Veselá apokalypsa

Intendant Viedenskej štátnej opery Bogdan Roščić zaviedol po svojom nástupe do funkcie niekoľko noviniek. Jednou z nich je iluminácia balkónových arkád fasády pomocou neónových trubíc, ktoré projektujú text týkajúci sa aktuálnej produkcie. Svetelný slogan komentujúci aktuálnu inscenáciu Ligetiho hudobnodramatického diela slovami „smrť“, „sex“, „árie“ možno spôsobil, že sa na predstavenia zatúlali aj náhodní návštevníci bez toho, aby si uvedomovali, že ich čaká večer plný komplexnej opernej kompozície komentujúcej nielen dejiny opery, ale aj slasti a strasti človečenstva výrazovými prostriedkami novej hudby 20. storočia, ktorá síce srší muzikantskou radosťou a skladateľskou invenčnosťou, no vyžaduje si pozorného a skúseného operného diváka. Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo bolo každé z predstavení premiérovej staggiony vypredané. Nuž, sex and crime predáva vždy, o to viac, keď to má niekto napísané rovno na čele.

Le grand macabre zložil sedmohradský rodák György Ligeti (1923–2006) veľmi voľne podľa literárnej predlohy Michela de Ghelderodeho (1898–1962), ktorý skurilným jazykom karikuje groteskný danse macabre vo fiktívnom Breughellande. Cár pekiel Nekrotzar oznámi koniec sveta. Obézny alkoholik sa stane jeho sluhom, na scéne vidíme popleteného astronóma a jeho manželku so sadistickými sklonmi, pojašené sa zdá byť aj detinské a naivné knieža a zvyšok osadenstva. Na obzore sa objaví kométa a Nekrotzar oznámi, že úderom dvanástej on sám zničí celý svet. Čakajúc na polnoc, v krčme sa opije do nemoty, a tak sa apokalypsa nekoná. Len milostný pár Amando a Amanda, ktorý pri milostných hrách spadol do otvoreného hrobu, sa o ničom nedozvie.

Ligeti skomponoval pre tento tanec smrti sveta celý diapazón hudobných nápadov. Od svetovej premiéry v Štokholme v r. 1978 sa hlavne druhá, prepracovaná verzia zaradila medzi klasiku operného repertoáru. Avantgardné disonancie majú schopnosť vtiahnuť diváka do dadaisticky bizarného sveta Breughellandu od samého začiatku. Z partitúry zaznie pasáž koncertu automobilových klaksónov, zvonenie budíkov, ale aj historické žánre, ako passacaglia, veľké zborové scény, duetá a árie v neustále sa meniacich rytmoch. Veliteľka tajnej služby je koloratúrna sopranistka, ktorá svojimi nekonečnými glisandami rozseká akýkoľvek zmysel spievaného textu či nebodaj posolstva, čo by sa dalo vyložiť ako Ligetiho dobre mierená rana pod pás romantickému belcantu, vyvinuvšieho sa vo svojej vrcholnej fáze až do mechanického spievania tónov. Nonsensové koloratúry v podaní vynikajúcej Sarah Aristidouovej pôsobili v jej dvojrole Veliteľky tajnej polície a Venuše obzvlášť pitoreskne akrobaticky. Niet divu, že si ich mnohé koloratúry zvolia ako prídavok vo svojich sólových recitáloch.

Dirigent Pablo Heras­‑Casado neoblomne a vytrvalo držal v rukách všetky nitky orchestrálnych a vokálnych skokov partitúry. Za pultom Viedenských filharmonikov v orchestrisku Štátnej opery sprostredkoval zvukovú opulenciu, štýlovú korektnosť a jasnú štruktúru kulminujúcu v organicky pôsobiacich vrcholoch partitúry. Zvukovo veľkoryso sa predstavil aj Slovenský filharmonický zbor naštudovaný Jozefom Chabroňom. Nielenže podal spevácky suverénne zohraný výkon, a to aj v rytmicky náročných pasážach, ale rozosmial aj v hereckých etudách ako naivný ľud Breughellandu. Len nekorektná výslovnosť nemeckých prehlasovaných vokálov kde­‑tu prezradila, že zboristi a zboristky nespievali v materinskom jazyku.

Grandióznemu zvukovému obrazu naštudovania by však pristali aj akcenty zdôrazňujúce Ligetiho experimentálneho ducha, zlomy orchestrálnej textúry či upriamenie pozornosti na charakter hudby vzpierajúci sa voči hudobnej tradičnosti a klasickosti. To, že plasticky symfonický charakter pod taktovkou Herasa­‑Casadu zafungoval, treba pripísať na vrub skladateľovmu geniálnemu kompozičnému štýlu.

Georg Nigl je momentálne pravdepodobne najlepším Nekrotzarom. Veľkého Makábra, čo prespí apokalypsu, podal s podmanivým vtipom, bolestnou srdečnosťou a obrovským prehľadom. Jeho falzetové kaskády zneli ako plieskanie bičom, z náročného barytónového partu vedel vydolovať až neuveriteľne presvedčivú zvukovú zmyselnosť. Vynikajúci bol aj Gerhard Siegel ako opilec Piet, herecky si svoju rolu očividne a počuteľne užila aj dramaticky blčiaca Marina Prudenskaya ako Mescalina, nymfomanská manželka roztržitého astronóma Astradamorsa (Wolfgang Bankl), a to aj napriek réžii, ktorá na dielo nekládla veľké nároky a uspokojila sa s rozhopsaným bábkovým divadlom v štýle ošumelej commedie del’arte.

Práve réžia bola najväčším problémom inscenácie. Režisér Jan Lauwers je odborníkom na pestro maľovanú operetu. Vo Viedni ponúkol so svojím technicky vynikajúcim baletným ansámblom Needcompany, žiaľ, len ilustráciu diela prostredníctvom efektnej šou. Tanečníci a tanečníčky boli neustále v pohybe a na scéne, akoby chceli rozpohybovať známy obraz Triumf smrti Pietra Bruegela staršieho so všetkými tými typickými dedinskými scénkami, premietaný na zadný horizont javiska.

Takýto inscenačný prístup pripomína osemdesiate roky v opere. Postavy až príliš často zostávajú stáť na rampe, ich vzťahy rozohrávali len rozpačito a zdanlivo improvizovane. Lauwers sa zdráha akéhokoľvek režijného výkladu, kĺže po povrchu, neodvažuje sa ani na hlbšiu konfrontáciu s dramaturgiou, akoby ani nemal na dielo vlastný názor. A pritom Nekrotzarove hochštaplerské fake news o zániku sveta priam volajú po aktualizácii. Ligetiho fantasticky symbolistická partitúra ponúka plochu aj pre odvážne formulovanú režijnú výpoveď.

Uchopiť túto operu ako operetu nestačí. Celkový obraz insce­nácie s už spomínaným hudobným naštudovaním pôsobil kompaktne nie pre režijný výklad, ale vďaka geniálnej Ligetiho kompozícii. Aká škoda, že nenapísal tých opier viac. 

György Ligeti

Le grand macabre

Hudobné naštudovanie: Pablo Heras­‑Casado

Réžia: Jan Lauwers

Kostýmy: Lot Lemm

Svetlá: Ken Hioco

Choreografia: Paul Blackmann, Jan Lauwers

Dramaturgia: Elke Janssens

Zbormajster: Jozef Chabroň

Nekrotzar: Georg Nigl

Chef der Gepopo/Venus: Sarah Aristidou

Fürst Go­‑Go: Andrew Watts

Amanda: Maria Nazarova

Amando: Isabel Signoret

Astradamors: Wolfgang Bankl

Mescalina: Marina Prudenskaya

Piet vom Fass: Gerhard Siegel

Slovenský filharmonický zbor

Orchester Viedenskej štátnej opery

Štátna opera Viedeň

11. 11. 2023 (premiéra)

23. 11. 2023 (recenzovaná repríza)