Free Tenors featuring Harry Sokal

Jazzové zoskupenie Free Tenors s hudobníkmi z Česka, Rakúska a Slovenska sa 19. 3. predstavilo na pôde Rakúskeho kultúrneho fóra v Bratislave. Netradične koncipovaný ansámbel troch tenorsaxofonistov s rytmickou sekciou bez harmonického nástroja odohral koncert deň po tom, čo Harry Sokal, líder kapely, významný rakúsky saxofonista, oslávil svoje 70. narodeniny.

Rakúske kultúrne fórum ponúka verejnosti pravidelný program z oblasti hudby, výtvarného umenia, literatúry, divadla a ďalších kreatívnych foriem. V rámci krátkeho turné zavítala do Bratislavy rakúska jazzová legenda Harry Sokal s projektom Free Tenors, do ktorého angažoval ďalších dvoch významných tenorsaxofonistov – Bernharda Wiesingera z Rakúska a Ondřeja Štveráčka z Česka.

Zoskupenie vydalo v r. 2014, keď vzniklo, zatiaľ jediné CD s názvom Fellowship, ktoré podľa Bernharda Wiesingera najlepšie vystihuje Free Tenors ako „spoločenstvo priateľov a kolegov spojených hudbou a životom“. Po vydaní CD a následnom turné prestalo zoskupenie aktívne fungovať. Dnes, o desať rokov neskôr, sa jeho členovia opäť stretli, aby spolu odohrali krátke turné po Slovensku a Rakúsku.

V zostave, ktorá sa za desať rokov nijako nezmenila, figurujú špičkoví hudobníci z troch susediacich krajín. Slovensko na bicích nástrojoch zastupuje Marián Ševčík, pričom so svojím českým kolegom Tomášom Barošom (kontrabas) tvoria základ rytmickej sekcie aj v CZ–SK Big Bande Matúša Jakabčica, v kvartete Lukáša Oravca a mnohých ďalších projektoch. Dvojica v súčasnosti patrí k najzohranejším v Česku a na Slovensku, čo hudobníci dokazovali aj na tomto koncerte.

Viedenčan Harry Sokal sa preslávil ako zakladajúci a dlhoročný člen Vienna Art Orchestra – avantgardného zoskupenia kombinujúceho elementy jazzu, klasickej a experimentálnej hudby či minimalizmu. S VAO zožal medzinárodný úspech a zároveň sa mu podarilo etablovať ako vynikajúcemu sólistovi a skladateľovi. Jeho mladší kolega a krajan Bernhard Wiesinger sa cíti doma v hardbopovom štýle, ktorý môžeme počuť v hre jeho skupiny Bernhard Wiesinger Orgel Quartet. Trojicu saxofonistov dopĺňa Čech Ondřej Štveráček, známy svojím prejavom inšpirovaným hudbou Johna Coltrana. Pozornosť na koncerte však pútal hlavne oslávenec Harry Sokal, ktorý sa z pozície lídra prihováral publiku striedavo anglicky a nemecky. Repertoár približne hodinového koncertu tvorili skladby zo spomenutého albumu, nové kompozície saxofonistov, ale aj aranžmány ich starších skladieb.

Sokalov Hit Hat, úvodná skladba koncertu, prekvapila rýchlym tempom a freejazzovou expresivitou v štýle Ornetta Colemana. Zatiaľ čo rytmická sekcia držala swingový groove s walking bass line, saxofonisti sa v improvizovanom úvode pohybovali zdanlivo voľne a ich linky sa často križovali. Koncepcia koncertnej verzie tejto skladby tak odrážala Sokalovu záľubu vo voľnosti a experimente.

Na koncerte zaznela aj staršia kompozícia Harlequin Tango, ktorú Harry Sokal hrával ako sólista s CZ-SK Big Bandom Matúša Jakabčica. O úpravu aranžmánu pre Free Tenors sa postaral jeho kolega Wiesinger. Práve tu mohlo publikum najlepšie sledovať, ako sa dokážu traja saxofonisti zaobísť bez harmonického nástroja. Sokal hral tému skladby a Štveráček s Wiesingerom ho sprevádzali v dvojhlase, ktorý zvukovo uzemňoval kontrabas.

V sólach sa striedali pasáže, kde hral jeden saxofonista s rytmickou sekciou, s úsekmi, kde mu zvyšní dvaja tvorili harmonický sprievod.

Štveráčkova skladba The Form z albumu Space Project (r. 2020) má aj vďaka použitiu frýgického módu tajomnú atmosféru umocnenú Ševčíkovou hrou na bicích nástrojoch. Sokal vo svojom expresívnom sóle použil techniku sheets of sounds typickú pre Coltrana. Sólo gradoval „výkrikmi“ pripomínajúcimi hru Ornetta Colemana na albume The Shape of Jazz to Come.

V kontraste k zložitým kompozíciám Sokala a Štveráčka pôsobili jazzové adaptácie notoricky známych pesničiek Červené jabĺčko alebo Včielka Maja od Berhnarda Wiesingera ako vítané odľahčenie. Na svoje si tak mohla prísť aj časť obecenstva, ktorá nepatrí k častým návštevníkom jazzových koncertov. V dramaturgii večera tieto skladby fungovali dobre, poslucháčom dali priestor trochu si vydýchnuť.

Absencia harmonického nástroja spôsobovala akúsi zvukovú medzeru medzi saxofonistami a rytmickou sekciou. Pre neúplnosť akordickej sadzby tak mohlo pre poslucháčov v hudbe Free Tenors „niečo chýbať“. Ansámbel však dokáže svojou nekonvenčnosťou zaujať a ponúknuť iné možnosti vo zvukovosti aj spôsobe hry.

V pasážach, ktoré vyžadovali väčšiu mieru zohratosti medzi saxofonistami, bolo badateľné, že koncert v Bratislave bol len ich druhým vystúpením po dlhoročnej odmlke. Dvojica Baroš–Ševčík však počas celého koncertu pôsobila suverénne a hudba tak nestrácala na intenzite. Trojici Sokal, Wiesinger, Štveráček sa publikum darilo presviedčať najmä sólovými výkonmi, kde vynikal ich jedinečný prejav.

Text je súčasťou Akadémie Hudobného života.