Hudobný život

Jerry Bergonzi - Fresh Bop

Martin Uherek
Martin Uherek
31. január 2024

Americký hudobník Jerry Bergonzi (1947) patrí napriek svojmu veku medz najvýznamnejších aktívnych jazzových tenorsaxofonistov na svete. Analyzované sólo sa nachádza na albume Hope (2023) slovenského trubkára Lukáša Oravca, na ktorom Bergonzi hosťoval. Oravcova skladba Fresh Bop je venovaná spomienke na zosnulého tenorsaxofonistu Rostislava Fraša a na albume je v aranžmáne pre jazzové kvinteto, ktorého mám tú česť byť autorom.


Harmónia hlavnej témy pripomína skladbu Hanka Mobleyho This I Dig of You, no Bergonzi improvizuje až počas pridaného nového modálneho dielu. Ten má dĺžku 16 taktov a obsahuje 4 rovnocenné 4-taktové akordické plochy (Bbm11, Ebmaj9 #1113, Gbmaj9 #11 13 a B7 #11 13). Modálna harmónia sa v jazze najviac spája s albumom Milesa Davisa Kind of Blue. Jej podstatou sú dlhšie plochy samostatne stojacích akordov. Sólista používa pri improvizácii na každý akord modus, ktorý daný akord opisuje, čo mu umožňuje viac sa sústrediť na tvorbu melódií. Bergonzi v tejto skladbe pri Bbm11 preferuje zvuk dórskeho módu, na Ebmaj9 #11 13

a Gbmaj9 #11 13 využíva lýdický modus a na B7 #11 13 používa najmä podhalanskú stupnicu čiže mixolýdický modus so zvýšenou kvartou. Ďalšie improvizačné prostriedky, ktoré tu nájdeme, sú pentatonické stupnice, chromatizmy, nadstavbové kvintakordy a nepriame rozvedenia. Svoje sólo rozbieha striedmejšie a jeho

intenzitu postupne graduje. Hudobný život

Po spoločnej vyhrávke s trúbkou začína na akorde Bbm11 jednoduchou stúpajúcou melódiou, následne rytmicky pracuje s dvojtónovým motívom b2–c3. V 6. takte po zmene akordu využije nadstavbový kvintakord B dur, ktorý v akorde Ebmaj9 #11 13 predstavuje jeho 5., 7. a 9. tón. Vytvára dojem pohybu v harmonickej nadstavbe, hoci v skutočnosti tieto tóny jasne zapadajúdo preferovaného Es lýdického módu, ktorým sólo ďalej pokračuje. 9. takt obsahuje prvý výskyt tzv. nepriameho rozvedenia, teda jazzového obalu využívajúceho chromatické prieťahy, v tomto prípade ide o tón cis2. Na prelome 11. a 12. taktu sa objavuje pre Bergonziho typická postupnosť chromatizmov od tónu ges2 až po des2. Chromatika tu má aj svoju harmonickú opodstatnenosť – Bergonzi umiestňuje chromatické tóny patriace do Ges lýdického modu na doby (f2, es2, des2) a tóny, ktoré do modu nepatria (fes2, d2) na off beaty. Podobný princíp uplatňuje počas celého sóla a na konci 74. taktu dokonca využije osminovú triolu, aby mu vyšli správne noty na doby. Zaujímavým momentom sóla sú takty 39–41, kde sólista použije motív zložený z kvartových intervalov. Ten rozvíja smerom nadol, a to aj za cenu vybočenia z Es lýdického módu, pričom využíva nadstavbu As dur, ktorá do tohto modu nepatrí.

Hudobný život
Mojou obľúbenou Bergonziho technikou je použitie anticipácie, teda náznak ďalšej harmonickej funkcie predtým, než ju zahrá rytmická sekcia, ale aj jej opak, teda harmonické oneskorenie, napr. v 58. takte. Tu je na celý takt použitý predchádzajúci

akord Ebmaj9 #11 13, hoci rytmika už hrá nový akord Gbmaj9 #11 13. Vytvára náznak tzv. out hrania, teda hrania mimo predpísanej harmónie, no zároveň jeho melodické línie znejú plynulo, keďže poslucháč si ešte stále pamätá zvuk predchádzajúceho

akordu. To, že je Bergonzi majstrom improvizácie, nám opäť pripomenie v závere, keď v posledných dvoch taktoch sóla začne striedať malé a veľké tercie akordov, čím radikálne mení tonalitu – najprv v akorde B7 #11 13 a potom v Bbmaj7. Týmto silným momentom ukončuje svoje sólo a nám ako poslucháčom neostáva nič iné, iba sipovedať – uau.