Pražská Rusalka – viac v orchestrisku než na javisku

Rusalka do Prahy patrí a odkedy bola napísaná, nezišla z javiska pražského Národného divadla. Derniéru jednej inscenácie strieda premiéra novej, a tak tomu je i dnes, keď do repertoáru vstupuje nová inscenácia slovensko-českého režisérskeho dua SKUTR s Tomášom Netopilom pri dirigentskom pulte. Bude sa dokonca hrať popri omnoho staršej „rozprávkovej“ (gýčovitej) inscenácii Zdeňka Trošku na javisku Štátnej opery.

Režiséri Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský pochádzajú z prostredia pražskej bábkariny. Hoci sa venujú všetkým žánrom, vrátane nového cirkusu, meno si urobili najmä lyrizovanými činohernými inscenáciami, atraktívnymi pre divákov i kritiku, ktorá mnohé z nich ovenčila radom divadelných cien. V oblasti hudobno-dramatickej síce zďaleka nie sú takí aktívni, ale i tu vytvorili niekoľko pozoruhodných projektov. Napríklad vynikajúca Predaná nevesta (Essen, 2017) alebo Don Giovanni v Stavovskom divadle (2012), ktorý, žiaľ, musel v r. 2019 ustúpiť fádnej inscenácii Mørka-Eidema. Čarovná flauta v pražskom Divadle na Dlhej ulici (2022) dokazuje, že plnokrvne operne muzicírovať môžu aj činoherci bez veľkého orchestra, ktorí sa vracajú ku koreňom diela v ľudovom divadle viedenského predmestia. Baletom Čarodejníkov učeň (hudba Zbyněk Matějů, choreografia Jan Kodet, Národné divadlo, 2013) sa zapísali do dejín tanečného divadla s titulom zdanlivo anachronického veľkého dejového baletu, ktorý smeruje na rodinnú adresu, ale bez toho, že by zľavili z vysokých umeleckých ambícií. Dnes kolektívne vo dvojici vedú činohru pražského Národného divadla, kde pravidelne aj naďalej režírujú – Rusalka je ich prvým operným projektom na domácom javisku.

Režiséri vnímajú Rusalku ako symbolistickú rozprávku z čias fin de siècle a pripomínajú jej občas zabúdanú genetickú príbuznosť s dielami ako napr. Pelléas a Mélisanda. Už otvorenie opony javiska predznamenáva antiiluzívnu koncepciu otvoreného priestoru, akejsi miestnosti s radom lampičiek na stenách, pričom treba povedať, že tento Chocholouškov scénický obraz nápadne pripomína riešenie slávnej Carsenovej inscenácie v Parížskej národnej opere. Česká krajina tu ale po celý čas zostáva zastúpená projekciou rybníka (pričom do hry berie aj hru svetla odrážajúceho sa od vodnej hladiny, ktorou v jednu chvíľu zaliali javisko), prácou s drevenými stavbami a nenásilným folklórom, ktorý je pre SKUTR (a najmä Kukučku) typický. Je prítomný aj v mizanscéne roztancovanej Janom Kodetom, ktorú zabývali členovia baletu (raz predstavujúci postavy, raz kulisy, napr. vlnky jazera), ale i sólisti zvládajúci náročnejší pohybový aranžmán tu lepšie (lesné žienky, Rusalka), tu horšie (Princ).

SKUTR experimentuje aj s prvkami im vlastného nového cirkusu, ale bez pridanej hodnoty. Princ tu nebehá s kušou po lesoch, ale melancholicky ponorený sám do seba rybárči pri chatke na jazere, pričom scénografia sa pohráva s pohľadom „spod rybníka“ a zase naopak s pohľadom „zhora“, z ľudského sveta. Posun v postave Princa z ľahtikárskeho lovca k zasnenému introvertovi, ktorý naznačoval úvod opery, však bol časom opustený – alebo nebol herecky konzistentne dotiahnutý –, čo je škoda, pretože mohol priniesť nový výklad. Divadelne naozaj živé boli postavy Ježibaby a Cudzej kňažnej, v ktorých v Národnom divadle debutovali Lucie Hilscherová (jej Ježibaba dáva jasne najavo, že má za sebou rovnako trpkú skúsenosť s človekom ako Rusalka) a Ester Pavlů. Z Kuchtíka je v inscenácii Kuchtíčka Arnheiður Eiríksdóttir a do ženského rodu tu bolo prepísané aj libreto. Scény s Hájnikom (Jiří Hájek v dvojúlohe tiež ako Lovec, ktorý sa blysol svojou baladou) boli príležitosťou pre plnokrvne rozohrané buffózne intermezzá, v ktorých sa našla islandská mezzosopranistka, pôsobiaca dnes v Prahe, mimoriadny prínos pre súbor Národného divadla.

Režijná interpretácia teda neurazí ani konzervatívneho diváka, ani kritiku, ale zväčša len voľne plynie pri striedaní obrazov bez toho, že by chcela alebo vedela odovzdať nejakú koncíznu myšlienku, ktorá by ju odlišovala od predchádzajúcej, prepracovanej Heřmanovej Rusalky. SKUTR skôr ilustrujú, než nanovo interpretujú, na rozdiel napríklad od ich spomenutej Predanej nevesty. Akoby tvorcovia pracovali v chvate, nemajúc dostatok času premyslieť, prečo práve Rusalka a čo ňou chcú povedať.

Najväčšou devízou novej inscenácie je hudobné naštudovanie Tomáša Netopila, s ktorým SKUTR spolupracuje takmer výhradne, čo je v opernom divadle vec málo vídaná, ale prospešná. Netopil dôkladne znovu prečítal partitúru, otvoril azda všetky škrty, vybičoval orchester k súhre i k odstráneniu niektorých roky sa tiahnucich nedostatkov (dychová sekcia zostáva slabinou orchestra, ale aj tu bolo vidieť veľký pokrok), pohral sa s dynamikou a priniesol tak – na miestne pomery –, skutočný hudobný zážitok. Osobitne ma potešil mäkký zvuk drevených nástrojov, ktorý prezrádza českú školu a čakali by sme ho skôr v Českej filharmónii než v divadelnom orchestri.

V dobre zvolenom premiérovom obsadení sa však ako vyslovene zlá voľba na premiére javil Michajlo Malafij. Part Princa osciluje medzi lyrickým a spinto tenorom, Malafij ho nasilu tlačil k hrdinskému odboru. Možno neohlásená indispozícia spôsobila, že mal problém part dospievať a hlas sa v druhej polovici večera lámal. Vynikajúcim bol pre mňa v Prahe debutujúci Peter Kellner, ktorého sľubná kariéra sa rozvíja skôr na západ od našich hraníc – ukázal sa ako hlasovo verzatilný Vodník, charakterovo v tejto role nevšedne mladý, no výrazovo perfektný.

Jeho Vodník bol mrazivo chladný, zdôrazňoval skôr nekompromisnú, krutú stránku svojej postavy než jej lyrické polohy v osobnejších scénach otca s dcérou. Titulná rola prvej premiéry pripadla Kateřine Kněžíkovej, ktorá potvrdila, že je v tejto úlohe už nejaký čas doma. Jej hlas sa vznášal rovnako nežne, ako sa étericky pohybovala jej postava na javisku. V tejto koncepcii je Rusalka vrúcne milujúcou ženou, ktorá sa však vie rozhnevať (dramatická scéna, v ktorej z rozčúlenia z Princovho flirtovania hádže stoličkami), ale i odpustiť. Hlasovo je disponovaná skôr lyricky než dramaticky, a tak Rusalku aj spieva – Netopilovej koncepcii tento prístup naskrze zodpovedá. Svojou záverečnou áriou sa vo finále postará o naozajstnú katarziu.