Siegfried Tannhäuser
Opera Národného divadla v Košiciach uviedla po vyše šesťdesiatich rokoch Tannhäusera Richarda Wagnera v muzikologicky, historicky i intelektuálne fundovanom dramaturgickom koncepte, ktorý kladie na diváka tie najvyššie nároky. Otvorenie inscenovanej predlohy pripojením epilógu z inej opery je významným príspevkom do polemickej diskusie o interpretačnej tradícii operného kánonu.
Dramatický náboj Wagnerovej romantickej opery nie je sýtený len skrz nesmierne bohatú pestrosť hudobného materiálu vyznačujúceho sa invenčnou a príťažlivou melodikou a harmonickými zlomami, ale aj klasickou dramaturgickou muštrou osobného konfliktu postáv na fólii ideového rozkolu, v tomto prípade esteticko-politickej dimenzie slobody umenia.
Inscenácia tvorcov Rolanda Kherna Tótha (režisérsky debut), Stanislava Trnovského (dramaturgia a spolupráca na réžii) a Ondreja Šotha (réžia a choreografia bakchanálu v predohre) frapovala predovšetkým odvážnym dramaturgickým konceptom vyskladaným z troch verzií diela, ktorý dej opery sémanticky posunul do dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia do prostredia tzv. bayreuthského kruhu okolo Siegfrieda Wagnera (Tannhäuser), jeho manželky a neskoršej intendantky Wagnerovho festivalu Winifred (Elisabeth) a Cosimy, vdovy po Richardovi Wagnerovi (nemá činoherná postava).
Pozvánku na poučnú cestu významnou kapitolou dejín hudobného divadla si divák môže vyzdvihnúť v informačne bohatom a pútavo zostavenom programovom bulletine inscenácie, z ktorého sa dozvie nielen to, že Siegfried Wagner bol svojho času uznávaným skladateľom, o ktorého výletoch do berlínskych klubov, v ktorých sa stretávali homosexuálni muži, s obľubou referoval bulvár Weimarskej republiky, ale aj o jeho manželke Winifred, ktorá sa po smrti Siegfrieda stala náruživou prívrženkyňou Adolfa Hitlera, pomáhajúc mu zneužiť estetický odkaz diela Richarda Wagnera na propagáciu perverznej ideológie národného socializmu.
Inscenácia je scénograficky účelne orámovaná typickými architektonickými prvkami rodinnej vily Wagnerovcov v Bayreuthe a festivalového divadla na „zelenom pahorku“. V bakchanále predohry s dynamicky pružným baletom, v ktorom sa Ondrej Šoth inšpiroval choreografiou bývalého šéfa baletu berlínskej Štátnej opery, reformátora baletu a prešporského rodáka Rudolfa Labana (1879–1958), sa ocitáme v priestore berlínskeho klubu s Venušou v postave „modrého anjela“ Marlene Dietrichovej. Súčasťou mizanscény je aj drag queen, ktorá počas Venušou spievaných pasáží v prvom dejstve otvára ústa v štýle „lipsync“, obľúbenom pri výstupoch travestie umelcov imitujúcich slávne speváčky. Škoda, že tento koncept zdvojenia postavy nesledovala réžia aj v ďalšom priebehu inscenácie.
Morálny a umelecký konflikt medzi Tannhäuserom a jeho speváckymi kolegami v sieni na Wartburgu inscenovali Košičania ako skúšku inscenácie v historickom Bayreuthe. Tannhäuserova estetická a etická dilema v zápase o umeleckú hegemóniu vrcholí v sobáši s Elisabeth. Až do konca inscenácie zostáva divák v napätí, či táto životopisná fantázia tvorcom vyjde, alebo sa zamotá v nejasnosti prepletených naratívnych línií. Najodvážnejšie poníma réžia postavu Elisabeth, ktorá v závere predlohy svojou smrťou vykúpi Tannhäusera skrz odhodlanie milovať ho bezpodmienečne až za hrob. V Košiciach umiera takpovediac spolu so Tannhäuserom len ako manželka, aby neskôr strážila jeho pamiatku a sama sa vložila do služieb národného socializmu.
Zazelenanou pápežskou berlou ako znakom odpustenia sa stal epilóg vo forme finálneho zborového čísla zo Siegfriedovej opery Der Friedensengel (Anjel mieru). Zatiaľ čo Slovenský filharmonický zbor prednášal slová apelujúce na zmier, harmóniu a pokoj z galérie košického divadla vo vyváženom, kompaktnom a sýtom súzvuku (tak ako všetky zborové pasáže večera), na scéne sa na závoj premietali scény z filmového dokumentu o návšteve Hitlera v Bayreuthe a jeho stretnutiach s Winifred. Za ním bolo vidieť Siegfrieda v rodinnej idylke hrajúceho sa so svojimi deťmi v kostýmoch postáv z opier ich starého otca. Takto poňaté finále bolo nielen pozoruhodným pripomenutím dnes neprávom opomínaného skladateľa Siegfrieda Wagnera, ale aj vzácnou katarziou, ktorej divadelná logika otvorila priestor pre zamyslenie sa nad vzťahom predlohy k dramaturgii inscenovaných historických reálií.
Výrazná dramaturgická koncepcia si vyžaduje minucióznu réžiu a vedenie postáv, ktoré by vierohodne transponovalo ideovú naráciu inscenovaného príbehu. Režisérskemu kolektívu sa tento zámer podarilo naplniť len čiastočne. Postavy pôsobili zväčša nezúčastnene a staticky, napríklad nebolo jasné, či si Tannhäuser na scény v berlínskom klube len spomína alebo je ich priamym účastníkom. Zurab Zurabishvili ho podal hrdinsky profundným dramatickým tenorom. Vzhľadom na koncept postavy by však vybraným frázam svedčala zmysluplnejšia dynamická diferenciácia, ako sa mu to podarilo ku koncu v scéne Rozprávania o Ríme, v ktorej vyniesol na povrch aj subtílnejšie tóny. Elisabeth zostala až na scénu modlitby prekvapivo chladná, čo by sa dalo s prižmúrením oka chápať ako naivná bázeň či emocionálny chlad mladej Winifred. Utarid Mirzamova ju kreovala koncentrovane, miestami by však postave pristalo aj lyrickejšie sfarbené frázovanie. Materiál mladej speváčky má pevný a ohybný mladodramatický základ, ktorý je najlepšou devízou pre ďalšie kultivovanie, interpretácia jej „Hallenarie“ tu bola najlepším dôkazom. Neistá zostala v réžii aj postava Wolframa, ktorý je v Košiciach koncipovaný ako maliar Franz Stassen, Siegfriedov blízky priateľ, člen bayreuthského kruhu. Marián Lukáč ho stvárnil so štipkou redukovanej opatrnosti, glanznumero O du, mein holder Abensdtern mu však vyšlo výborne, predtuchu smrti hlavných postáv tesne pred finále podal s požadovaným filozofickým ponorom do spievaného textu a s citom pre komplexne poňatú Wagnerovu frázu. Michal Onufer bol jasnejším Hermannom ako obvykle, sošne a autoritatívne poňatú postavu Landgrafa však vystaval s typickou autoritou prednesu. Skutočným mágom večera bol Peter Valentovič za pultom orchestra, ktorý pre rozmery orchestriska nemohol nastúpiť v plnom obsadení partitúry. Komornejší zvuk predohry však vystihol atmosféru zadymeného berlínskeho klubu, v orchestrálnych pasážach druhého a tretieho dejstva, ako aj v epilógu, ktorý bol od hlavného diela večera oddelený zvukom sirén, sa mu dokonca podarilo navodiť i čaro plného zvuku, aký možno zažiť v bayreuthskom divadle. Ako celok pôsobil orchester aj napriek drobným artikulačným nepresnostiam ucelene a disciplinovane.
Je veľká škoda, že prvé dve reprízy inscenácie sú po druhej decembrovej premiére naplánované až na koniec apríla (26. a 28. 4.). Pre ansámbel na scéne i orchestru by len prospelo, keby si ďalšími predstaveniami mohli cibriť štýl pre špecifickú wagnerovskú interpretáciu.
Výrazné dramaturgické rukopisy, ktoré by vstupovali do dialógu s inscenovanou predlohou, sú u nás ojedinelé. Inscenáciu košického Tannhäusera sa oplatí navštíviť nielen pre zriedkavosť uvádzania Wagnerovho diela na Slovensku, ale aj pre odvážne poňatý a brilantne pripravený dramaturgický koncept, za ktorý by sa nemuselo hanbiť ani operné divadlo s bohatšou wagnerovskou tradíciou.
Richard Wagner
Tannhäuser
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Réžia: Ondrej Šoth, Roland Khern Tóth
Koncepcia, dramaturgia a spolupráca na réžii: Stanislav Trnovský
Scénografia: Juraj Fábry
Kostýmy: Simona Vachálková
Choreografia: Ondrej Šoth
Dramaturgická spolupráca: Roland H. Dippel
Svetelný dizajn: Ondrej Šoth, Roland Khern Tóth
Zbormajster: Peter Valentovič
Hermann: Michal Onufer
Tannhäuser: Zurab Zurabishvili
Wolfram von Eschenbach: Marián Lukáč
Elisabeth: Utarid Mirzamova
Venus: Myroslava Havryliuk
Orchester a zbor Opery Národného divadla Košice
Balet Národného divadla Košice
Slovenský filharmonický zbor
Opera Národného divadla Košice
1. 12. 2023 (1. premiéra)
3. 12. 2023 (recenzovaná 2. premiéra)