Môžeme sa dohovoriť. Šaj pes dovakeras
„Kade ju hnali, tade utekala!“ zakričal za mnou Matrtaj, keď nás vyhnal zo záchodu, a ja som sa utekala zašiť rovno do zimného kumbálu. Je to jeho obľúbená fráza, riadne hlúpa. S Ivanou sme si zapálili na vécku, pričom Ivana fajčila odmala, no ja som práve začala. Takže viem, čo chcel povedať: že nasledujem Ivanu a nemám svoj rozum. Ale ja mám. Napríklad v tom kumbále som sa medzi lyžami a sánkami rozhodla, že utečiem. Aspoň raz.
Mám na sebe šaty a čižmy a kabát, na chrbte ruksak, je tma a mokro, sobota a spln, január. Zo stanice pochodujem pravidelnými krokmi, rytmicky kráčam už štyridsať minút. Pomaly stúpam, som v Bojniciach, lebo tu býva mamina sestra Elvíra. Idem do mierneho svahu, po ulici prešlo jediné auto, spoza plotov brešú psy a vysvietené kuchyne sú prísľubom, že už len chvíľu a budem súčasťou takého svetla. Zastanem pred domom číslo jedenásť. Je tam tma, ale zvoním. Robím to asi pätnásť minút. Nie sú doma. Vonku je celkom teplo, okolo trinásť stupňov, mesiac visí nad strechami, vykročím teda ďalej. Ďalej do kopca, možno dôjdem až do lesa a tam si kvoknem pod stromy a budem sa kolísať v kolenách a oddýchnem si. Tu, kde stojím, sa cesta zvažuje dolu a na jej konci sú svetlá, autá, ľudia, hlasy, horiace cigarety, a keď podídem bližšie, aj vône. Asi je to hotel alebo ubytovňa. Mám pravdu, je to penzión a tí ľudia sú svadobčania. Plešatý chlapík v košeli a uvoľnenej kravate nadvihne bradu: „Meškáte vari aj dve hodiny!“ Usmejem sa, on sa otočí a do pootvorených dvier zakričí: „Mirova Eva prišla!“
Ďalšie oči ma ošacujú, sú ženské. „Kabát dajte sem,“ pani ma vyzlieka a usadí ma na koniec stola. V strede miestnosti tancujú páry, skáču a spievajú, na pódiu je rozložená ľudová hudba a viem to preto, lebo majú oblečené také ľudové úbory. Oproti mne sedí dievča a pýta sa, či som Eva. „Nie, nie, som Miriam,“ hovorím jej nahlas, naznačujem, že som tu omylom a nikoho nepoznám. „Veď to je jedno, si myslím,“ zakričí na mňa to dievča, tisne sa k nej muž s červenými lícami a tučným zadkom, nohavice na ňom praskajú a pýta sa, čo mi naleje. Nevidí, koľko mám rokov?! Tak asi nevidí. Ten vonku ma dokonca priradil k nejakému Mirovi.
Celá sála čaká na ďalší bozk, spotená nevesta si vyzúva topánky a za upišťaného potlesku pribieha k ženíchovi a držiac mu oboma rukami hlavu, bozkáva ho na ústa, robí to tak ledabolo a súčasne starostlivo, akoby krava oblizovala teľa. Muža za cimbalom takmer nevidieť, ale voľačo tam zabúcha a nevesta ako na pokyn pobozká manžela ešte raz a potom znovu. „Hej ženičky ženičky!“ skríkne odrazu na huslistu, čo stojí najbližšie. Dosť som sa zľakla, lebo to povedala veľmi nahlas a prudko. Vyzula si topánky a začala tancovať, toto by Sparťanov od nás z domova riadne vystrašilo, pani Václavíková by to pochopila, ale Matrtaj ani náhodou.
Som svadobný hosť, ale nie je zo mňa žiadny úžitok, len ticho sedím a pijem minerálku. Z tácne predo mnou si beriem francúzsky rožtek a napchám si ho do úst. V sále je hukot ako v úli, nevesta nespieva, ale vrieska: „Ženičky, ženičky, pite zo skleničky, ženičky, ženičky, pite zo skleničky, ja budem z pohára, nech ma môj muž kára, ja budem z pohára, nech ma môj muž kára,“ ujúka, inak to neviem nazvať a cítim sa čudne. Jej pekný chlapec skáče do rytmu, a žena opäť kričí, teraz už viem, že hovorí názov piesne, a hudba sa v okamihu premení a všetko je iné, len ujúkanie zostáva. Obzerám sa okolo seba, čo na to ostatní, ale im sa to páči, aj dievčaťu v modrých šatách, pritom je celkom mladá. Postojačky tlieska do rytmu a asi sa chystá vyzuť, nie, toto by u nás, v Sparte, nepochopili. Len čo večer Matrtaj zapíska na píšťalke, všetci sme v posteliach.
Dvaja majú normálne husle, jeden také väčšie, ďalej je tam cimbal a kontrabas. Nevesta zareve ešte raz: „Hej, pod Roháčom žijem, čistú vodu pijem!“ a zase sa vyzúva. Možno sa niekedy vydám, ale chcela by som normálnu svadbu, nie takúto. Človek, ktorý to tu riadi, stojí na stoličke, dvíha ruky a spod košele mu trčí tielko. „Kto má brata, pije!“ skríkne v malej pauze medzi pesničkami a obráti pohárik do seba. Celkovo sa tu dosť kričí. Strasie ho, ale hneď si pýta ďalší. Nevesta uteká k poháriku. Majú novú hru – mení sa to tu rýchlo. „Kto má sestru, pije!“ zvolá pánko a vypije svoj pohárik. „Ideš,“ drgne do chlapíka vedľa seba, ten sa postaví a povie „Kto má okuliare, pije!“ Niektorí vstávajú a dvaja z nich okuliare ani nemajú. „Ja mám doma,“ kričí jeden. Na rade je pani v zelenom overale, nechápem, že nikto nemá trému: „Kto má auto, pije!“ zahlási a vypije svoj pohárik, spolu s ňou aj celý stôl.
„Komu zmrzli orechy, pije,“ nadýchne sa ďalší muž, tiež sa postaví takmer celý stôl a popri štamperlíku pokyvkávajú hlavami, veru, z orechov tento rok nebude nič.
„Kto robí v Nemecku, pije!“ Asi desať ľudí dvíha ruku s pohárikom, traja sa pýtajú, či to platí, aj keď robia v Rakúsku. „Pi!“ skríkne iniciátor výzvy a nestihnú sa posadiť, už sa hlási ďalší: „Kto má peknú ženu, pije!“ Ženy sa usmievajú a všetci muži v miestnosti hrdo stoja.
„Ideš,“ pozrie sa na mňa dievča v modrých šatách, sedí po mojej ľavej strane, bude teda na rade po mne.
„Aha, nalieva si sám,“ ukazujem na muža, ktorý má túto zábavu na starosti. Svadobný sprievodca si plní pohár, cimbal buchoce a chlapík zahučí: „Kto má pohár, pije!“ Ľudia sa rozosmejú, ale nikto nevstáva.
„Si na rade,“ povie dievča znovu a naozaj. Všetky oči sú na mne. Cítim, že som očervenela, chcem ujsť.
„No… ja sem nepatrím,“ ozvem sa po krátkej chvíli. Keby tu bola Ivana, isto by podišla k tomu týpkovi‑zabávačovi a pokojným hlasom by mu úplne zblízka povedala „Sar džives, šaj pes dovakeras“. 1
„Kto sem nepatrí, pije!“ vyskočí dievča vedľa mňa a postaví sa. Pije celý stôl. To nemá logiku. U nás v Sparte síce poslúchame na slovo, ale premýšľame. Okrem mňa tu naozaj nie je nikto, kto sem nepatrí – a predsa pili. „To bolo na tvoju počesť,“ vysvetľuje mi dievča, tvárim sa, že rozumiem, ale nerozumiem. U nás v Sparte nás vedú inak, to je jasné. Poviem to ostatným.
(ukážka z rukopisu Mágovia vedia viac, ktorého napísanie
podporil Fond na podporu umenia)
1 „Ako to ide? Môžeme sa dohovoriť.“