Hudobný život

Hovory G, 1. časť - Roman Pokorný

Juraj Kalász
Juraj Kalász
1. február 2024

Dejiny jazzovej gitary v reflexiách súčasníkov

Od bendža k Johnnymu Smithovi


Začiatky využitia gitary v jazze priamo súvisia s jej technologickým vývojom a pokusmi o jej elektrické ozvučenie. Úloha rytmickoharmonického nástroja, ktorú prevzala od svojho predchodcu bendža, je dnes už vďaka elektrifikácii a digitalizácii rozšírená o mnohé ďalšie možnosti. Prečo a ako k tomu došlo? Rozprávali sme sa s popredným českým gitaristom ROMANOM POKORNÝM.


Bendžo sa dostalo do Európy a Severnej Ameriky zo Západnej Afriky už v 17. storočí spolu s otrokmi. Pôvodne išlo o jednoduchý 2-strunový nástroj pochádzajúci z Gambie. Spočiatku bolo bendžo pre svoj africký pôvod politicky a etnologicky spájané s chudobnejším juhom USA, ale v druhej polovici 19. storočia už patrilo spolu s klavírom k najpopulárnejším americkým hudobným nástrojom. Ako vyzeralo v 19. storočí tesne pred nástupom bluesu a jazzu?

Používali sa hlavne 3- a 4-strunové nástroje. Technika hry sa nazývala claw-hammer style, využívala palec a brnkalo sa prstami. V 30. rokoch 19. storočia pridal hudobník Joel Sweeney na svoje tenorové bendžo piatu strunu a dohodol ich distribúciu s Williamom Boucherom, výrobcom bicích nástrojov. V Európe ich vyrábal manufaktúrne britský bendžista David Essex.


Na prelome 19. a 20. storočia, v ére ragtimu, mal dominantné postavenie klavír. V jazzových orchestroch ho začali používať ako hlavný harmonický nástroj. Bendžo prišlo o niečo neskôr ako doplnkový rytmický nástroj, pričom o dvadsať rokov ho z tejto pozície začala vytláčať gitara. V čom bola pre jazz zaujímavejšia a kto boli prví jazzoví gitaristi?

Bendžo má krátky „sustain“ a prierazný zvuk, ktorý je však chudobný na vyššie harmonické frekvencie. Gitara sa presadila vďaka diskrétnejšej farbe, ktorá sa lepšie spájala so zvukom orchestra. Nástroje určené na blues a jazz začala vyrábať firma Gibson. Orwille Gibson bol prvý, kto pri ich stavbe použil prvky typické pre sláčikové nástroje. Klenutá rezonančná doska jeho gitár sa vyrábala ručným dlabaním a namiesto jedného centrálne umiestneného kruhového otvoru mala dva výrezy v tvare písmena f, podobne ako husle. Jedna z jeho prvých „bluesových“ gitár, L-1, vyrábaná od roku 1902, mala, paradoxne, spočiatku klenutú ozvučnicu, tzv. archtop a až neskôr, od roku 1926 plochú, čiže „flattop“. Najznámejším hudobníkom, ktorý na nej hral, bol legendárny bluesman Robert Johnson.
Prvými jazzovými gitaristami boli Eddie Condon a Eddie Lang. Obaja hrali pôvodne na 4-strunovom tenorovom bendže. Condon začal hrať na 4-strunovej gitare Gibson L-5 v ladení C–G–H–E, ktorú však aj neskôr kombinoval s bendžom. Eddie Lang hral od druhej polovice 20. rokov už len na 6-strunovej gitare a okrem sprievodu hrával aj sólovo.


O Langovi sa často hovorí ako o otcovi modernej gitary. V čom bol odlišný od svojich predchodcov?

Eddie Lang vlastne žiadnych predchodcov nemal, dovtedy hrali gitary alebo bendžá v orchestroch len akordický sprievod. Na gitarách bez zosilnenia sa kvôli počuteľnosti nedalo hrať jednohlasne, a tak sa aj v sólovej hre používali akordy. Možno aj preto bolo Langovým obľúbeným formátom duo s huslistom Joe Venutim.

Typickým predstaviteľom tejto éry bol Freddie Green, člen orchestra Counta Basieho. Za celý život nezahral snáď ani jedno sólo a do konca svojej kariéry hral na gitarách bez snímača.


Ak tomu správne rozumiem, tak firma Gibson bola prvá, ktorá sa venovala výrobe jazzových gitár, a pomohla jej presadiť sa sólovo v jazzových orchestroch. Ako na tom bol Fender?

Leo Fender spolupracoval výhradne s hudobníkmi z oblasti country, pričom pôvodným povolaním bol elektrikár. Spočiatku vyrábal rádiá a zosilňovače. Svoju prvú gitaru postavil až v roku 1950. Pomenoval ju najprv Esquire, neskôr Broadcaster a po súdnom spore s firmou Gretsch, ktorá vyrábala biciu súpravu rovnakého názvu, ju premenoval na Telecaster. Prvý Stratocaster prišiel až v roku 1954. Naproti tomu Gibson Super 400 sa začal predávať už v roku 1934.


Hral si niekedy na Super 400?

Áno, dokonca som si jeden aj kúpil. Keď som si ho bol v obchode vyskúšať, hral som na ňom asi poldruha hodiny. Cítil som sa ako pri hre na organe. Super 400 však nepoužívam až tak často, lebo je to pomerne veľký nástroj s dlhou menzúrou. Beriem si ho hlavne na koncerty môjho tria a vždy na ňom cvičím aspoň štrnásť dní vopred. Ja mám v podstate tri archtop gitary od firmy Gibson. Keď som mal zapálené šľachy na ruke, hľadal som nástroj s kratšou menzúrou, preto som si kúpil Gibson Byrdland. Okrem toho mám ešte gitaru Cromwell z roku 1932, ktorá bola vyrobená v továrni firmy Gibson. Vtedy ešte neboli vyťažení prácou na vlastných nástrojoch tak ako dnes, preto vyrábali nástroje aj pre iné firmy. Gitara vyzerá skromne, nie je na nej nič zvláštne, ale keď ju chytíš do rúk, okamžite cítiš, že je kvalitatívne na vysokej úrovni. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko by si za nástroj tejto úrovne vypýtali dnešní husliari. Možno by ho vôbec nevedeli vyrobiť, lebo dnes už nie je dostupné dostatočne zrelé drevo, z ktorého by sa dala taká gitara

postaviť.

Hudobný život
Roman Pokorný s gitarou Gibson Super 400 CES. Foto: Bohouš Pospíšil

V čom sa akustické gitary medzivojnového obdobia líšia od tých dnešných, elektroakustických?

Výrobcom išlo hlavne o to, aby bolo gitaru v orchestri dobre počuť. Firmy ako Gibson, Gretsch, Epiphone alebo Stromberg vyvíjali akustické nástroje s charakteristickou farbou a veľkým tónom. Postupne sa však prišlo na to, že zväčšovaním korpusu sa predlžuje menzúra a znižuje hrateľnosť na nástroji. Ambíciou gitaristov však bolo hrať sólovo, čo viedlo k jej elektrifikácii. Čoskoro sa ukázalo, že najväčším problémom akustických gitár je snímanie zvuku. Keď začal Gibson montovať na svoje nástroje prvé snímače, musel zároveň zosilniť ich prednú dosku.


V čom bol problém?

Na archtopoch boli ozvučnice z tenkého materiálu, ktorý bol po elektrifikácii náchylný na spätnú väzbu. Husliari preto začali stavať pololubové nástroje s hrubšou ozvučnicou, čo ich nakoniec doviedlo k experimentovaniu s materiálmi ako preglejka, karbónové vlákna alebo kov. Preglejkové dosky bolo možné pomocou pary tvarovať do rôznych foriem – prácu na gitarách to výrazne zrýchlilo, zlacnilo a navyše: preglejkové gitary so snímačmi nehrali zle! Najznámejšou pololubovou gitarou je model Gibson ES-335, na ktorom hral donedávna aj John Scofield.
Pamätám sa, keď som ako mladý chlapec hral na festivale Porta. Vtedy sa snímali všetky akustické nástroje pomocou dynamických mikrofónov v molitanoch (!) a napriek tomu z toho išiel dobrý zvuk. Dnešní zvukári sú zvyknutí na prácu s nástrojmi, ktoré majú snímače a pri akustických gitarách, ako je môj Cromwell, sú bezradní...


Vývoj jazzovej gitary v 30. rokoch možno interpretovať ako prechodné obdobie, keď sa hudobníci museli prispôsobiť hre so snímačom. Kto boli najznámejší predstavitelia tejto éry?

Jednými z prvých boli Eddie Condon, Carl Kress, George Barnes, Dick McDonough a, samozrejme, Eddie Lang. Bolo ich však oveľa viac, napadajú mi aj Art Ryerson, Roy Smeck, Tony Romano, Les Paul, Allan Reuss a Billy Bauer. Všetci spomínaní hudobníci boli v prvom rade orchestrálni hráči, ktorí hrali na akustických gitarách bez snímača. Gibson Super 400 bol taký veľký nástroj, lebo bol pôvodne vyrábaný

ako akustický. Snímače sa naň začali montovať až neskôr.


Ako by si charakterizoval štýl hry gitaristov v „predsnímačovom“ období?

Hráčska úroveň bola už vtedy veľmi vysoká. Napriek tomu, že sa nehralo nijak sofistikovane alebo disonantne, dnes by si takých gitaristov už asi ťažko našiel. Cieľom bolo hrať melodicky vo vnútri harmónie. Mnohí z týchto hudobníkov boli zamestnaní v nahrávacích štúdiách. Veľmi vychyteným štúdiovým gitaristom tej doby bol George M. Smith, ktorý pôsobil v Los Angeles. Osobitnú kapitolu vo vývoji hry na elektrifikovanej gitare predstavuje Johnny Smith. Jeho hudba, balansujúca na hrane umenia a gýču, je prechodom od swingu 30. rokov k bebopu. Smith sa presadil hlavne v 50. rokoch a svoju popularitu si udržal až do konca života.


Johnny Smith bol gitaristom, ktorého sledovali skôr jeho kolegovia než kritici a hudobní publicisti. V angličtine je na to výstižný pojem „musician’s musician“ (hudobníkov hudobník). Aký je jeho prínos do vývoja jazzovej gitary?

Hudba Johnnyho Smitha premosťuje swingový štýl 30. rokov s bebopom. Do svojho prejavu integroval swing, latinskoamerickú hudbu a neskôr aj aktuálne hudobné trendy populárnej hudby. Smithov zaujímavý harmonicko-melodický štýl hry vychádzal z jeho prirodzených dispozícií. Mal totiž dlhé prsty, takže mohol používať široké prstoklady. Po ňom nastúpila generácia hudobníkov, ktorí už boli zakladateľmi moderného gitarového hrania, ako Tal Farlow, Herb Ellis alebo Jimmy Raney. Ďalší vývoj gitarovej hry však najviac ovplyvnili Charlie Christian a Django Reinhardt.


Obdobiu bebopu a moderného mainstreamu sa budeme venovať v druhej časti seriálu, v rozhovore s gitaristom Matúšom Jakabčicom.


Roman Pokorný (1966) – český gitarista, skladateľ a producent. Dvojnásobný držiteľ ocenenia Jazzový Kája. V r. 2000 získal v Česku cenu Akadémie populárnej hudby Anděl v kategórii jazz a blues.


Odporúčaná diskografia:

Eddie Condon et al. – Chicago And All That Jazz (Verve Records, 1961)

Eddie Lang & Joe Venuti – The New York Sessions 1926–1935 (JSP Records, 2008)

Eddie Lang – Jazz Guitar Virtuoso (Yazoo, 1977)

Various Artists – Pioneers of The Jazz Guitar (Yazoo, 1977)

Roy Smeck – Roy Smeck Plays... (1926–1949) (Yazoo, 1976)

Joe Venuti & Tony Romano – „Never Before...Never Again“ (Dobre Records, 1979)

Carl Kress & George Barnes – Two Guitars (And A horn) (Jass Records, 1992)

Les Paul – Galloping Guitars (Decca, 1951)

Billy Bauer – Plectrist (Norgran Records, 1956)

Johnny Smith Trio – Johnny Smith Favorites (Roost, 1959)