Hudobný život

Peter Mikuláš 70: Galakoncert žánrom, formou aj obsahom

Michaela Mojžišová
Michaela Mojžišová
18. január 2024
Hudobný život
Jubilant Peter Mikuláš, orchester Opery SND, Rastislav Štúr. Foto: Peter Chvostek

Ešte máme v čerstvej pamäti galakoncert s jednoduchým názvom „Peter Dvorský 70“, ktorým Slovenské národné divadlo vzdalo hold ikonickej osobnosti operného umenia (september 2021). Prešlo necelého dva a pol roka a plné hľadisko Sály opery a baletu SND tlieskalo ďalšiemu čerstvému sedemdesiatnikovi, o málo mladšiemu generačnému súpútnikovi Petra Dvorského, Petrovi Mikulášovi.


Koncepty oboch galakoncertov sa však diametrálne líšili. Kým slávnemu tenoristovi prostredníctvom hudobných čísiel mapujúcich jeho skvelú kariéru blahoželali mladší kolegovia a nasledovníci z domácich i medzinárodných scén, tak javiskovo i koncertne dodnes aktívny basista si hudobnú kyticu uvil sám. A nevyskladal ju z kreácií, za ktoré ho publikum obdivovalo počas jeho štyridsaťpäťročnej kariéry – naopak, natrhal do nej predovšetkým kvetiny, ktoré mu bratislavská divadelná záhrada z rôznych, zväčša dramaturgických dôvodov nedožičila. V podobnom duchu sa niesla aj dramaturgia kvalitne zvládnutých inštrumentálnych čísiel, ktoré pod vedením Rastislava Štúra zahral Orchester SND: popri známych kusoch (Polonéza z Čajkovského Eugena Onegina, predohry k Mozartovej Così fan tutte, Smetanovej Hubičke a Wagnerovmu Lohengrinovi) zazneli i predohry, intermezzá či iné orchestrálne scény z opier, ktoré SND doposiaľ nikdy neuviedlo (Čajkovského Iolanta, Mlada Rimského-Korsakova, Rachmaninov Aleko, Wagnerov Tristan a Izolda).


Prvú časť koncertu venoval Peter Mikuláš ruskej opernej tvorbe; tento výber podľa jeho slov súvisel s obdobím, keď si zo súťaže v Moskve (1982) priniesol Šaľapinov zborník árií. Neľahký repertoár preveril spevákovu kondíciu v oboch póloch hlasového rozsahu, presvedčivo demonštrujúc jeho silné stránky (stále vysoko prevažujú) i schopnosť elegantne sa vysporiadať s tými slabšími. V takých prípadoch vstúpili do hry umelcova muzikantská inteligencia, bohatá emocionalita a výrazové majstrovstvo.


Úvodné vokálne číslo Čujut pravdu!, ária titulného hrdinu zo štvrtého dejstva Glinkovej opery Ivan Susanin, navodila clivú, priam trúchlivo rozlúčkovú atmosféru. V modlitbe hrdinského roľníka, obetujúceho vlastný život za cára i šťastie svojich detí, preukázal Peter Mikuláš vynikajúcu dychovú techniku, z ktorej vyplýva vláčnosť jeho frázovania. Nasledujúca ária Kráľa Reného z Čajkovského Iolanty naznačila istý úbytok kovovej rezonancie materiálu, najmä v okrajovej vysokej polohe, ten však skúsený interpret zručne zamaskoval zjemnenou dynamikou.


Na program sa dostala aj ária Variažského hosťa z opery Nikolaja Rimského-Korsakova Sadko – jediného diela z tohto bloku, v ktorom Peter Mikuláš potenciálne mohol účinkovať. (Kontroverzná inscenácia režiséra Daniela Kramera mala premiéru v roku 2018.) Po basovom „glanznumere“ siahajú najmä majitelia „čiernych“ hlasov, ktorým síce jubilant nedisponuje, napriek tomu zaspieval prvé dve hlboko položené časti árie s dostatočne zvučným timbrom a v tej tretej, presúvajúcej sa do vyššej tessitúry, predviedol krásne hustý, impozantný materiál. Išlo o vokálny vrchol tejto časti koncertu. 


Na sebe vlastnú pôdu vstúpil aj v árii Aleka Vjes tabor spit z Rachmaninovej jednoaktovky Aleko. (U nás ju, spoločne s Iolantou, ako jediné profesionálne divadlo uviedla Štátna opera v Banskej Bystrici v r. 2017.) Nostalgický nerv a zvnútornená, neokázalá emocionalita sú synonymami Mikulášovho interpretačného umenia, rovnako ako schopnosť účinnej dramatickej gradácie, a to i na neveľkej ploche – všetky tieto atribúty sa stretli v náročnom záverečnom čísle prvej časti večera. 


Druhú časť koncipoval jubilant ako vyznania lásky. (Trochu prekvapivo medzi nimi chýbala talianska tvorba, ktorá popri slovanskej patrí k jeho profilovým repertoárovým oblastiam.) Prvé, adresované Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi, sa zhmotnilo v „triu spievanom ako ária“ – výstupe Soave sia il ventoCosì fan tutte. Nebola to najšťastnejšia voľba, vo vysokej tessitúre spievanej v tlmenom mezza voce pôsobil umelcov stále krásny materiál pomerne nevýrazne. Naopak, skvelým výberom bola ária Raracha z tvorby druhej milovanej oblasti, opery českého skladateľa Bedřicha Smetanu Čertova stena. (Mikuláš účinkoval v ostravskej inscenácii tohto diela v r. 2014.) Tu sa basista predstavil vo vynikajúcej forme: jeho dychom podporený sonórny bas znel vyrovnane v celom veľkom rozsahu árie, sebaisté pohyblivé pasáže sa striedali s medovo vláčnymi frázami a korunovali ich impozantné držané tóny. 


Popri SND sa Peter Mikuláš udomácnil aj v pražskom Národnom divadle, ktorému patrilo tretie z vyznaní i tretie číslo tohto bloku, ária In einem Lande ein bleicher König z u nás nikdy neuvedenej opery Franza Schrekera Der ferne Klang – hudobné číslo s ťažiskom v strednej basovej polohe, u Mikuláša kovovo rezonujúcej, plnej podmanivej, rozpoznateľnej farby. Nemčina zaznela i v záverečnom čísle koncertu: jubilant ho spolu s nežnou kyticou bielych kvetov venoval panej, „ktorá mu už 45 rokov hľadá okuliare.“ Rodina je Mikulášovým najväčším bohatstvom, výchove troch dcér a potrebe ostať v blízkosti svojich dám v značnej miere prispôsobil kariéru, zriekajúc sa ponúk, ktoré by ho na dlhý čas odvádzali z domova. V takomto intímnom zmysle treba vnímať i mimo umelcov odbor siahajúcu voľbu árie barytónového Wolframa O du, mein holder Abendstern z Wagnerovho Tannhäusera – vyznanie dedikované krásnej večernici a požehnanému anjelovi. 


Bezprostredná, priam rodinná atmosféra bola vo všeobecnosti veľkou pridanou hodnotou večera. Odrazila sa nielen v priateľskom zložení hľadiska, ale aj v úvodnom príhovore Dušana Jamricha – herca so stále krásnym, tmavozamatovým hlasom a zároveň bývalého generálneho riaditeľa SND, pod ktorého vedením prežil Peter Mikuláš desať zo svojich vrcholných sezón –, aj vo videodokrútkach, v ktorých mu (až na malé výnimky) prirodzene, úprimne a spontánne blahoželali operní i činoherní kolegovia všetkých generácií. Prednesené očakávania ďalších predstavení a koncertných vystúpení netreba v prípade Petra Mikuláša vnímať ako pekné frázy, spevácku formu na to bezpochyby má.