ARS TRIO MARTIN BALLÝ
Komplet troch CD prináša rad hodnotných umeleckých výkonov klaviristu Martina Ballýho a českého komorného súboru Ars trio v reminiscencii jeho veľmi úspešnej etapy. Nahrávky pochádzajú z r. 1980 až 1992, keď sa trojica hudobníkov (klavirista Martin Ballý, huslistka Dana Vlachová a violončelista Jan Páleníček) so zanietením venovala komornej koncertnej činnosti. Svieža príťažlivosť predkladaných opusov, a najmä interpretačný zápal inštrumentalistov s výraznou inklináciou k českej hudbe, sú dôvodom, že aj po 30 rokoch sú tieto nahrávky poslucháčsky atraktívne.
Na troch diskoch nájdeme šesť klavírnych trií, tri sólové opusy pre klavír a jednu skladbu pre violončelo a klavír. Od A. Dvořáka si interpreti vybrali najskôr Klavírne trio č.1 B dur op. 21. Je to dielo živé, siahajúce po ľudovej tradícii a predovšetkým subjektívne lyrické. Hudobníci vyzdvihli melodickú i rytmickú zložitosť, predostreli množstvo nálad a výrazových možností. Technicky nedokonalá nahrávka však poddimenzovala status huslí a violončela voči klavíru a k istej rovnováhe dochádza len na miestach, kde hrajú sláčiky unisono. Štylizačne zaujímavé Dumky pre klavírne trio op. 90 od toho istého autora sú parafrázami ukrajinskej dumky – umelci tu bytostne prepojili skladateľský zámer s interpretačným poňatím: jednotlivé skladby sú niekedy záhadne zádumčivé až elegické, inokedy prekypujú závratným optimizmom.
Klavírne trio d mol op. 27 „Quasi una ballata“ od Vítězslava Nováka je zásobárňou dynamického nasadenia a synergie tria. Dielo disponuje modernistickou fasádou, v strednom úseku poskytuje veľa farebných odlišností, čím odkrýva viacvýznamovosť skladateľského rukopisu.
Interpretácia Janáčkovej sugestívnej Klavírnej sonáty 1. X. 1905 „Z ulice“ patrí medzi zásadné skladby kompletu. Ballý ju zahral s majstrovským uvedomením si pozadia vzniku jej častí: nepríjemnej Predtuchy a reálnej Smrti mladého muža počas brnianskych demonštrácií súvisiacich so založením druhej českej univerzity.
V Klavírnom triu č. 2 d mol od Bohuslava Martinů interpreti preukázali, že majú výbornú dispozíciu zvládať zložitú, ba až prekrývajúcu sa harmóniu a synkopické rytmy, presahujúce do jazzových ostinát. Klavírna interpretácia Ritornelov B. Martinů zachytila sonórnosť týchto šiestich kusov. M. Ballý ich predniesol v kontrastnom výraze a veľmi živom jazzovo ladenom finále.
Variácie na chorálovú tému zo 17. storočia pre violončelo a klavír sú dôkazom, že Jan Páleníček výsostne porozumel koncepcii svojho otca Josefa. Archaická chorálová téma je poňatá raz výrazovo asketicky, raz neskromne virtuózne a dynamicky, najmä vo violončelových kadenciách, ktoré interpret odohral jedným dychom. Zdanlivo úsporná melodicko-harmonická obsahovosť vrcholí vo finále. Na chorál sa dramaturgicky napája aj 4. Prelúdium corale Miloslava Kabeláča. Ballý očarujúco vystihol charakter týchto uhrančivých skladieb.
Ako závan dokonalej vyváženosti pôsobí Klavírne trio C dur W. A. Mozarta. Ars trio v diele podalo štýlovo čistú a iskrivú súhru. Na povrch presiakla najmä nástrojová prepracovanosť, schopnosť vykresliť detaily i väčšie celky.
Šostakovičovo Klavírne trio č. 2 e mol op. 67 patrí medzi hodnotné opusy komornej tvorby a interpreti sa chopili tejto príležitosti v plnej miere. Ich diapazón nálad je široký: grotesku strieda okázalá tanečnosť, ale i smútok vtedajšej vojnovej doby. Navzdory všetkému sa na povrch prediera „tanec smrti“, originálne podaný. Aj tu Ars trio preukázalo zmysel pre melanchóliu a divokú neskrývanú radosť z hry.