Útek zo Sodomy

Uplynulú jeseň naštudovala Marie-Eve Signeyrole v Drážďanoch strhujúcu Turandot, postavenú na fúzii divadla a filmu. Jej viedenská inscenácia Gounodovej opery Roméo et Juliette vychádza z rovnakého princípu. V súčasnej operno-inscenačnej praxi ide o výrazný trend, no nie všetci tvorcovia si zaslúžia pochvalu. Francúzska režisérka recept na miešanie ingrediencií dramatických médií ovláda majstrovsky.

Gounodova opera sa začína tam, kde sa Shakespearova dráma končí. Namiesto orchestrálnej predohry ju otvára prológ, v ktorom smútočný zbor referuje o veronskej tragédii, ďalej sa libreto odvíja ako retrospektíva predchádzajúcich udalostí. Muzikológia zvykne dielu vyčítať prílišnú sentimentálnosť či málo dramatickosti. Tieto nedostatky sa inscenácii Marie-Eve Signeyrolovej nedajú prisúdiť ani omylom. Tri hodiny v hľadisku dočasného pôsobiska Theater an der Wien pocitovo netrvali ani polovicu – príbeh nešťastných milencov sa odvíjal ako napínavý psychologický thriller.

U francúzskej režisérky predstavuje prienik divadelných a filmových prostriedkov hlavný znak rukopisu. Nejde však o efektný l’art pour l’art – podľa vlastných slov, pre film v opere hľadá vždy vnútorné opodstatnenie. Kým Turandot koncipovala ako naživo vysielanú reality šou (recenziu sme priniesli v HŽ 12/2023, pozn. red.), tak v Roméo et Juliette umiestnila dej do Hollywoodu, kde proti sebe stoja dva filmárske klany Capuletovci a Montekovci. Úvodné dejstvo dostalo podobu after party po premiére filmu z produkcie F. F. Capulet Bros, s hlavnou postavou stvárnenou dcérou majiteľa spoločnosti. Podobnosť s menom Francisa F. Coppolu nie je náhodná. Predobrazom opernej hrdinky je Coppolova dcéra Sofia, ktorá pred vykročením na úspešnú scenáristickú a režisérsku dráhu (o. i. Oscar za film Stratení v preklade) pôsobila ako herečka. V tomto fachu sa jej darilo výrazne menej. Rola dcéry Michaela Corleoneho, ktorú v Krstnom otcovi 3 stvárnila na Coppolovu žiadosť, jej vyniesla Zlatú malinu. Ani Signeyrolovej Juliette herectvo nechutí: kameru – a s ňou i svoj osud –, radšej berie do vlastných rúk. Malou handy kamerou zachytáva dôležité životné chvíle i kľúčové emócie, filmový záznam sa stáva jej intímnym denníkom. Čo nenasníma ona, to divákom sprostredkujú dve diskrétne live kamery (Céline Baril, Mariano Margarit).

Ústredná hrdinka v podaní herecky i spevácky autentickej Melissy Petitovej nebola žiadnym krehkým kvietkom, ale rebelejúcou feministkou v čiernom kostýme pánskeho strihu – párovú dynamiku obrátila Eve-Marie Signeyrole naruby. Juliette vníma Roméa ako svoju múzu a zároveň lano, na ktorom sa môže vytiahnuť z hollywoodskej sodomy, kde sneží kokaín, alkohol tečie prúdom, vo vzduchu je viac tabakového i marihuanového dymu než kyslíka a každý súloží s každým, na pohlaví či veku nezáleží. Kým nespojí osud s Roméom, aj Juliette, je súčasťou tejto dekadencie – cigaretu nevypustí z ruky a jej bozky a objatia patria každému, kto má o ne záujem, častejšie ženám než mužom.

Úvodný slávny valčík Je veux vivre nemal v interpretácii Melissy Petitovej obvyklú šteklivú koketnosť, emócie sa do jej oblého, mäkkého sopránu vkrádali postupne, ako rástla Juliettina láska k Roméovi. Výkon umelkyne kulminoval v štvrtom dejstve, v árii Amour, rainaime mon courage – s nádhernou voľnosťou a zároveň dramatickou presvedčivosťou zaspievanom čísle, ktoré predchádza osudovému momentu, keď Juliette požije liek navodzujúci zdanie smrti.

Rovnako Roméo dostal optimálneho, s režijnou i hudobnou koncepciou súznejúceho predstaviteľa. Francúzsky tenorista Julien Behr mu dal podmanivú lyrickosť vzhľadu, herectva i hlasu, ktorá kontrastovala s vokálnym i javiskovým temperamentom Juliette. Jeho materiál nemá síce veľký objem, no vďaka koncentrovanosti tónu je dostatočne znelý a ani v najvypätejšej polohe nestráca jas a mäkkosť.

Popri Roméovi sú dôležitými mužmi Juliettinho života i Signeyrolovej inscenácie otec Capulet a kňaz Laurent. Od prvého sa ľadovo, nenávistne dištancuje, u druhého až detinsky hľadá oporu. Mladý duchovný, z ktorého režisérka urobila Juliettinho bratranca, sa napriek neveľkému vokálnemu partu stal ďalšou hlavnou postavou inscenácie – rozorvaným, zúfalým rohom milostného trojuholníka. Jeho posadnutosť sesternicou (sleduje ju takmer na každom kroku), ťažko potláčaná erotická náklonnosť k nej, aj staršie záznamy z Juliettinej kamery nasvedčujú bývalému (a možno i súčasnému) mileneckému vzťahu. Sobášny akt je preňho peklom: keď sa pýta Juliette, či si berie Roméa za manžela, hlas sa mu láme a ledva potlačí vzlyk. Ťažko si predstaviť lepšieho tlmočníka interpretačne náročnej koncepcie, než bol poľský barytonista Daniel Mirosław – spievajúci herec par excellence, majiteľ virilného hlasu basbarytónového timbru ovládajúci finesy filmového herectva.

Kvalitné, typovo vhodné spevácko-herecké obsadenie bolo nutnou podmienkou dobrého vyznenia tejto inscenácie. Vyzdvihnúť si zaslúži aj skúsený kanadsko-taliansky barytonista Brett Polegato ako hlasovo šťavnatý, herecky žiaduco striedmy Capulet, či jeho o generáciu mladší chorvátsky „stimmkolega“ Leon Košavić, dávajúci do služieb Mercutia kovovo rezonujúci materiál. Dokonale vyladenou farebnosťou sa prezentoval Arnold Schoenberg Chor, ktorý popri úvodnej after party dostal priestor najmä v strhujúco napínavej snímke s Jamesom Dea-nom, evokujúcej scénu stretu gangov. Zbesilé preteky áut tu vyústili do smrti Mercutia, následne Roméov nôž zobral život zákernému Tybaltovi.

Ruka v ruke s režijnou koncepciou kráčalo aj hudobné naštudovanie štyridsaťsedemročného kyjevského rodáka Kirilla Karabitsa. Technicky čistý, inštrumentálne sýty ORF Radio-Symphonieorchester Wien hral pod jeho vedením sviežo a „moderne“ bez sentimentálnej sladkosti či romantického pátosu. Azda len od reprodukovaných piesní hudobných skupín Nirvana a The Cranberries mohol dirigent režisérku odhovoriť – charaktery Laurenta a Juliette by sme pochopili aj bez nich.

Live kamera a veľké projekčné plátno vedia byť v opernom divadle zlým pánom, no Marie-Eve Signeyrole si z nich urobila dobrého sluhu. Najmä preto, že zo spevákov dokáže vyťažiť nie činoherný, ale priam filmový herecký potenciál. A tiež preto, že ani s filmárskym okom nestráca operné ucho.