Hudobný život

Košický Macbeth – ambiciózny i mierne polemický

Pavel Unger
Pavel Unger
21. apríl 2024
Hudobný život
Marek Gurbaľ (Macbeth), zbor ND. Foto: Joseph Marčinský

Giuseppe Verdi zanechal Macbetha v dvoch edíciách. Florentská z r. 1847 uzatvára prvú desiatku skladateľových javiskových opusov. Parížska revízia po osemnástich rokoch, s dobovo a miestne konvenujúcim baletom navyše, pochádza zo zrelej tvorivej fázy. Opera Národného divadla v Košiciach, ktorá po titule siahla po prvýkrát, sa upriamila na druhú, vo svete bežnejšie uvádzanú verziu.

 

Znie to azda prekvapujúco, no kým sa Giuseppe Verdi dopracoval k „populárnej trilógii“, za vyše desaťročie napísal šestnásť opier. Do tzv. ranej periódy patrí aj Macbeth premiérovo uvedený vo florentskom Teatro della Pergola. Paríž ho spoznal prepracovaného a dokonca po prvý raz vo francúzštine.


K dielam spred Rigoletta sa s výnimkou banskobystrickej Štátnej opery a zaniknutých Zámockých hier zvolenských správajú slovenské divadlá skôr macošsky. Odhliadnuc od trvalkového Nabucca. Macbetha síce naštudovalo trikrát SND a raz Banská Bystrica, no košické Národné divadlo ho uvítalo až v tejto sezóne. Bolo už načase.


Dramaturgia a inscenátori sa rozhodli siahnuť po parížskej verzii (neraz sa stretáme aj s kombináciou oboch), no z diela stále vanie hudobná poetika skorej tvorby. Košičania spravili drobné úpravy, keď z baletných scén vybrali jednu a mierne ju v deji predsunuli. Žiaden problém. Ani fakt, že ekonomická núdza divadla nedovolila vytvoriť autonómnu inscenáciu (hanba padá inam) a nutkala čerpať z javiskovej výbavy nedávno uvedeného Wagnerovho Tannhäusera, nezabránil dosiahnutiu cieľa.


Režisér Anton Korenči, scénograf Juraj Fábry a kostýmová výt-varníčka Simona Vachálková spolu s dramaturgom Stanislavom Trnovským dokázali zužitkovať, čo bolo naporúdzi. Spojovníkom medzi oboma produkciami bol ich časový posun do rovnakého obdobia tridsiatych-štyridsiatych rokov minulého storočia. Hlavná idea Shakespearovho i Verdiho Macbetha, túžba po moci, riadená akýmikoľvek prostriedkami, je večná.


Inscenátori však neaktualizovali samoúčelne, nekonkretizovali dejisko. Anton Korenči dobre pozná literárnu predlohu. Tá ho navigovala prinajmenšom v tej miere ako Piaveho libreto. Vo výprave z hriešneho Venušinho pahorku si v prvom dejstve upravili veštiace bosorky na prostitútky. Ony zlákali vidinou kariéry Macbetha i Banca do svojich osídiel. Preto sa Macbeth vracia k panovačnej manželke podnapitý a úvod k sopránovej árii, kde má Lady čítať jeho list, vychrlí sám. To nebolo najšťastnejšie.


S alkoholom, humorom a ironizovaním Korenči preháňal aj v scéne s kráľom Duncanom pred jeho vraždou. Inšpirácia duchom hudby? Blud. Profilovanie dvojice dejotvorných postáv Macbethovcov je zaujímavé a nie celkom konvenčné (v podobnom štýle sa pracuje vo svete), no nechýba mu dramatické napätie. Otázka, či obludný charakter Lady a jej manipulujúci vplyv na slabošského, ale tiež uzurpátorského manžela (takto ho kreslí inscenácia) pramení z ich bezdetnosti, je síce okrajová, no nie nová. Napríklad Martin Kušej otvára mníchovskú inscenáciu naznačeným potratom Lady. Mimochodom, živý pes na javisku je tiež spoločný pre obe odlišné poňatia opery.


Scénograficky, kombináciou svetiel, farieb a tieňov, ako aj kombináciou realistických a maľovaných kulís (plus malá dávka symboliky), dosiahli tvorcovia účinný efekt. Nie celkom som sa stotožnil so scénou Macbethovho sna v podobe projekcie starého čiernobieleho filmu. Ani Lekárovo tajomné skúmanie izby, v ktorej sa objaví Lady v stave námesačnosti, nevnímam ako náležité. Portréty postáv sa Korenči snažil kresliť činoherným perom, najmä Macbeth má celú škálu psychologických vrstiev.

Peter Valentovič vtisol hudobnej podobe povestný zápal a inšpirujúcu silu v modelovaní kontrastov. Volil prevažne rýchlejšie tempá, v dynamike tiež nešetril, no zaznelo mnoho precízne vypracovaných pasáží v nižšej zvukovej hladine. Do akej miery mohol ovplyvniť verdiovskú vokálnu estetiku hlavných hrdinov (medzery sa ukázali u oboch), je otvorenou témou.


Hudobný život
Viera Kállayová (Dvorná dáma), Eliška Weissová (Lady Macbeth). Foto: Joseph Marčinský

Mimoriadnu pozornosť si zaslúžil premiérový výkon zboru, ktorý popri Valentovičovi pripravila Iryna Demianyshyna. Bosorky sú považované za tretiu hlavnú postavu opery. Zneli farebne sýto, masa tvorila charakter. Najsilnejším číslom však bol miešaný zbor Patria oppressa, prednesený s výnimočnou výrazovou intenzitou, tieňovanou dynamikou i technickou istotou.


Verdiovský vokálny štýl má presné reguly. Vzťahujú sa aj na Lady Macbeth, o ktorej sa traduje, že jej nepristane „pekný“ hlas. Nuž, ktorá primadona by si chcela špatiť materiál? Ide tu o výraz, o modelovanie nuáns, reflexiu psychických stavov, prácu s dynamikou. Ak by som hodnotil podľa kľúča slohovej čistoty a legátovej kultúry, na prvé miesta by sa dostali dve postavy s jedinou áriou: Macduff a Banco. Na pleciach oboch Macbethovcov však leží iný náklad.


Eliška Weissová (Lady) má obrovský hlasový potenciál na vytvorenie dominantného hýbateľa deja. Pravý dramatický soprán veľkého objemu, schopný spievať aj v piane a plynulo prepájať registre až do mezzosopránových hĺbok. Aj napriek týmto devízam mala voči partu dlhy. Bola to skôr wagnerovská ako verdiovská Lady Macbeth. Potrebovala by koncepčnú revíziu, zoštíhlenie a zmäkčenie vysokých tónov, zredukovanie dynamiky. Záverečnú scénu Una macchia nemožno začať hrudným tónom vo forte.


Pre Mareka Gurbaľa je titulný Macbeth ďalšou veľkou verdiovskou výzvou. Tmavšiemu barytónovému materiálu s potrebným volúmenom a dramatickosťou part imponuje. Potrebuje v ňom však získať technickú istotu, najmä vo vysokej polohe. V prvom duete s Bancom Due vaticini mu ešte chýbala plastickosť fráz (aj tempo mohlo byť miernejšie), postupne sa hlas uvoľňoval, mal vydarené duetá s Weissovou, keď sa obaja snažili nespievať len vo forte. Keby mal suverénnejšie výšky, bola by ária Pietà, rispetto, amore prirodzeným kulminačným bodom.


A tie dva najštýlovejšie spevácke výkony? Juraj Hollý (Macduff) predniesol áriu Ah, la paterna mano s veľkou dávkou emócie, pôsobivo tmavším timbrom v príkladnom legate a s kovovým leskom. Vyšší, svetlejší bas Michala Onufera sa precíznym modelovaním fráz stotožnil s partom Banca a jedinú áriu Come dal ciel precipita zaspieval bezchybne. Presvedčiví boli aj Maksym Kutsenko (Malcolm), Viera Kállayová (Dvorná dáma) i ďalší.


Prvý košický Verdiho Macbeth, rodiaci sa v podmienkach neveľmi žičlivých rozvoju operného umenia mimo centra, je aj napriek výhradám ambicióznym a repertoár obohacujúcim projektom.