Hudobný život

Po mŕtvom len dobré

Vanda Rozenbergová
Vanda Rozenbergová
10. december 2023
Hudobný život
Foto: archív autora

Žena o ňom hovorila, že je neschopný hlupák, nie priamo jemu do očí, to nie, ale podsúvala to svojim priateľkám a známym. Človeku sa napokon všetko donesie a všetko sa aj vráti, v jednej chvíli, pri správach, sa impulzívne rozhodol a odsťahoval sa, ona bola na joge. Bolo to nedomyslené, spontánne rozhodnutie, nemal totiž kam ísť. Prvé štyri noci strávil v penzióne Orion, potom u kamaráta, ale ten mal len garsónku a jednu posteľ. Napokon mu kolegyňa z čistiarne ponúkla malú izbu v dome jej otca, dvaja osamelí cudzí muži so spoločnou kuchyňou, nie je to ktoviečo, ale peripetie s rozvodom nejakú chvíľu potrvajú, a kým ho žena vyplatí, bude oslavovať sedemdesiatku. Takže sa v zatuchnutej manzarde nadýchol a začal si vybaľovať veci. To bolo v piatok popoludní.


V sobotu už kráčal do mesta, do obchodu s použitým oblečením, knihami, hračkami a riadom. Je tu toho veľa a takmer zadarmo, výkupom nepotrebných predmetov pomáhajú núdznym, nad dverami je napísané: Vytvárame nádej a dlhodobé perspektívy v zložitých a nestabilných situáciách.Neschopný hlupák sa nachádza presne v takej. Vie, že práca v čistiarni odevov jeho ženu urážala, a ani samému by mu nenapadlo, že tam skončí, no človek predsa potrebuje čas, aby sa rozhliadol, aby našiel to svoje, čo mu vyživí rodinu aj dušu. Keby bola Mária pravdivá, uznala by aspoň to, že nemusí prať, všetku domácu bielizeň nosil do práce a vracal ju do skríň čistú a voňavú.


Je medzi prvými zákazníkmi, chvíľu aj čakal, kým otvoria. Nájde tu všetko, od hrncov po rámiky na obrázky, cez kuchynské utierky, oblečenie, obuv, aj jednoduché zariadenie ako stoličky či skrinky menších rozmerov. Natrafil na dobré topánky s pevnou podrážkou, majú švih a vôbec nie sú zodrané . „Asi sú po mŕtvom, ale pekné,“ pokývala by hlavou jeho dcéra, keby sa jej v nich predviedol. Je to tak, neschopný hlupák má dieťa, Barborku. A tie topánky sú krásne, akoby sem ani nepatrili. „Nech aj po mŕtvom,“ hodil v duchu rukou a zobral si ich. Keď už je tu, poobzerá sa po nejakej šálke a možno by kúpil aj príbor. Oboje považuje za dôležité predmety intímneho charakteru a mohol by si ich zadovážiť v hypermarkete, ale radšej si kúpi také, čo niečo prežili. Nebude si predsa variť čaj do erárneho hrnčeka – lebo len tak možno pomenovať šálku cudzieho muža v cudzom dome. Našiel jednu peknú, z bieleho porcelánu, za cenu ako zadarmo.


Pomedzi hrnce, knihy, oblečenie a hračky prechádza až dozadu, k platniam. V hudbe sa nevyzná, nikdy jej nevenoval pozornosť, ale nová životná situácia v ňom vytvorila priestor pre všetko neobjavené. Neschopnému hlupákovi bez domova patrí celý svet. Prehrabuje sa vinylmi, dôkladne si prezrie každý obal a zamyslí sa, či interpreta pozná. Vo väčšine prípadov nie. Ale nič to, aj tak nemá gramofón. Presunie sa o niekoľko krokov ďalej, k cédečkam. Aj tých je tu neúrekom, možno stovky! Mnohé nikdy nevybalené, pravdepodobne to boli nevhodné dary. Siahne po prvom albume, ktorý mu pritiahol oči. Na obrázku sú chlapi v kockovaných sakách, isto už nežijú, fotografia je stará, ale obal nie. „No predstav si, veď to je rovno dvojcédé,“ zahvízda muž v duchu, „a nepoškodené, obal drží pevne, akoby ho nikdy nikto ani neotvoril, jasná hudba po mŕtvom,“ pomyslí si. Stojí to euro a deväťdesiat centov, priloží si teda CD k topánkam, šálke a príboru a vykročí k pokladni.


Do nového domova sa premiestňuje pešo, auto nechal manželke, aj tak sa večne sťažovala, že je staré a nepohodlné. „Keď som slobodný ako vták, nebudem sa predsa voziť v rachotine,“ usmeje sa. Jeho dočasné útočisko sa nachádza na periférii mesta a cesta mu trvá necelých tridsať minút. Nový podnájomník nemá vlastný, zvláštny vchod do domu, sú tu len jedny dvere, tie, ktorými doň vchádza tak, ako aj jeho majiteľ, ktorý nosí žltú čiapku. Ešte ho bez nej nevidel. Pán ubytovateľ je mierne extravagantný. „Je to tak. Môj otec si myslí, že je šaman a tú čiapku nosí, pretože ak by bol farbou, bol by žltá. Predpokladá, že jeho prítomnosť je pre ľudí niečo ako slnko. Tých čapíc vlastní niekoľko, myslím, že v nich aj spí. Má aj iné zvláštne záľuby, veď budeš mať výhľad do záhrady a uvidíš. Stavia si tam takú, no, bránu. Ničomu sa nečuduj, otec ňou chce prechádzať do iných svetov. Je to obyčajný spevnený betónový rám, ale trvá mu to večnosť a nikto mu do toho nesmie hovoriť. Inak je spoločenský a má rád víno.“


Vchádzajúc do dvora, Neschopný hlupák zazrie žltú čiapku vzadu pri plote. V kuchyni vyloží svoju šálku a svoj príbor. Topánky vyloží na skrinku a rovno z nej vytiahne prehrávač. Zapojí ho do zásuvky a vloží jedno z dvoch cédečiek. Píšu, že je to akýsi Dexter Gordon a na druhom Charlie Parker. Do izby sa vovalí život, New York, Paríž, Casablanca, bary, vône, vzrušenie.


Rytmická smršť bez drsných fráz, čerstvosť, sila, delikátna ľahkosť, mäkké chvenie, krehké, a predsa úderné klávesy. „Bože, aké krásne!“ spomenul si na Barborku. Nástroj jazzového saxofonistu sa ohýba, miestnosťou sa vinie podvečerné svetlo, mužova prenajatá izba je orientovaná na juhozápad a ružové lúče sa cedia pomedzi žalúzie ako slíže. Aký nádherný, úchvatný čas! Otvorí okno a vykloní sa do záhrady.


„Dajte to hlasnejšie,“ zakýva na neho chlapík v čiapke. Krúti bokmi, naznačuje tanec, ale inak sa zdá, že zakladá oheň. „Priateľko, poďte za mnou. Potrebujem ohnúť túto železnú tyč,“ naznačí rukou. Muž­‑nájomník vychádza z izby, no vzápätí sa vráti, aby sa prezul. Treba zabehnúť nové topánky, tie po mŕtvom. Sú kožené, šité červenou niťou.


Pri ohnisku sú teraz dvaja, jeden prikladá kusy dreva, druhý čistí zhrdzavený kus kovu. „Čo ste to pustili? To sa vám ľúbi? Aj mne! Som nadšený!“ šaman má v sebe iskru dieťaťa, žltá čiapka mu sedí nad ušami ako vrchnák.


„To je hudba po mŕtvom,“ odvetí Neschopný hlupák.

„Fantastické! Ja sa viem dohovoriť s kameňom, s vetrom aj s dažďom a toto je podobné! Zvuk, ktorý prostredníctvom nástroja vytvára sám človek. Skutočná spiritualita, božstvo!“ hučí šaman. „Takí, čo používajú len priame, lineárne myslenie, nerozumejú ničomu, čo je provokatívne, excentrické, výnimočné, cudzie a iné. Ako toto!“

„Myslíte? Táto hudba má možno šesťdesiat rokov, milý…“

„Hovor mi Karol.“

„…Karol.“

„Ty si hudobník? Hráš? Venuješ sa hudbe? Toto je jazz! Máš rád jazz?“ Karolove otázky predbiehajú jedna druhú.

„Neviem, čo mám rád. Ja som stratený prípad.“

„Ale vyznáš sa v hudbe!“

„Nevyznám sa. To je náhoda. Kúpil som si cédečka z charity, vlastne to bol prvý album, čo som chytil do ruky.“

„Potom máš šťastnú tú ruku. Náš mozog je vysielač aj prijímač. Priťahuješ pekné veci.“

„Ja?“ Neschopný hlupák sa zadíva do oblohy a potom na svoje topánky.Čo ak je to pravda? To mu nikdy nenapadlo.