Za nostalgiou z budúcnosti

Nie je to tak dávno, odkedy som čítal text Lawrencea Kramera o tom, načo je dnes vlastne ešte dobrá muzikológia. Je súčasťou jeho známej knihy Interpreting Music, ktorej vydaním pred dvanástimi rokmi rozvíril vlny akademických kontemplácií o hudbe. V texte zaznieva myšlienka, ktorá ma najskôr prekvapila tým, že ma zastihla nepripraveného, a vzápätí svojím obsahom.

Ako to, že som nikdy poriadne nepremýšľal o vzťahu osvietenstva a muzikológie? O tom, že to prvé možno prinieslo niečo, čo v uplynulých asi sto rokoch pomaly a bolestivo ničilo to druhé. Unikol mi tak vnútorný konflikt, ktorý medzi nimi existuje a ktorý je podľa mnohých z podstaty veci neprekonateľný. Lenže to je vlastne len taký platonizmus, myslieť si, že vývoj javov pod vplyvom zmien a nových okolností nevyhnutne speje k zániku. Kramer si to pravdepodobne nemyslí, pretože sa ako popredný predstaviteľ Novej muzikológie priamo zúčastňuje na odvracaní konca jednej disciplíny.

Takáto dialektika vývoja je však trochu paradoxná. Nová muzikológia sa totiž stala novou nie pre svoj príklon k využívaniu najnovších technologických, inovatívnych metód, aké dnes poznáme napríklad z prírodných vied. Bola považovaná za novú skôr preto, že sa odlišovala od predošlých, tradične založených prístupov disciplíny v podobe pramenného historického bádania. Nová muzikológia si takpovediac požičala odvšadiaľ všetko. A tak sme vo výskume hudby svedkami použitia výpočtových techník, digitálnych nástrojov, ale aj hermeneutiky či etnografie, a pôvodná novosť je dnes mainstreamom.

Paradox je však ešte aj v niečom inom: zmienený konflikt, ktorým si muzikológia dlho prechádzala počas väčšiny 20. storočia a ktorý ju vyčerpával a do istej miery frustroval, akoby pominul. Spočíval totiž v súboji číreho osvietenského empirizmu zdôrazňujúceho exaktnosť a rigoróznosť s klasickou humanistickou tradíciou založenou na historicko­‑interpretačnom výklade dejov, postáv a hudobného materiálu. Je to, akoby sa bila lineárna algebra s veštením. Samozrejme, trochu preháňam, ale ako vraví angloamerický svet: „You get the idea“. Nuž a tento konflikt pominul práve preto, že sa muzikológia prispôsobila vykročením mimo sveta tradičného pramenného historického bádania a zameraním sa na výskum nových fenoménov spoločnosti druhej polovice 20. storočia.

Kramerovi je v istom zmysle za tým minulým svetom ľúto, hoci je dnes popredným predstaviteľom prístupu, ktorý započal a aj dokonal proces adaptácie. Kramerova nostalgia sa dá pochopiť ako akýsi ideologický vzdor voči diktátu empirizmu, ktorý valcuje celý rad ľudských snáh o výklad sveta, ktoré opovrhujú obsesiou po objektivizácii poznania. Je to ako talianska domácnosť kultúry a subkultúry, teda dialogického vzťahu medzi dvoma svetmi, v ktorom sa jeden hnevá na ten druhý pre jeho pýchu a velikášstvo, zatiaľ čo ten druhý ho v lepšom prípade ignoruje.

Vo svetle všetkých týchto výziev a zmien, ktorým muzikológia prakticky od svojich počiatkov okolo r. 1860 musela čeliť, sa ako humanitná disciplína pomyselne ocitla pred hrozbou „poníženia“ na úrovni akejsi narcistickej, špecializovanej zábavy predstierajúcej svoje domnelé „vznešené a slávne postavenie“. To neznie ako dobré renomé. Našťastie, presne po vzore prírodných zákonitostí sa adaptovala a zdĺhavým evolučným procesom pretransformovala na niečo životaschopné. Je teda otázkou, aký atraktívny je takýto osud pre ďalšie generácie, pretože sa môže stať aj to, čo nedávno flagrantne komentoval sólista Opery SND Peter Mikuláš: „A kde sú tí junáci, ktorí by mohli dozrieť na Suchoňove operné postavy? To sa fakt všetci hrnú len do bánk a IT sektora?“