Martin Ďurdina - Sweet Lorraine
Martin Ďurdina (1973–2014) patril medzi hudobníkov so širokým štýlovým záberom. Absolvoval štúdium hry na trúbke na bratislavskom Konzervatóriu, pre politickú a ideologickú izoláciu Československa ho možnosť študovať jazz na akademickej pôde tesne minula. Vedomosti o jazze získaval z nahrávok a interakcie s inými hudobníkmi. Vytrvalým samoštúdiom si postupne dopĺňal medzery vo vedomostiach o improvizácii a kompozícii. Svoj sólový štýl, vychádzajúci z polyfonického dixielandového prístupu, rozvíjal dlhodobo smerom k modernejším improvizačným koncepciám. Jazz bol preňho nielen hudbou, ale aj životným štýlom a stavom mysle. Hovorí sa, že jazzoví hudobníci dozrievajú okolo štyridsiatky a potom sa stále zlepšujú. Martin zomrel príliš skoro na to, aby mohol rozvinúť svoj potenciál. 22. júla 2024 si pripomenieme 10. výročie jeho úmrtia.
Nahrávka, ktorá dokumentuje Ďurdinov cit pre štýlovú hru, pochádza z CD Traditional & Revival Band – Keep Swinging s hosťujúcou rakúskou speváčkou Elly Wrightovou z r. 1997. V skladbe Sweet Lorraine sú jeho spoluhráčmi Stanislav Herko na basgitare, Alexander Dányi na klavíri a Karol Sucháň na bicích nástrojoch. Jeho prejav vrátane použitia sordiny pripomína štýl hry Harryho „Sweets“ Edisona.
Začiatok improvizácie v posledných dvoch taktoch témy (1.–2. takt) je postavený na pentatonike d mol a dodržiava pravidlo, že na 1. dobe by mala fráza skôr končiť než začínať. Je to drobnosť, potvrdzuje však Ďurdinov cit pre správne rytmické zadeľovanie melodických motívov. Od 7. taktu vyberá akordické tóny, ktoré sa však dajú chápať opäť ako pentatonika d mol. V 11.–14. takte používa tóny akordu Dm9, z ktorých tvorí jednoduché frázy. V 15. takte zahrá na prvej dobe rozklad akordu Bbmaj7, v ktorom sa nachádzajú nadstavbové tóny akordu D7#9. Jeho obľúbenými tónmi sú #9 a b13. Zaujímavý je hlavne cieľový tón f, čiže #9, reakcia na akord, ktorý spontánne zaznie v klavírnom sprievode. V 16.–17. takte použije v bluesovo ladenej fráze f mol melodickú v jej vzostupnom tvare.
V kontrastnom B diele (takty 19–26) treba upozorniť na rytmické cítenie vo veľkých triolách. Ide o polyrytmické delenie 3:4, ktoré často používajú speváci. V tomto diele pridáva k akordickým tónom aj spodné chromatické tóny, napr. v 19., 21. a 26. takte. Je to chromatický štýl improvizácie s indirect resolutions, ktorý presadzoval Louis Armstrong už v 30. rokoch minulého storočia.
V diele C (ide o repetíciu dielu A) je jej prvé štvortaktie (27.–34. takt) v tzv. double-time cítení, pri ktorom tempo harmonických zmien ostáva rovnaké, len sólista pri rytmickom zadeľovaní prejde z osminových na šestnástinové hodnoty. Tu už je o niečo viac chromatických tónov a na konci 28. taktu je použitý tzv. double-chromatic approach. Cieľovým tónom je a na ťažkej dobe 29. taktu, ktorému predchádza najprv jeho vrchný a potom aj spodný chromatický tón. Na 4. dobe 30. taktu sa začína motivická práca v pentatonike d mol. V 33.–34. takte Ďurdina použije jednoduchý rytmický motív zložený z 2 tónov, ktorý zakončí rozkladom akordu Dm7 a tónom f na ťažkú dobu ďalšieho chórusu.
Analýza sóla je reprezentatívnou ukážkou improvizačného štýlu Martina Ďurdinu, vychádzajúceho z doškálneho motivického hrania s občasným použitím blue notes. Jeho hra mala vždy istú lyrickú až introvertnú povahu, inšpiráciou mu boli trubkári Chet Baker a Miles Davis. Nehral dopredu naučené postupy, čiže tzv. licky alebo patterny. Jeho sólová hra bola postavená na interakcii s rytmikou a na prvé miesto vždy kládol melódiu. Bol hudobníkom s interpretačným nastavením, ktoré bolo na Slovensku jedinečné.