V dirigovaní rozhodujú výsledky
Niekoľko dekád úspešne viedla Bratislavský detský zbor, Spevácky zbor slovenských učiteliek Ozvena, založila Dámsky komorný orchester a učila zborové dirigovanie na HTF VŠMU. So všetkými telesami precestovala takmer celý svet a zbierala ceny na súťažiach a festivaloch. Úspešné štúdium orchestrálneho a zborového dirigovania na VŠMU ukončila ako prvá žena na Slovensku. Prvá slovenská profesionálna dirigentka, docentka ELENA ŠARAYOVÁ, oslavuje tohto roku významné jubileum.
Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Nových Zámkoch – čo bola obdoba dnešného gymnaziálneho štúdia – ste sa rozhodli ísť študovať na konzervatórium do Bratislavy hru na klavíri. Napokon ste svoje štúdium rozšírili o kompozično‑dirigentský odbor. Prečo ste sa rozhodli pre rozšírenie štúdia?
Na konzervatóriu mi odpadli predmety, z ktorých som už zmaturovala, a tak mi popri štúdiu hry na klavíri zostalo viac času. Rozhodla som sa ísť na dodatočné prijímacie pohovory na odbor skladba a dirigovanie. Komisii, v ktorej vtedy sedeli Andrej Očenáš a Miloš Kořínek, som z hlavy zahrala vlastné krátke skladbičky a asi som ich oslovila, lebo ma prijali. O dirigovaní som vtedy nerozmýšľala, brala som ho ako povinnú súčasť štúdia skladby. Dostala som sa k profesorovi Kornelovi Schimplovi, jednému z prvých šéfdirigentov Symfonického orchestra Československého rozhlasu. Mal skvelú metodiku, techniku dirigovania som zvládla v priebehu polroka. Očaril ma až tak, že som sa rozhodla dirigovanie študovať ako hlavný odbor spolu s klavírom.
Ako prebiehalo štúdium dvoch odborov naraz?
V druhom ročníku mi môj pedagóg klavíra Mikuláš Strausz veľmi vyšiel v ústrety a znížil nároky, lebo som sa chcela venovať najmä dirigovaniu. Profesor Schimpl ma učil len prvé dva roky, v treťom a štvrtom ročníku ma viedol Imrich Križan. To som už pracovala so zborom a vo štvrtom ročníku aj s orchestrom. Profesor Križan ma nechal pracovať samostatne, len občas zasiahol do spôsobu práce, najmä so zborom, s ktorým som v tom čase ešte nemala skúsenosti.
Keďže mi to išlo, profesori mi pridelili prvý verejný koncert už vo štvrtom ročníku, ktoré obvykle bývali až v piatom alebo šiestom. Na programe bol Haydnov Klavírny koncert D dur, sólistkou bola moja spolužiačka Silvia Šimčisková. Koncert bol skvelý a mal taký úspech, že som na konci roka dostala možnosť dirigovať aj ďalší verejný koncert, a to Mozartovu Symfóniu g mol. Na koncert prišiel aj profesor Haluzický, ktorý bol členom prijímacej komisie na Hudobnú fakultu VŠMU.
Takže pokračovať v štúdiu na VŠMU bola jasná voľba?
Áno, rozhodla som sa ísť na prijímacie pohovory už po maturite na konzervatóriu. Prišiel však šok, keď som zistila, že profesor Schimpl mi nedal odporúčanie. Nemohla som tomu uveriť, najprv dva verejné koncerty, ktoré bývajú až v piatom a šiestom, absolventskom ročníku a zrazu toto.
Čo ho k tomu viedlo?
Chcel ma ešte učiť aj v piatom a šiestom ročníku a sám zo mňa „urobiť dirigentku“. Aj mi ho trochu bolo ľúto, ale bolo to veľmi úzkoprsé. Povedala som mu, že najviac mi dali práve tie prvé dva roky uňho, keď som sa rozhodla, že chcem robiť dirigovanie. Našťastie, potom si to rozmyslel a odporúčanie mi dal.
Pôvodne vás prijali na orchestrálne dirigovanie, ale končili ste ako zborová dirigentka, no zároveň ste celý život pracovali aj s orchestrom. Ako to teda bolo?
Hoci som končila zborové dirigovanie, uznali mi aj orchestrálny odbor, pretože som mala za sebou dva roky štúdia orchestrálneho dirigovania u profesora Ľudovíta Rajtera, absolvovala som v ďalších ročníkoch aj predmety dirigovanie oratórií a kantát u profesora Jana Mariu Dobrodinského a dirigovanie opery u dirigenta Gerharda Auera. Tieto predmety absolvovali orchestrálni dirigenti, preto som v rámci diplomového koncertu dirigovala, okrem a cappella zborových skladieb s Bratislavským detským zborom, Bratislavskými madrigalistami a Slovenským filharmonickým zborom, aj kantátu Svadba Jánošíkova od Jána Levoslava Bellu ako vokálno‑inštrumentálne dielo so sólistami v rámci Roku slovenskej hudby.
Pre štúdium zborového dirigovania som sa rozhodla na základe rady profesora Haluzického, u ktorého som mala povinné zborové dirigovanie. Veľký vplyv na moje rozhodnutie mal aj profesor Strelec, ktorý v tom čase viedol Bratislavský detský zbor, kam som chodila tri roky na náčuvy a naučila som sa pracovať so zvukom detského zboru. Aj po zmene zamerania bol profesor Rajter veľmi ústretový a mala som možnosť k nemu naďalej chodiť na konzultácie, hoci ma zároveň viedol aj spomínaný profesor Dobrodinský.
Nemrzelo vás, že ste prešli na zborové dirigovanie?
Nemrzelo. Profesor Haluzický bol veľmi rozumný človek, právnik, on vedel, čo ma čaká. Mal pravdu, veď kde by som sa bola vtedy ako žena uchytila? V tých pár orchestroch, čo boli na Slovensku? Aj muži to mali náročné. Veď aj Ondrej Lenárd začínal ako zbormajster v SND, hoci mal vyštudované orchestrálne dirigovanie, a podobne mnohí ďalší orchestrálni dirigenti…
Keby ste išli študovať dnes, zostali by ste pri orchestrálnom dirigovaní?
Asi nie. Prišla som na VŠMU v roku 1964, a keď som sedela na náčuvoch u profesora Strelca v Bratislavskom detskom zbore, nadobudla som presvedčenie, že zborové dirigovanie je pre mňa to pravé. Už vtedy mal BDZ vynikajúcu hlasovú kultúru, príťažlivú dramaturgiu a mohla som sa v zbore uplatniť aj ako klaviristka.
Počas štúdia na VŠMU ste už začali pracovať aj v Bratislavskom detskom zbore, zároveň ste si založili rodinu. Ako ste to všetko zvládli?
Keď sa mi v tom čase narodil syn Ondrej, pôvodne som chcela štúdium prerušiť. Profesor Haluzický mi odporučil, aby som skúsila dokončiť ročník, a keby to nešlo, tak by som štúdium prerušila. Bez pomoci rodičov by som to vtedy nebola zvládla, o Ondrejka sa starali v Nových Zámkoch v podstate celý týždeň, cestovala som za ním každý piatok poobede. Pamätám si, že som bola hrozne nevyspatá, celý týždeň na prednáškach v škole, štúdium, práca s detským zborom, celý víkend s malým a v poslednom ročníku už zamestnaná v Ústrednom dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda ako dirigentka Mládežníckeho orchestra v súbore Slniečko. Koľkokrát sa mi stalo, že som zaspala postojačky v električke. Dokonca aj za klavírom, na koncerte, keď som robila klavírny sprievod k zboru. Počúvala som, ako deti krásne spievajú, sedím si, no a zrazu ma len poklepká po pleci pán dirigent a hovorí: „Dievča, ideme!“
Mali ste to ako žena počas štúdia dirigovania ťažšie ako vaši mužskí kolegovia? Nerobili pedagógovia medzi vami rozdiely?
Vôbec nie. Rozhodovali výsledky štúdia a individuálnej práce.
S vaším menom sa spájajú predovšetkým dve známe telesá – Bratislavský detský zbor a Dámsky komorný orchester. BDZ ste po profesorovi Strelcovi prebrali v roku 1967, iba päť rokov po jeho vzniku v roku 1962. Prebehlo striedanie generácií bezbolestne?
Na náčuvoch profesor Strelec videl, že mám vzťah nielen k deťom, ale rozumiem aj hlasovej výchove, čo bolo aj vďaka predmetu spev, ktorý pán profesor vyučoval dirigentov na VŠMU individuálne. V praxi som to prevzala na hlasových rozcvičkách BDZ. Keď som v roku 1967 prebrala zbor, môj profesor Haluzický sa stal jeho umeleckým vedúcim. Ako dirigentka som však viedla zbor sama, aj keď tak trochu s jeho potrebnými radami. Konzultovali sme hlavne dramaturgiu, ale plne mi v praxi dôveroval.
Predsa len, nedostali ste sa niekedy do konfliktu? Dve silné osobnosti sa nemusia vždy zhodnúť…
Profesor Haluzický bol vždy spokojný s progresom zboru a veľmi nás podporoval. No zároveň musím priznať, že neskôr prišiel na skúšky len pred veľkým koncertom a veru zasiahol aj do interpretácie. Určite to nemyslel zle, ale bola som z toho trochu nešťastná, lebo mi občas z lyrických skladieb spravil pochod. Aj deti boli z toho prekvapené. Umeleckým vedúcim bol až do roku 1980, kým sme sa nevrátili z Japonska.
BDZ ste napokon viedli štyridsať rokov, precestovali ste s ním takmer celý svet a získali množstvo ocenení doma aj v zahraničí. Ako ste dokázali fungovať v časoch bez internetu a za zavretými hranicami?
Vďaka rodine. Najprv mi veľmi pomáhali sestra Kristína a mama, ktorú deti volali teta Terinka. Starala sa nielen o pedagogický dozor, disciplínu, ale aj o skompletizovanie notového materiálu. Kým sme cvičili, ihlou a hrubšou niťou nám zašívala uvoľnené listy nôt a chodila roky do Opery SND s deťmi zo zboru, ktoré tam účinkovali. Sestra mala na starosti organizačné vedenie, v zahraničí nám robila tlmočníčku, bola pilierom pre činnosť zboru.
Neskôr mi ako dirigent dlhé roky pomáhal aj syn Ondrej, tiež dirigent, na ktorého som sa mohla vždy stopercentne spoľahnúť. Vyzdvihnúť musím aj našu vynikajúcu klaviristku Natašu Bezekovú, ktorá nás sprevádzala na všetkých koncertoch a zájazdoch. Mamu neskôr vystriedala moja mladšia sestra Danuša, až do jej predčasnej smrti. Deti ju milovali. Keby sme nefungovali na rodinnej báze, zbor by sa rozpadol. V bratislavskom Mestskom dome kultúry a osvety, pod ktorý sme patrili, to aj niektorým pracovníčkam vadilo, našťastie ich profesor Haluzický usmernil. Nehľadeli sme na čas ani peniaze, hoci pred súťažami a zájazdmi boli potrebné mimoriadne nácviky cez víkendy či sústredenia navyše. Deťom sa pridané nácviky nikdy nezunovali, navštevovali ich, pretože vedeli, že spejeme k výbornému výkonu, ktorý bol pre nás všetkých veľkou odmenou za neľahkú prácu.
Do BDZ sa nerobievali oficiálne konkurzy. Ako prebiehalo prijímanie nových detí?
Prijala som všetky deti, ktoré prišli na základe informácií o našej práci a zájazdoch od ich spievajúcich kamarátov, ale museli mať sluch a záujem. Počas mojej praxe som nemohla prijať len štyri deti, lebo obyčajnú pieseň spievali intonačne „nepochopiteľne“. Bolo mi ich ľúto, lebo väčšina intonujúcich detí sa časom naučila pri profesionálnom vedení spievať správne a veľmi rýchlo zapadla do kolektívu. Kto prácu na nácvikoch nestíhal, časom opustil zbor sám.
Ako sa vám v časoch socializmu darilo dostať sa do zahraničia, najmä na Západ?
Všetko to bolo o vytváraní kontaktov a o organizačnom vedení. Do sveta sme chodili na festivaly a zborové súťaže na základe pozvaní, vďaka ktorým sme dostali povolenie vycestovať. No a keď sme urobili dobrý dojem, dostali sme ďalšie pozvania a postupne ich bolo stále viac. Niektoré kontakty sme nadobudli aj na základe výmenných zájazdov. V časoch vrcholného socializmu to bol pre deti najväčší „ťahák“. Ale bolo to náročné, od zriaďovateľa sme dostali pár korún na cestovné, všetko ostatné platili rodičia. Môj obdiv patril sestre, organizačnej tajomníčke, ktorá ešte musela vypisovať výjazdné doložky na každé dieťa. Neskôr, po revolúcii, sme hľadali sponzorov, v čom takisto pomáhali oddaní rodičia.
V čom vidíte najväčší prínos spievania v detskom zbore? Prečo majú chodiť deti do zboru?
Kvôli kolektívu a kamarátskym vzťahom, aby ich to spolu držalo. V zbore sa vytvára vzťah k hudbe, vzdelávajú sa v požadovanej interpretácii, napredujú, ani nevedia ako. Zároveň sa aktívne realizujú, na pódiu sa z nich stávajú „malí umelci“. S deťmi treba koncertovať, čím sa dvíha aj ich sebavedomie a rozvíjajú sa z hudobnej stránky. Je to umelecká sebarealizácia, ktorou sa utužuje vzťah k zboru a podporuje sa aj priateľstvo. Kedysi boli zahraničné zájazdy veľkým lákadlom, no dnes je to oveľa zložitejšie, lebo deti majú mnohé iné aktivity a hlavne do zahraničia môžu cestovať už s rodičmi.
Druhé teleso, ktoré sa s vami neodmysliteľne spája, je Dámsky komorný orchester. Predsa len aj orchester…
Pri práci s filharmonikmi na mojom diplomovom koncerte som zistila, že ma orchester rešpektuje, a vytvorili sme si veľmi pekný vzťah, nezažila som žiadne „rebélie“. Samozrejme, bola som aj výborne pripravená vďaka svojim pedagógom, profesorom Haluzickému a Dobrodinskému. Túžba po vedení orchestra ma neopustila ani po skončení školy. Existovalo viacero neprofesionálnych komorných orchestrov, v ktorých hrali profesionáli, ale nemali svojho zriaďovateľa. Ako prvú som oslovila kontrabasistku Evu Vaňkovú z bratislavského rozhlasového orchestra. Okamžite s členstvom v sláčikovom orchestri súhlasila, lebo jej chýbala komorná hra. Zohnať ostatné nástroje už potom nebol až taký problém. Po aprobačných prehrávkach pred komisiou, ktorá schvaľovala hudobným telesám možnosť koncertovať cez Slovkoncert, nám agentúra sprostredkovala mesačne jeden‑dva koncerty, väčšinou v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach, neskôr nás vysielali aj na hudobné jari a jesene v slovenských mestách. Bolo to úžasných 44 rokov!
A prečo dámsky? Predsa len, ženy to majú v kariére náročnejšie, existujú aj často opodstatnené predsudky o čisto ženských kolektívoch. Neodrazilo sa to na fungovaní orchestra?
Bolo to príjemné a originálne. Nechcela som orchester aj s mužmi. Hráčky mi vždy hovorili, že keby som to neviedla ja, nedajú sa na to. Lebo na skúškach aj vystúpeniach bola vždy pohoda. Všetko závisí od konkrétnych ľudí a konkrétneho vedenia. Vždy sme boli profesionálky. Zo začiatku mi s orchestrom pomáhal manžel Viliam, dlhoročný violončelista v SKO Bohdana Warchala, a neskôr môj syn, huslista Peter. Občas som si „požičala“ členov dychovej sekcie Slovenskej filharmónie, keď sme potrebovali orchester rozšíriť. Oni nám potom robili medzi kolegami dobrú „reklamu“, aká je v dámskom orchestri profesionálna práca a pokojná atmosféra.
O rok neskôr, keď ste prešli cez aprobačný koncert s DKO, ste sa stali aj dirigentkou Speváckeho zboru slovenských učiteliek Ozvena…
Keď vedenie Spevokolu bratislavských učiteliek vybavilo zaradenie pod ministerstvo školstva a rozšírenie pôsobnosti na celé Slovensko, hľadali dirigenta. Opäť to bol profesor Haluzický, ktorý ma odporučil. Priznám sa, že sa mi do toho veľmi nechcelo, lebo som dovtedy so ženským zborom nepracovala. Pán profesor mi vtedy povedal, že je to vlastne pokračovanie detského zboru, len bude mať ťažšiu dramaturgiu a plnší zvuk. Urobili sme konkurz učiteliek z celého Slovenska a prijali sme osemdesiat výborných speváčok, ktoré mali prax z okresných i krajských speváckych zborov. Stala som sa tak prvou dirigentkou v ženskom zbore s celoslovenskou pôsobnosťou.
Opäť ste sa ocitli v ženskom kolektíve, opäť v telese vyskladanom z členiek z rôznych iných telies, navyše, z rôznych kútov Slovenska. Bolo možné pracovať systematicky?
Pracovali sme rovnako ako náš mužský náprotivok Spevácky zbor slovenských učiteľov. Obe telesá majú doteraz svoje sídlo v Domove Speváckeho zboru slovenských učiteľov v Trenčianskych Tepliciach. Stretávali sme sa jedenkrát za mesiac na tri dni a podľa potreby aj častejšie, vždy v inom meste Slovenska, kde sa uskutočňovali tak výchovné, ako aj celovečerný koncert. Pracovali sme systematicky, a tak sme postupne dosiahli krásne výsledky. Keď som po pätnástich rokoch odchádzala, na súťaži v Španielsku v Cantonigros pri Barcelone sme získali druhú cenu a Cenu mesta Barcelony. Taktiež sme zvíťazili v Česku na celoštátnej súťaži. V tomto období bola veľkým prínosom skvelá hlasová pedagogička, profesorka Viktória Stracenská, neskôr vedúca Katedry spevu HTF VŠMU.
K najťažšej vokálnej literatúre sme prichádzali postupne a veľmi ťažko, pretože nás brzdila možnosť stretávania sa, ale veľmi som zvažovala, čo spievať, aby to malo zmysel nielen na domácich pódiách, ale aj v medzinárodnom prostredí. Preto som volila aj dosť polyfónie, zrozumiteľnej v každej krajine. Dramaturgia bola zostavená z klasických i romantických diel a záverečnú časť tvorili naše ľudové piesne, ktoré mali veľký ohlas aj vo svete.
V starších článkoch a rozhovoroch som viackrát narazila na formulácie ako „žena dirigentka je raritou“. To, že sa niečo podobné hovorilo v 80. rokoch, to ma neprekvapuje, ale zdá sa mi, že sa v tomto smere v myslení na Slovensku veľa nezmenilo. Je podľa vás orchestrálne dirigovanie mužskou záležitosťou?
Vôbec nie, ak majú ľudia takýto názor, je to len z nedostatku oboznámenia sa s dirigentkami zo zahraničia. V oblasti zborového dirigovania je dnes dirigentiek aj na Slovensku veľmi veľa. Nie každá má vyštudované dirigovanie, ale naučili sa veľa, ak spievali pod profesionálnymi dirigentmi a pokračovali s týmito vedomosťami vo svojich amatérskych zboroch, alebo navštevovali dirigentské kurzy.
Nasledovala vás v štúdiu orchestrálneho dirigovania na VŠMU ďalšia žena?
Jedna moja študentka Slovenka Benková zo Srbska, veľký talent, išla študovať aj orchestrálne dirigovanie k Ondrejovi Lenárdovi a veľmi dobre obstála. Na skúškach mal profesor Lenárd zvyk, že púšťal úryvky z nahrávok orchestrálnych diel, aj z menej známych, hlavne z ich vnútorných úsekov. Všetky vedela určiť. Bola aj veľmi organizačne schopná, sama si zorganizovala bakalársky koncert. Ďalej už v orchestrálnom dirigovaní nepokračovala.
Prečo sa práca s detským zborom tak podceňuje? Je to jedna z najťažších prác.
Lebo prácu s deťmi nepoznajú a nerozumejú jej, no hlavne nepoznajú výborné výsledky tejto práce. A nepoznajú detské zbory v ich funkcii, alebo v a cappella výkonoch, aké vedia byť nádherné. Mnohí ani nepočuli kvalitný detský zbor, možno nejaké školské jednohlasy, dvojhlasy, ktoré veľmi neladili. Veľmi záleží na tom, kto a ako to robí.
Roky ste učili zborové dirigovanie na VŠMU, sama ste zažili „profesora za chrbtom“, hoci ste už dávno pracovali samostatne. Kedy prichádza u študenta moment, keď mu treba nechať voľnosť?
Musia robiť v praxi. Pri klavíri im ťažko dáte voľnosť, ale talent sa dá odhadnúť. Moji študenti väčšinou praxovali v Bratislavskom detskom zbore. Viacerí časť diplomového výkonu absolvovali s BDZ a druhú časť väčšinou v spolupráci s Mládežníckym zborom Echo, čo boli pokračovatelia BDZ s dirigentom Ondrejom Šarayom.
Nakoľko ste im vstupovali do skúšobného procesu?
Samozrejme, zo začiatku bolo treba skúšobný proces ovplyvniť, lebo hlavne intonácia vo viachlasnom zbore je mimoriadne náročná. Treba niekoľko rokov systematickej práce, aby neskúsený dirigent dokázal zbor vyladiť. Ja som nikdy, pokiaľ nešlo o modernú skladbu, zbor na skúške nedelila – podľa vzoru profesora Strelca, aby ten hlas, ktorý práve nespieva, podvedome vnímal prácu s iným hlasom, a postupne som spájala jednotlivé hlasy navzájom a nakoniec sme to nacvičovali vcelku, čím sa spevákom harmónia stávala prirodzenou.
Podľa čoho ste sa rozhodli vybrať si nástupcu do vedenia BDZ?
Bola som presvedčená, že Slovenka Benková po mne zbor prevezme. Nakoniec odmietla, lebo to bola podľa nej priveľmi ťažká práca. Pritom bola skvelá, mala v sebe veľkú energiu, ale aj vrúcnosť. Vrátila sa nakoniec domov do Srbska, kde vyučuje na Strednej hudobnej škole v Novom Sade a vedie tam aj školský orchester. BDZ som napokon odovzdala Robertovi Tišťanovi, môjmu absolventovi, ktorý s deťmi často pracoval už počas štúdia. Vedie ich doteraz, hoci prvé roky boli ťažké.
Pri výmene dirigenta sa stáva, že sa obmení zostava zboru. Bol to aj tento prípad?
Zloženie sa zmenilo úplne, odišli mu vlastne všetky deti z pôvodnej zostavy, musel zbor vybudovať úplne odznova. Po dvoch rokoch prešli pod ZUŠ Miloša Ruppeldta. Roberta treba za jeho prácu obdivovať, má podporu vo vedení školy a veľmi pekný vzťah k deťom. Pozvali ma aj na jubilejný koncert k 60. výročiu založenia zboru, spievalo aj Echo. Bol to krásny koncert, na záver ma poprosili, aby som dirigovala pieseň Aká si mi krásna od Eugena Suchoňa so všetkými účinkujúcimi. Mnohí mali zarosené oči.
Pravidelne sa zúčastňujete na súťažiach detských speváckych zborov ako porotkyňa. Kam sa posunulo zborové spievanie na Slovensku?
Nie je to dobré, zaostáva najmä Bratislavský kraj. Asi najlepší zbor je zo ZUŠ Senica pod vedením Ondreja Hluchého. Majú výborné hlasové pedagogičky, deti krásne vedú. Viacerým dirigentkám a dirigentom by som odporučila chodiť pravidelne na dirigentské školenia. Ale na Slovensku sa v poslednom období detské zbory aj zbory dospelých vzmáhajú. Len škoda, že sa nezúčastňujú na súťažiach, tak o nich nevieme. Ich kvalita sa zvyšuje, hlavne v oblasti hlasovej kultúry, tým pádom aj v intonácii, len zaostávajú v dramaturgii a dávajú si málo záležať na tom, čo spievajú.
Elena Šarayová KOVÁČOVÁ sa narodila 15. 6. 1943 vo Zvolenskej Slatine do rodiny evanjelického farára, mama bola organistka a viedla cirkevný spevokol. V piatich rokoch sa s rodičmi a sestrami presťahovala do Nových Zámkov, kde absolvovala Jedenásťročnú strednú školu a chodila do ľudovej školy umenia na hodiny klavíra a huslí. Po maturite študovala hru na klavíri a dirigovanie na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, neskôr dirigovanie na VŠMU. Viedla Bratislavský detský zbor, Dámsky komorný orchester a Spevácky zbor slovenských učiteliek Ozvena, s ktorými absolvovala vyše tritisíc koncertov, vystúpení a súťaží, vyučovala ako docentka zborového dirigovania na HTF VŠMU. Doteraz je aktívna ako členka medzinárodných porôt na zborových a inštrumentálnych súťažiach.
Bratislavský detský zbor absolvoval pod vedením E. Šarayovej stovky vystúpení a zájazdov. Najvýznamnejším bolo dvojmesačné turné po Japonsku v r. 1980, na ktorom absolvovali 40 koncertov, nahrali LP Anjelské hlasy zo Slovenska. Okrem Japonska zbor koncertoval v pätnástich krajinách Európy, v Kanade, Afrike a USA. Absolvoval aj nahrávanie s renomovanými spoločnosťami ako SONY, Decca Classics, Naxos, BBC. Zbor tiež spoluúčinkoval s Viedenskými filharmonikmi, orchestrom Slovenskej filharmónie, Operou SND, Slovenským komorným orchestrom Bohdana Warchala, Komornými sólistami Bratislava a Dámskym komorným orchestrom. Okrem mnohých ocenení z domácich aj zahraničných súťaží si z bulharskej Silistry odniesol aj Cenu za najlepšiu hlasovú kultúru.
So Speváckym zborom slovenských učiteliek Ozvena získala E. Šarayová druhú cenu a Cenu mesta Barcelony na súťaži v španielskom Cantonigros.
Dámsky komorný orchester pod vedením E. Šarayovej pravidelne účinkoval na domácich kultúrno-spoločenských podujatiach, nahrával pre rozhlas a televíziu. Predstavil sa na koncertoch v Španielsku, Rakúsku, Grécku, Taliansku a v Japonsku. Pri príležitosti 30. výročia vzniku mu bola udelená pamätná medaila Univerzitnej knižnice.