Hudobný život

Slovenská filharmónia, Juraj Valčuha, Mahler

Hudobný život
Juraj Valčuha diriguje Slovenskú filharmóniu. Foto: Alexander Trizuljak

29. 2. 2024

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia,

Slovenský filharmonický zbor,

Bratislavský chlapčenský zbor,

Ester Pavlů, Juraj Valčuha

Mahler


Jasná koncepcia, nadhľad, v ktorom je obsiahnuté hlboké porozumenie hudbe diela, ktoré má práve na pulte, absolútna koncentrácia, výnimočná muzikalita, zmysel pre navodenie správnej atmosféry a ani jedno gesto navyše. Veľmi stručná a zjednodušená charakteristika práce dirigenta Juraja Valčuhu, pravidelne hosťujúceho na pódiu Slovenskej filharmónie s puncom umelca uznávaného aj v zahraničí. Svoje kvality pri spolupráci s naším prvým orchestrom zakaždým prezentuje na známych, no zároveň tých najnáročnejších dielach.


Tentoraz zdvihla dramaturgia latku na úroveň monumentálnej Mahlerovej Symfónie č. 3. Z pohľadu celku Valčuha opäť nesklamal a potvrdil, že Slovenská filharmónia pod skutočne dobrým vedením zahrá aj nemožné. Vypracoval ohromné plochy do jednoliatych celkov, dostal z orchestra krásne farby, frázovanie bolo miestami luxusné, a keď v poslednej časti odložil taktovku, aby tok hudby tvaroval priam vokálne, veľa očí v sále sa zalesklo dojatím. Ako sám povedal v staršom rozhovore pre HŽ (7-8/2016), dlhodobé rozvíjanie orchestra je na šéfdirigentovi.


Štandardné neduhy, ako zvukové „mexické vlny“ naprieč sekciami pri frázovaní či nepresnosti v rytmických synchrónoch, nemal ako hosťujúci dirigent šancu odstrániť, najmä ak pódium bolo zaplnené hráčmi, ktorí spolu pravidelne neúčinkujú a nie sú dostatočne „zhraní“. Väčšina sa snažila ísť dirigentovi na gesto, no pár pultov inklinovalo k interpretačnej voľnosti. Nesúlad sa prejavil v úsekoch, kde si dirigent dovolil trochu popustiť pevnosť gesta, rád by sa aj pohral s frázou, no vzápätí musel orchester okamžite znova pevne uchopiť.


Intonačný relativizmus vzťahov v sekcii drevených dychových nástrojov tiež nepotešil. Dovolím si tvrdiť, že potešilo, priam určite oblažilo srdcia aj tých najväčších frfľošov trúbkové sólo spoza organu v tretej časti v podaní Ondřeja Jurečku z Filharmónie Brno. Mäkký, no jasný tón, plastické frázovanie bez jediného intonačného či rytmického zaváhania. V kombinácii s nesmierne empatickou spoluprácou orchestra sa tento moment javí ako vrcholný zážitok večera. Vstupy človeka a anjelov v podobe zvučného, zrozumiteľného a sebaistého altového sóla Ester Pavlů a následne ženských hlasov Slovenského filharmonického zboru a Bratislavského chlapčenského zboru splnili všetky očakávania. Pozorovať nezvyklú symbiózu dirigenta a našich filharmonikov v poslednej časti bolo fascinujúce.


Hudobný život
Ester Pavlů bola sólistkou v Mahlerovej 3. symfónii. Foto: Alexander Trizuljak

Valčuhova exaktnosť vo vyjadrení myšlienky a pocitu prostredníctvom gesta je unikátna. Nepatrí medzi „dirigentov-gymnastov“, napriek tomu aj divák, ku ktorému stojí chrbtom, jasne vie, čo od hráčov žiada. Z ich sústredených výrazov bolo jasné, že mu to aj chcú odovzdať, len to jasné gesto miestami vyžadovalo viac, ako dostalo, hoci nasadenie orchestra bolo zjavne maximálne. Treba úprimne uznať, že snáď všetci hudobníci zo seba v ten večer vydali všetko, čo mohli, no zároveň si úprimne želám, aby pri interpretácii takého náročného diela pod takým skvelým vedením nebolo treba hodnotiť zvlášť dirigenta a zvlášť teleso.