Martin Uherek - I'm Calling You

Martin Uherek (1987) patrí k popredným slovenským jazzovým saxofonistom. V jazzovej komunite je známy dôsledným štúdiom improvizačných postupov velikánov bebopového a hardbopového obdobia. Podarilo sa mu tak vyvinúť jeho vlastný improvizačný a interpretačný štýl. Svoj debutový album Walking My Own Way uviedol do života v r. 2015 a vzťah k histórii a k popularizácii jemu najbližšej hudby predstavil v projekte Príbehy jazzu, ktorý vyšiel na CD v troch dieloch v r. 2013–2021. Transkripcia je z albumu Príbehy jazzu Vol. 2 – Ako vznikal jazz, zo skladby I’m Calling You, ktorá je kontrafaktom, t. j. melódiou skomponovanou na harmonickú štruktúru jazzového štandardu Raya Nobleho Cherokee. Uherekova improvizácia je vzorovým príkladom interpretácie špecifík a idiómov bopového jazyka.

I’m Calling You, resp. Cherokee, je skladba so štandardnou AABA formou, ktorá má dvojnásobnú dĺžku, čiže namiesto obvyklých 32 má 64 taktov a jej základnou tóninou je B dur. V diele A sa harmónia pohybuje okolo dvoch centier – toniky Bb6 a subdominanty Ebmaj7, z ktorej sa plagálnou kadenciou IVm7–VII7 vraciame späť do toniky. Uherek tak má k dispozícii na rozvoj melodických postupov dostatočný harmonický pohyb. Dynamiku harmónie zabezpečuje prevažne kadencia IIm7–V7–Imaj7. Vďaka nej je skladba neustále „v pohybe“, čo poskytuje sólistovi komfortný priestor na artikuláciu harmónie. Diel B je harmonizovaný sériou dočasných kadencií II–V7–Imaj7, ktorých tonálne centrá klesajú po veľkých sekundách do pôvodnej tóniny.

Hlavnou stratégiou Uherekovho sóla je vertikálna improvizácia. Vďaka strednému tempu sa mu darí stavať frázy v súlade s harmonickou štruktúrou skladby. Jeho melodické postupy používajú hlavne arpeggiá a uvedomelé cielenie na akordické tóny. Pri zmenách akordov má tendenciu používať tercie, ktoré patria medzi tzv. guide notes a sú nositeľmi melodického pohybu. Už úvodný break v prvých dvoch taktoch sóla artikuluje každý akord, avšak na dominantu F7 je použitý rozklad akordu A7. Ide o použitie princípu superpozície, t. j. prekrytia pôvodnej harmónie rozkladom iného akordu. Akord A7 je spodným chromatickým obalom tónického akordu, čo dodáva dominante inú farbu. Podobné vybočenia sú v bopových sólach veľmi obľúbené. V 4. takte si môžeme všimnúť, že Uherek rozložil akord Fm7 o jeden takt skôr. Ide o typicky bopový fenomén, anticipáciu, ktorá dodáva improvizácii hybnosť a sólistovi umožňuje konštruovať dlhšie melodické linky. Môžeme tu nájsť aj opačný jav – oneskorené rozvedenie, napríklad pri prechode na Cm7 v taktoch 14–15, tiež pri prechode na terciu F7 v takte 18 alebo v rozvedení do Gmaj7 v takte 45, resp. Bbmaj7 v 51. takte.

Keďže akordických tónov máme vždy iba obmedzený počet, na vytvorenie dlhších osminových liniek potrebujeme priechodné tóny a obaly. Pre konštrukciu bebopových liniek je to jeden z najtypickejších prvkov. Uherek aplikuje tento prístup v celom rozsahu sóla. Zjednodušene by sa dalo povedať, že tu uplatňuje kombináciu target notes reprezentovaných akordickými tónmi, prípadne tenziami, a výplňou medzi nimi, čiže approach notes. Používa všetky druhy melodických výplní a obalov – doškálne tóny, chromatické tóny, dvojitý chromatický prístup a tiež obojstranný chromatický obal (indirect resolution). Dôvodom, prečo Uherekove frázy znejú „správne“ a logicky, je uvedomelé rytmické umiestňovanie akordických tónov na ťažké doby. Vzorovou ukážkou je fráza v taktoch č. 39 až 41, ktorá stojí na správnom rytmickom zadelení akordických tónov.

Ďalší dôležitý bopový prvok – hru v legate s vnútornou akcentáciou používa Uherek preto, aby spomenuté osminové linky nezneli mechanicky a mali dostatočný výraz. Neplatí teda mýtus, že swingované melodické postupy by mali byť akcentované prevažne na off-beaty. Ideálny príklad nám ponúka dlhšia fráza v 16. takte. Synkopované cítenie tu pramení z vnútorných rytmov medzi akcentmi a z ich nepredvídateľnosti. Tento element sa mi na Uherekovom bopovom štýle páči najviac. Jeho frázy majú okrem akcentácie aj vnútornú dynamiku typickú hlavne pre hru saxofonistov, ktorá dodáva linkám hybnosť.

Ako kontrast k 4–taktovým alebo 2–taktovým osminovým bopovým postupom používa Uherek prácu s motívmi, hlavne v štvortaktí na subdominante (Ebmaj7) a jeho následnom prechode na molovú subdominantu (Ebm7), kde sa sústredí na zmenu z veľkej tercie na malú. Dochádza k nepatrnej harmonickej redukcii, pri ktorej sólista vynecháva akord Ab7 a zjednodušuje celú kadenciu iba na Ebm7.

Hranie out je zastúpené v tomto sóle skôr sporadicky. Celkovo sa drží v nižších štruktúrach akordov, čo znamená, že pracuje prevažne s rozkladmi základného tvaru akordu, t. j. 1 3 5 (6) 7 alebo s jeho prvou nadstavbou 3 5 7 9. Na dominantné akordy využíva typický bopový prvok – alterovanú nónu b9 alebo #9. Jemne out pôsobí aj jeho superpozícia na akorde C7 v 29. a 61. takte. V týchto častiach si namiesto rešpektovania akordu C7 zvolil mimotonálnu dominantu G7b9 s rozvedením do druhého stupňa, čiže Cm7.

Analýza sóla Martina Uhereka ma preniesla späť v čase na jazzovú akadémiu, kde sme sa zaoberali transkripciami pravidelne. Z priestorových dôvodov uvádzame len prvý chórus, veľmi by som však odporúčal transkribovať aj zvyšok sóla každému, kto sa o bebop zaujíma hlbšie. Uherekovo sólo je bezchybne interpretované, veľmi autentické, a preto je vhodným študijným materiálom pre každého hráča snažiaceho zlepšiť si svoje bebopové zručnosti.