Juraj Griglák - Blue Katka

Analýza kontrabasového sprievodu a sóla na akordickú schému 12-taktového blues

Juraj Griglák (1963) je stálicou slovenskej hudobnej scény, pričom jazz je len jednou z jeho mnohých tvárí. Je kontrabasistom v Slovenskej filharmónii a od konca 80. rokov participoval na množstve hudobných projektov ako kontrabasista i basgitarista. Patrí ku generácii hudobníkov, ktorí mali možnosť študovať iba klasickú hudbu a v jazze boli samoukmi. Empirické skúsenosti z jeho pestrého hudobného životopisu však plne nahrádzajú akademické jazzové vzdelanie. V r. 2019 získal v kategórii „hudba“ významné ocenenie Krištáľové krídlo.

V r. 2011 sa stal Griglák členom kvarteta/kvinteta Nikolaja Nikitina. Kapela nahrala tri albumy. Na prvom z nich, Personal Suite (2012), sa nachádza skladba Blue Katka, venovaná Nikitinovej manželke. Na nahrávke participovali: Nikolaj Nikitin – tenorsaxofón, Gabriel Jonáš – klavír, Juraj Griglák – kontrabas a Jozef Döme – bicie nástroje. Téma je napísaná v zloženom metre, striedajú sa v nej 4/4 a 6/4 takty. Sóla sú hrané na formu klasického 12 taktového blues. My sa pozrieme na vedenie basu pod sólami tenorsaxofónu a klavíra a následné kontrabasové sólo hrané arco.

Obľúbeným Griglákovým postupom je double chromatic approach, ktorý používa v 10. takte (čiže na dominantu) bluesovej formy (t. j. 22. a 34. takt sprievodu) a tritonálna substitúcia (napr. v 24. takte), keď namiesto C⁷ príde F#⁷. Charakteristická disonancia, t. j. v. 3 a m. 7 znejú v oboch akordoch rovnako a výhodou je tiež postup do F⁷ cez vrchný poltón. Na osvieženie opakujúcej sa alebo ľahko predvídateľnej harmonickej štruktúry slúži poltónový posun v 45.–46. takte: dvojtaktie |Gm⁷|C⁷| je nahradené postupom |Abm⁷ Db⁷|Gm⁷ C⁷|.

Filozofia rozširovania harmónie je použitá v 55.–56. takte, kde Griglák reharmonizuje postup basovej linky chromaticky klesajúcimi dominantnými jadrami. Tritonálna substitúcia v 58. takte, keď basový tón fis zmení pôvodný akord C⁷ na F#⁷, je v jazze pomerne frekventovaným postupom. Použiť ho je možné, ak je vo vedení hlasov akordického sprievodu vynechaný základný tón a kvinta (pokiaľ nie je alterovaná). Zaujímavo znie tiež tón as na ťažkej dobe 60. taktu, kde by mal byť pre akord Gm⁷ tón g. Tu má však kvôli logike basovej linky využívajúcej pasáže svoje opodstatnenie.

Na začiatku 6. chórusu, čiže v 61. takte začína rozsiahlejšia „rekonštrukcia“ pôvodnej harmonickej štruktúry blues, kde sú prvé štyri takty |F⁷|Bb⁷|F⁷|Cm⁷| nahradené postupom |F⁷|Am^7b5 D¹³|Gm⁷|C⁷F⁷| V 65. takte (5. takt bluesovej formy) prichádza na ťažkú dobu tón a namiesto tónu b. Jediné možné vysvetlenie je, že ide o single chromatic approach k základnému tónu subdominanty. Podstatné je však to, že znie dobre a prináša potrebné napätie.

Od 73. taktu si môžeme vychutnať Griglákovo sólo hrané arco v striktne swingovom frázovaní. Hlavným prostriedkom na upútanie pozornosti je f mol bluesová stupnica (f, as, b, ces, c, es), ktorá má 2 blue tóny: malú terciu (as) a zmenšenú kvintu (ces). Tie vytvárajú disonancie typické pre blues. V notách sú vyznačené malými písmenami nad tónmi ako b3 a b5. V 86. takte Griglák zahrá dvojzvuk a‑es, čo je charakteristická disonancia akordu F⁷. Blues s vynechaným IV. stupňom (Bb⁷) v 2. takte bluesovej formy (t. j. 86. takt) má „zemitejší“ charakter a je v kontraste s použitím chromatizmov v 88. a 89. takte. 90. takt sa začína double chromatic postupom k blue tónu, čiže as. V závere sóla (93. takt) použije Griglák melodický motív, ktorý v nasledujúcom takte posunie z Gmi⁷ o poltón nahor, čiže v 94. takte reharmonizuje C⁷ na Abm⁷. V 95. takte je typický ellingtonovský záver použitý napríklad v skladbe Take The „A“ Train.

Griglákova sprievodná hra i sóla sú ideálnym spojivom medzi tradičným mainstreamom a sofistikovanejším postbopovým štýlom. Kompozície i koncepčné

smerovanie kvarteta vychádzajú z hudby druhého kvinteta Milesa Davisa (r. 1964–1968).