Žánrový experiment nad priepasťou mužskej duše

Režisér Tobias Kratzer naštudoval v Osle psychologicky ladený operný večer o vzťahu muža a ženy. Bartókovho Modrofúza prepojil so zdanlivo cudzorodým Schumannovým piesňovým recitálom a so Zemlinského takmer zabudnutou jednoaktovkou do divadelne atraktívneho trojdielneho tvaru, ktorý otvára hneď niekoľko otázok o rodových stereotypoch oboch pohlaví.

Tobias Kratzer (43) patrí spolu so svojím kreatívnym tímom k najpozoruhodnejším operným režisérom súčasnosti. V jeho aktuálnej inscenácii Tannhäusera v Bayreuthe (HŽ 9/2019) či Švandu dudáka minulý rok v decembri v Theater an der Wien prezentoval svoj štrukturálne filozoficky erudovaný prístup k partitúre. Jeho osviežujúci pohľad na dramatické a naratívne textúry opier vychádzajúci z motivácie konania charakterov a zohľadňujúci aj inscenačnú tradíciu je dostatočným dôvodom na to, aby sme i na stránkach Hudobného života pravidelne prinášali recenzie jeho prác, za ktorými sa vždy oplatí vycestovať. 

V ostatnej inscenácii sa na javisku architektonicky a akusticky skvostnej novej opery v Osle Kratzer prejavil opäť ako analyticky zmýšľajúci režisér s obľubou pre systematickú vivisekciu psychológie postáv. V symbolistickom Hrade kniežaťa Modrofúza tematizoval problematiku mužskosti a ženskosti v heterosexuálnom vzťahu. Bartókova impresionisticky ladená jednoaktovka už beztak ponúkajúca široký interpretačný horizont však Kratzerovi nestačila, a tak ju obohatil o prológ vo forme Schumannovho piesňového recitálu Frauenliebe und -leben a uzatvoril epilógom v podobe Zemlinského jednoaktovej frašky Eine florentinische Tragödie. Zdanlivo nesúrodé diela rozličného štýlového razenia rozvinuli medzi jednotlivými mizanscénami efektné vzťahy plné dramatického i psychologického napätia. Ich dramaturgia vytvorila divákovi emocionálne i racionálne nabitý priestor zamyslieť sa nad dnes horúcimi témami zrovnoprávnenia pohlaví, traumy z gendrovo stereotypnej výchovy či klišé o maskulínnej toxickosti a ženskej zraniteľnosti.

Hneď na začiatku večera sa ocitáme v biedermeierovskej vile, kde pri mäkkom zvuku klavíra prednáša mezzosopranistka (lyricky vrúcna Ingeborg Gillebo) svoje piesne, zapisujúc si ich do pamätníka. Počas nich porodí na sklamanie prísneho manžela (hrdinský barytón John Lundgren v nemej postave) postupne osem dievčatiek (podobnosť s počtom detí Kláry a Roberta Schumannovcov či s kŕdľom Valkýr je čisto náhodná). Deviate dieťa, ktoré príde na svet na pohovke, je túžobne očakávaný dedič, no slúžka ho spod matkinej krinolíny vytiahne bez plaču. Bezvládne telíčko zabalí do bielej plachty hneď potom, ako ho ukáže skormútenému a sklamanému pánovi domu, ktorý pre manželku už nemá nežného gesta. Na rozdiel od textu piesňového cyklu neumiera on, ale jeho manželka, funebráci ju prinášajú v otvorenej rakve do vestibulu, aby ju následne v smútočnom pochode vyniesli von. 

Klesajúca kóda poslednej piesne sa attacca spojí so zostupnou tónovou radou prelúdia Modrofúza, počas ktorej klavirista podíde k pohovke a zdvihne speváčkin zápisník. Biedermeierovskú pohovku vymenia kulisári za dizajnovo minimalistickú sofu, za plynulo nasunutými presklenými posuvnými dverami na mezaníne haly sa z povraziska spustia moderné abstraktné maľby. Do vstupného foyeru vpadne Judit (dramaticky uveriteľná, príjemne lyricky zafarbená mezzosopranistka Dorottya Lang celkom bez hysterickej maniery v prejave) v moderných minišatách, hneď za ňou speváčkin manžel z predchádzajúcej scény, teraz ako Modrofúz (hrdinsko-dramaticky suverénny John Lundgren vo vynikajúcej forme). Judit sa na začiatku sťažuje na ponurú atmosféru vily a cez halu opätovne prejde smútočný pochod z finále prológu. Modrofúz zaprisaháva Judit, aby nikdy nežiadala otvorenie zamknutých dverí, neskôr jej však váhajúc, no viac-menej dobrovoľne, odovzdá jednotlivé kľúče. Vo vestibule sa každým otvorením dverí rozohrá retrospektíva mizanscén vrážd bývalých manželiek Modrofúza od dvadsiatych rokov až po súčasnosť. Počas predstavenia je čoraz jasnejšie, že Modrofúz tu funguje aj ako postava s vlastnou psychológiou, avšak aj ako archetypálny predobraz toxicky dominantného muža rozličných dôb, pre ktorého sú neha či jemnocit vo vzťahu k žene cudzie. Jednu manželku zastrelil guľovnicou, keď ju po návrate z poľovačky pristihol in flagranti so slúžkou, druhú otrávil drinkom počas sledovania priameho prenosu pristátia na Mesiaci, štvrtú komnatu otvorili dvierka sekretára pod televízorom, v ktorom Judit objavila videokazetu s brutálnou sexuálnou scénou nafilmovanou Modrofúzom, počas ktorej ďalšiu manželku zahrdúsil opaskom. Judit sa ako moderná žena snažila preniknúť za milencovu fasádu. Otvárajúc dvere zamknutých komnát, odhaľovala jeho tajomstvá, až kým sa jej počiatočná vášeň nezmenila na odpor. Len pomocou dobre cieleného kopanca sa jej podarilo vytrhnúť Modrofúzovi posledný kľúč od vchodových dverí, ktorými hekticky ušla von. Modrofúz kľačiac v bolestiach, už len skonštatoval, že prichádza noc... 

Po prestávke sa na závoji na proscéniu objavil reklamný spot propagujúci moderného muža ako milujúceho, jemnocitného, pozorného a citlivého muža v domácnosti, podieľajúceho sa s pochopením pre manželku na výchove detí i na chode domácnosti. Knižnicu vo vile vystriedal šatník, sofu na proscéniu nahradila pohodlná manželská posteľ, v ktorej Bianca (tretia famózna mezzosopranistka večera, dramaticky ostrejšia Tone Kummervold) podvádzala manžela Simoneho (opäť John Lundgren) s florentským princom Guidom Bardim (gavaliersky elegantný tenorista Magnus Staveland so šviháckymi slnečnými okuliarmi). Simone Biance nič nevyčítal, dokonca využil príležitosť, aby princovi predal drahocenné látky, s ktorými obchodoval. V scénicky redukovanom tvare demontuje Kratzer obraz panovačného muža. Simoneho tolerancia však nie je bezhraničná. Keď Guido odpovie na jeho otázku, ktorá ponuka ho najviac zaujala, že jeho žena Bianca, vyzve Princa na súboj. Bianca nadŕža Princovi, no nakoniec ho Simone zabije. Bianca je ohúrená manželovým hrdinským zápalom, vyčíta mu, že takým nebol aj skôr, načo jej Simone odvetí, že mu nikdy predtým neukázala, aká je pekná… 

Kratzer neponúkol definitívne odpovede na dramaturgické rébusy inscenovaných predlôh, no počas celého večera načrtával na hudobne nesmierne plastickom pozadí naštudovania Edwarda Gardnera, raz ironicky, raz vážne, otázky o komunikácii a o vzťahových klišé medzi „silnejším“ a „krajším“ pohlavím v niekoľko desaťročí starých dielach, aktuálnych dodnes. 

Robert Schumann/Béla Bartók/Alexander von Zemlinsky 

Hrad kniežaťa Modrofúza

Hudobné naštudovanie: Edward Gardner

Réžia: Tobias Kratzer

Výprava: Rainer Sellmaier

Svetlá: Michael Bauer

Video: Manuel Braun

Žena: Ingeborg Gillebo

Muž/Modrofúz/Simone: John Lundgren

Bianca: Tone Kummervold

Guido Bardi: Magnus Staveland

Oslo

Nórska opera

21. 1. 2024 (premiéra)

13. 2. 2024 (recenzovaná repríza)