Žilina, Dom umenia Fatra Pavel Šporcl, Victoria Khoroshunova, Jiří Rožeň

15. 3. 2024

Žilina, Dom umenia Fatra

Pavel Šporcl, Victoria Khoroshunova,

Jiří Rožeň

Kubelík – Verdi – Mascagni – Puccini

Ďalší koncert zo série k Roku českej hudby nenechal na seba dlho čakať. Ak sa predchádzajúci vyznačoval priam „čítankovou“ dramaturgiou s pomyselným akcentom na hommage (Smetana – Dvořák – Novák), ten marcový prekvapil nevšednou programovou skladbou. Najskôr sa éteru zmocnilo magické meno Kubelík. Kým skvelého legendárneho dirigenta Rafaela (l914–1996) sme mali možnosť cez jeho majstrovstvo zažiť ešte autenticky, odkaz jeho otca Jana Evangelistu (1880–1940) nám v mysli evokujú už len predstavy a pojmy ako „husľový zázrak“ alebo „český Paganini.“ Zriedkakto ho vníma v kompozičných súvislostiach, tak-že na program zaradený Husľový koncert bol pre väčšinu auditória objavom. Nie náhodou ho ako sólista uviedol Pavel Šporcl, ktorý sa (aj) tomuto Kubelíkovmu hudobnému segmentu venuje. Od známeho huslistu sme zvyknutí prijímať výkony zväčša výborné, zainteresované, „dochutené“ nejakou osobitnou ingredienciou. Šporcl dokáže zrozumiteľne, s noblesou osloviť poslucháča a (aj verbálne) mu duchaplne podať koncízne informácie.

Husľový koncert č. 1 (z celkovo šiestich) je komponovaný na báze tradičných princípov, vyznačuje sa jasnou čitateľnou koncepciou. Okrem primárne modelovaného sólového partu zvlášť zaujme profesionálne zvládnutá a vo všetkých troch častiach zvukovo vyvážená orchestrácia. Poslucháč by od autora-virtuóza očakával väčšiu dávku „sólistického ega“, akcent na exhibíciu, no práve „vertikálny“ ohľad, rešpekt ku komplexu partitúry, je tým, čo v kontexte koncertu príjemne prekvapí. Hovoriť o originalite rétoriky by bolo hyperbolou. Koncert, ako sme ho v skvelej interpretácii mali možnosť vnímať, plynie v prísne limitovaných kontúrach, rešpektujúc dané princípy aj možnosti, ktoré ponúka kvázi neoromantická estetika. Sólový part je (pochopiteľne) sólisticky vypätý, náročný. Plynie bez prestania, súbežne s telesom napreduje tokom skladby, kulminujúc v pôsobivej kadencii, ktorú si Šporcl s plezírom vychutnal.

V rámci celebrovania sviatku českej hudby sme sa stali svedkami udalosti vcelku nevšednej, neočakávanej. Boli sme nevtieravo, ale dôrazne upozornení na dobrú hudbu, ktorá dosiaľ žila mimo fokusu každodennej pozornosti. Do pauzy nás sólista vyprevadil štýlovým prídavkom, jednou z Kubelíkových kadencií à la Paganini.

To, že pauza bola osožná nielen na nutné „vydýchnutie“, ale pre poslucháčov aj potrebnú percepčnú moduláciu, netreba zdôrazňovať. Druhá časť totiž tematicky na prvú nadväzovala len „okľukou“, zaviedla nás do odlišných geografických, no hlavne žánrových teritórií: do sveta talianskej opery vyznačeného menami Verdi, Mascagni a Puccini. Sprítomňovala ho sólistka, ukrajinsko-grécka sopranistka Victoria Khoroshunova v sprievode výborne motivovaného orchestra. Prostredníctvom nich sme sa ocitli v zajatí vábnych kantilén, fragmentov drásavých príbehov a emócií.

Sólistku sme mali možnosť privítať prvýkrát. Aktuálne je trvalejšie angažovaná v Česku, kde hosťuje o. i. v Brne aj pražskej Štátnej opere. Hneď v úvodnej árii Aidy priam zaskočila dávkou dramatiky aj vehemenciou výrazu. Upozornila na svoj skvelý vokálny fundus, objemný, no pritom kultivovaný hlas bez ostrých, prenikavých akútov, vyrovnaný, s lahodným zamatovým matom, technickou istotou a silným emocionálnym nábojom.

Zdalo by sa, že rola dirigenta Jiřího Rožňa nebola v tento večer príliš v centre pozornosti. Nebolo to však celkom tak; práve nároky na lídra „sprievodného“ telesa v dvoch zdanlivo odlišných svetoch zdôraznili dirigentove jednoznačné hudobnícke kvality, ktoré bez okolkov a takpovediac v prvej línii brilantne prezentoval v sugestívnych ohňostrojoch v operných intermezzách a predohrách.