Katedrálny organový festival Bratislava 2023
K bratislavskému letu už neodmysliteľne patria organové štvrtky v poslucháčmi pekne zaplnenej Katedrále sv. Martina. Organ znel v recitálových programoch, v komornom rámci ale aj v dramaturgii s väčšou vokálno-inštrumentálnou zostavou.
Festival 27. 7. odštartoval poľský organista Roman Perucki akoby symbolicky interpretáciou známej Toccaty d mol BWV 565 J. S. Bacha – s príznačným dramatickým pátosom. Paradoxom je, že práve táto skladba s vysokou pravdepodobnosťou nie je Bachova, čo bolo predmetom viacerých muzikologických štúdií a diskusií.
Navzdory úvodu s jedným z najpopulárnejších organových diel sa tohoročný festival v porovnaní s uplynulými ročníkmi vo veľkej miere vyhol najzákladnejšiemu repertoáru organovej literatúry a dal mnoho priestoru uvedeniu tvorby menej známych autorov, najmä 19., 20. storočia a súčasnosti, a to zväčša z krajín pôvodu hosťujúcich umelcov. Práve pre takú hudbu je organ v bratislavskej Katedrále sv. Martina svojím zvukovým potenciálom a technickým vybavením ako stvorený. Bohatstvo farieb a výrazových možností nástroja bolo na festivale prezentované v plnej miere. Koncerty mali vyrovnanú vysokú interpretačnú úroveň.
Umelci disponovali vzájomne odlišným výrazným interpretačným rukopisom a zároveň boli všetci skvelo pripravení. Snaha o maximálnu pestrosť dramaturgie si vyžiadala, že z viacerých cyklických diel zaznel len výber jednej alebo viacerých častí. Odznelo však aj niekoľko závažných rozsiahlejších skladieb vcelku.
Hneď na úvodnom koncerte Roman Perucki predviedol so skutočným ohňom a vo virtuóznych tempách kompletnú Mendelssohnovu Sonátu f mol op. 65/1 a koncert vyvrcholil 15‑minútovou Fantáziou na chorál „Halleluja! Gott zu loben“ op. 52/3 M. Regera s veľmi zrozumiteľne znejúcou hustou textúrou vrátane záverečnej fúgy, čo v akustických pomeroch chrámu nie je vôbec jednoduchá úloha.
Koncert bol rozšírený aj o komornú hudbu, keďže manželkou organistu je huslistka Maria Perucka. Spoločne predniesli v tvorbe G. F. Händla snáď najreprezentatívnejšiu Husľovú sonátu D dur op. 1/13 (namiesto v bulletine uvedenej A dur op. 1/14) s virtuóznou fúgovanou druhou časťou, obsahujúcou na súhru náročné pasáže perlivých šestnástin v oboch nástrojoch. Z hudby 19. storočia uviedli dve časti zo Suity pre husle a organ op. 156 J. G. Rheinbergera.
O komornú hudbu rozšírila svoj program aj organistka Hana Bartošová, tentokrát v spolupráci s mladou flautistkou Hanou Hána (10. 8.). Popri barokovej flautovej Sonáte d mol B. Marcella zaujali umelkyne z Brna uvedením dvoch pôsobivých súčasných diel pre flautu a organ z pera Američanov L. Trappa a W. Helda. Hana Bartošová predstavila katedrálny organ sólovo vo výrazovo odlišných polohách v dielach českých autorov – P. Ebena, J. K. Kuchařa, B. Martinů a Z. Pololáníka. Záver koncertu vyhradila najhranejšej skladbe Taliana O. Ravanella, Téme a variáciám h mol.
S výnimkou záverečného koncertu zazneli v katedrále ešte štyri čisto sólové organové recitály. V programe Taliana Tommasa Mazzolettiho (3. 8.) s názvom Il festival sinfonico Italiano dominovali diela organového virtuóza M. E. Bossiho pôsobiaceho na prelome 19. a 20. storočia, ktorý bol aj mimoriadne plodným skladateľom. Výber štyroch skladieb z Bossiho organových opusov 132 a 135 prezentoval Mazzoletti jeho hudobný jazyk v rôznych náladových a výrazových polohách. Organista preukázal nielen hráčsku virtuozitu, ale aj citlivý, jemne vybrúsený zmysel pre štýl, registráciu a výstavbu melodických fráz a gradácií s presvedčivým agogickým cítením.
Z ďalších talianskych autorov predniesol po jednej skladbe z tvorby G. Rosetta a súčasníka F. Germaniho. Mladý umelec koncert dramaturgicky uzavrel dvomi skladbami z tvorby čoraz častejšie uvádzaného talianskeho autora 1. polovice 20. storočia P. A. Yona, ktorý však našiel uplatnenie v USA. Zaznelo Adagio triste zo Sonaty Cromatica a Rapsodia italiana.
Veľmi kultivovaný, no súčasne nemenej temperamentný umelecký výkon s výrazným citom pre rytmicky pregnantné vyznenie hudby vo veľkej chrámovej akustike prezentovala španielska virtuózka Susana Lastra (17. 8.). Jej dramaturgicky mimoriadne pestrý, no vkusne zostavený recitál z tvorby jedenástich autorov siahal od baroka (J. C. Vogler) po žijúcich autorov (F. Teixidó, P. Planyavsky). Dominovali však autori 19. a 20. storočia, pričom zastúpení boli nielen Španieli (E. Torres, L. Mariani, J. Guridi, D. Arquimbau, M. Castillo), ale aj Francúzi (H. Mulet, skladateľka M. H. Bonis) a Nemci (okrem uvedených aj J. G. Rheinberger).
Michael Harris, organista St. Giles’ Cathedral v škótskom Edinburghu, potešil 24. 8. návštevníkov chrámu nielen dielami starších autorov (W. Byrd, populárny Husľový dvojkoncert a mol A. Vivaldiho v transkripcii J. S. Bacha ako BWV 593), ale najmä množstvom na Slovensku nepočutej hudby britských autorov (K. Leighton, H. Statham, A. Hollins, W. Walton). Viaceré z diel upútali poslucháčov bezprostrednou, i keď občas prvoplánovou emocionalitou či hráčskou virtuozitou, avšak trojčasťová St. Andrews Suite, ktorej autorom je náš súčasník James MacMillan, patrila svojím odvážnym jazykom preferujúcim linearitu hlasov a vrstvenie výrazných rytmických štruktúr k tomu poslucháčsky najnáročnejšiemu, čo v sérii festivalových koncertov tento rok zaznelo.
Ukážkou absolútnej technickej suverenity v službách kultivovanej štýlovej interpretácie bol na percepciu náročný recitál nemeckého virtuóza Markusa Eichenlauba (31. 8.), katedrálneho organistu v Speyeri, v najväčšej zachovanej románskej stavbe sveta.
Úvod a záver koncertu rámcovali rozsiahle závažné diela. Zatiaľ čo v závere program vyvrcholil impozantnou 22‑minútovou Introdukciou, passacagliou a fúgou na B.A.C.H. op. 150 S. Karg‑Elerta, na úvod zaznelo dielo Symfoniskt stycke Švéda H. Fryklöfa, ktorý bol jediným autorom inej ako nemeckej národnosti v rámci koncertu. Celkovo veľmi oceňujem citlivú registráciu, ktorá bola štýlovo výstižná a dynamicky neprehnaná. Organista si celý čas šetril najsilnejší zvuk nástroja len na najvýraznejšie vrcholy veľkých kompozícií. V strede programu zaznel výber troch skladieb z op. 63 a op. 65 M. Regera a funkciu odľahčujúcich intermezz plnili hravé skladbičky J. Haydna pre flautové hodiny, v rámci ktorých umelec použil aj zvukovú hračku katedrálneho nástroja „vtáčí spev“.
Jeden z koncertov festivalu sa už tradične koná v Kostole sv. Margity v Bratislave‑‑Lamači. Ponúknutú príležitosť znamenito využil mladý slovenský organista Matúš Maraček (3. 9.), ktorý poslucháčov potešil zodpovedne naštudovaným a skvelo interpretovaným pestrým výberom skladieb z tvorby J. S. Bacha, D. Buxtehudeho, F. Mendelssohna‑Bartholdyho a O. Messiaena. Koncert vyvrcholil efektnými a registračne pestrými Variáciami na japonskú ľudovú pieseň Sakura pred desiatimi rokmi zosnulého Massima Nosettiho, ktorý viackrát koncertoval aj na Slovensku.
Záverečný koncert festivalu bol koncipovaný odlišne a bol vyhradený vokálno‑inštrumentálnym skladbám cirkevnej hudby klasicizmu. Veľký nástroj G. Woehla na chóre bratislavskej katedrály zaznel len v úvodnom sviežom Koncerte pre organ a orchester C dur Hob. XVII:10 J. Haydna. Sólový organový part predniesol organizátor festivalu Stanislav Šurin, sprevádzal ho Trnavský komorný orchester. Poloprofesionálne teleso pracujúce pod vedením koncertnej majsterky Alžbety Ševečkovej hralo v komornejšom obsadení zredukovanom na sedem hráčov.
Po inštrumentálnom úvode sa všetci presunuli z chóru dolu pred poslucháčov, kde sa k nim pripojil Miešaný spevácky zbor Tirnavia, ktorý vedie zbormajster Michal Stahl. Zbor pozostávajúci do značnej miery z nadšencov‑amatérov dostal výnimočnú príležitosť pracovať pod vedením salzburského zbormajstra Norberta Brandauera, ktorý celý koncert nielen dirigoval, ale aj detailne interpretačne vypracoval.
Hoci 23‑členný zbor nemal celkom ideálne zloženie (najmä altov bolo pomenej), znel kompaktne a kultivovane, nikto nevyčnieval. Vyzdvihujem peknú prácu s dynamikou a farbou, jemnosť, zreteľnú a presnú výslovnosť.
Nároky na zbor sa v rámci programu postupne stupňovali: od pomerne jednoduchých responzórií M. Haydna (zaznel výber skladieb č. 1, 2 a 9 z celkovo deviatich Responsorií in Coena Domini MH 276), cez Missu brevis Sancti Joannis de Deo B dur Hob. XXII:7 J. Haydna až po skladby W. A. Mozarta vrátane náročnej kontrapunktickej Misericordias Domini KV 222.
Farebne zaujímavý soprán Hildy Gulyásovej sa zaskvel v Benedictus Haydnovej omše a v Mozartovej Alma Dei creatoris KV 277 ako i v populárnom Laudate Dominum z Vesperae solennes de confessore KV 339. Stanislav Šurin hral na prinesenom štvorregistrovom pozitíve organové basso continuo a koncertantné sólo v Benedictus Haydnovej omše, pre ktoré sa dielo označuje aj ako Kleine Orgelsolomesse.
Ako logický prídavok zaznela jedna z Mozartových posledných skladieb – magicky očarujúce a nesmrteľné Ave verum corpus KV 618, čím sa uzavrel ďalší z poslucháčsky atraktívnych ročníkov festivalu.