NA CHATE: Tradičná hudba, ako ju vnímajú politici, je mýtom

Etnomuzikologička a hudobníčka Jana Ambrózová výrazne prispela do zapracovania prvkov tradičnej hudby a kultúry do nového Štátneho vzdelávacieho programu pre základné vzdelávanie. V akej podobe sa objaví tradičná hudba v novom pohľade na výučbu hudobnej výchovy? A čo je vlastne slovenská tradičná/ľudová hudba? Je len „slovenská a žiadna iná“? Aké mýty sa s ňou spájajú a kam siahajú jej „hranice“?

Andrea Serečinová: Ako členka expertného tímu ste spolupracovali na vzniku nového Štátneho vzdelávacieho programu pre základné vzdelávanie. V textoch programu sa spomínajú viaceré pozitíva hudobnej výchovy, napríklad, že dokáže rozvíjať matematickú gramotnosť, analyticko-syntetické myslenie, ale aj vplývať na zvyšovanie sebadôvery detí, a tak byť prevenciou šikany...

Jana Ambrózová: Viedla som tím, ktorý sa špecializoval na prípravu „vzdelávacieho štandardu“ pre prierezovú tému (v súčasnosti je to tzv. prierezová gramotnosť) Regionálna výchova a tradičná ľudová kultúra ako súčasti širšie koncipovanej, tzv. občianskej gramotnosti. V rámci tohto procesu sme v jeho finálnej fáze spolupracovali (aj) s tímom zameraným na nové kurikulum hudobnej výchovy, kde sme uvažovali nad možnými prienikmi oboch vzdelávacích oblastí. Nedovolím si preto hovoriť za autorov tejto časti Štátneho vzdelávacieho programu (ŠVP), t. j. členov tímu pre hudobnú výchovu, avšak úplne rozumiem, prečo sa v charakteristike cieľov tohto predmetu objavujú aj takéto zámery. Odpoveďou je totiž celkové prehodnotenie prístupu k vzdelávaniu žiakov a žiačok na základných školách.

AS: Môžeme sa bližšie zastaviť pri týchto prospešných momentoch hudobnej výchovy v širšom kontexte základného vzdelávania?

JA: Cieľom hudobnej výchovy je posilňovať holistické rozvíjanie hudobnosti a tzv. umeleckej gramotnosti žiakov a žiačok. Zjednodušene možno túto gramotnosť chápať ako širokospektrálne rozvíjanie rozmanitých kompetencií žiakov v oblasti hudby, a to na úrovni kognitívnej, afektívnej a psychomotorickej. Na druhej strane sa však kladie veľký dôraz na vytváranie dostatočného priestoru na vyjadrovanie postojov, kreativitu, hravosť, vzájomný rešpekt a hudobnú či nehudobnú komunikáciu, inovatívne vzdelávacie metódy alebo medzipredmetové prepájanie učiva.

Aspekty, ktoré vás v ŠVP zaujali, cielia práve na rozvíjanie tzv. mäkkých zručností alebo využívanie medzipredmetového potenciálu a prierezových gramotností. Prostredníctvom hudby – či už hudobnej teórie, prácou s grafickými partitúrami alebo využívaním a skúmaním tónotvorných možností hudobných nástrojov, je možné priblížiť matematické aj fyzikálne zákonitosti. Ak vnímame hudbu ako spôsob komunikácie a prijmeme antropologicky dokázané premisy, že súhra, kolektívna hudobná interpretácia posilňujú kolektívne vedomie a pozitívne rozvíjajú nielen individuálnu, ale aj skupinovú identitu, je tu veľký potenciál na efektívnu prácu so vzťahovou dynamikou v triede aj s emocionalitou a psychickým nastavením žiakov a žiačok.

AS: Vašou hlavnou témou – či už vo výskume alebo aj na pódiu – je tradičná ľudová hudba. V akej konkrétnej podobe by sa prvky tradičnej hudby mali ocitnúť v hudobnej výchove?

JA: Mnohé kategórie a pojmy tradičnej hudby už tím do štandardu zaradil aj bez nás. My sme ho kontrolovali, prípadne terminologicky vyčistili či doplnili. V speve sa v jednotlivých cykloch objavujú (regionálne) ľudové piesne, detské riekanky, vyčítanky a pod. ako jeden z východiskových hudobných útvarov na rozvíjanie elementárnych hudobných kompetencií. V rámci hry na hudobnom nástroji sme do spektra možných nástrojov, zvukových zdrojov (napr. Orffov inštrumentár a i.) pridali aj (detské) ľudové hudobné nástroje. Učitelia – ak sa pre tento typ nástrojov rozhodnú –, môžu pracovať napríklad s jednoduchými idiofónmi (drumbľa, rapkáč, rôzne druhy chrastidiel, zvonce), membranofónmi (prdák, malý bubon), chordofónmi (detské husle, detský cimbal alebo citara), alebo aerofónmi (okarína, frndžadlo, vŕbová píšťalka, pískanie na steble púpavy alebo na liste). Sú mimoriadne vhodné na rozvoj detskej motoriky, improvizáciu aj hranie sa so zvukom a zodpovedajú schopnostiam detského interpreta.

V rámci komponentu Počúvanie hudby sme dbali na to, aby sa žiaci dostatočne orientovali v typických prejavoch tradičnej hudby a prichádzali do kontaktu s jej čo možno najreprezentatívnejšími regionálnymi prejavmi. Komponent Hudobno-dramatické vyjadrenie hudby obsahuje ako možné využiteľné námety a východiskový materiál slovesné či zložené folklórne prejavy vrátane tradičných hudobno-dramatických hier, rozprávok a pod. Veľký dôraz sme kládli aj na moment spoznávania hudobných prejavov a preferencií vo vlastnej rodine a miestnom spoločenstve. Expertný tím do všeobecných cieľov hudobnej výchovy zakomponoval hneď niekoľko, ktoré vedú žiakov a žiačky k spoznávaniu a oceňovaniu hudobnej minulosti i súčasnosti svojej aj iných krajín s ohľadom na etnickú, resp. kultúrnu rozmanitosť a spoločensko-historické kontexty.

AS: Školský vzdelávací program sľubuje „voľnosť a flexibilitu pre školy a učiteľov“. Vieme, že tie si vyžadujú kvalifikovaných a samostatne konajúcich pedagógov. Spomínate reprezentatívne a neštylizované prejavy tradičnej hudby. Do akej miery majú učitelia na základných školách odbornú a vkusovú výbavu správne tieto prejavy identifikovať?

JA: V tejto chvíli budem trošku pesimistickejšia, na situáciu sa pozerám pragmaticky, čiastočne s obavami. Súhlasím, kľúčovým vo vzdelávaní je učiteľ a jeho aspoň elementárny rozhľad v problematike a vzťah k oblasti hudobno-tanečného folklóru či nehmotného kultúrneho dedičstva. O príprave pedagógov: Viem, že niektoré pedagogické fakulty sa snažia posilňovať vzdelávanie aj vo sfére hudobného folklóru. Nie je to však skalné pravidlo a dôraz spočíva na celkom iných témach. Čo sa týka učebníc, je otázka, koľko učiteľov ich vôbec používa a aké učebnice vzídu z procesu kurikulárnej reformy, kto ich bude tvoriť. Mnohí pedagógovia sú v tejto problematike odkázaní na samovzdelávanie a tu sa všetko odvíja od ich schopnosti orientovať sa v neprebernom množstve vhodných a najmä mimoriadne nevhodných informácií a ukážok „ľudoviek“ na internete. Takže veľkou výhodou pre učiteľa/ku je, ak má aspoň čiastočnú skúsenosť s hudobným folklórom z rodinného prostredia, s folklórnym súborom či návštevou folklórnych festivalov. Ak ju nemá a nemá po ruke žiadne didaktické materiály, ktoré by ho/ju v téme a pojmoch vhodne usmernili, do powerpointovej prezentácie na hodine sa môže dostať naozaj všeličo... alebo vôbec nič. Osobne sa zo všetkého najviac obávam obsahu nových učebníc. Silnie vo mne takisto pocit, že by sme mali do veci prispieť aj my – etnológovia a etnomuzikológovia.

AS: Čo je cieľom zahrnutia prvkov tradičnej hudby/kultúry do základného vzdelania?

JA: Cieľom školy – poviem to veľmi zjednodušene – je pripraviť žiakov v rozmanitých kompetenčných úrovniach na život v súčasnej spoločnosti. Súčasťou jeho charakterovej, hodnotovej, vedomostnej výbavy je aj, nazvem to veľmi všeobecne, zdravé kultúrne a historické povedomie a sebavedomie. Vhodné ponorenie sa do sveta tradičnej hudby nám okrem benefitov, ktoré prináša akékoľvek muzicírovanie, sprostredkúva nové farby, zvuky, hudobné podoby, možné hudobno-spoločenské kontexty, hudobné kultúry a jazyky, typy interpretov a pod. Pod správnym pedagogickým vedením má žiak možnosť kultivovať svoje mäkké zručnosti, osvojovať si hodnoty humanizmu a rešpektu, posilňovať vlastnú kultúrnu, regionálnu identitu. Prostredníctvom tradičnej hudby vieme takisto hravo sprostredkovať učivo o dejinách artificiálnej hudby, o mimoeurópskych spoločenstvách, bohatom svete hudobných nástrojov či o národnostných menšinách – a nielen ich inakosť, ale aj spoločné znaky, kultúrne a sociálne univerzálie.

AS: S tým, o čom píšete, asi dobre korešponduje jeden z citátov zo ŠVP: „Vnímať hudbu ako špecifickú výpoveď rozmanitých kultúrnych spoločenstiev“... Dnes sa však stretávame s problematickými vyjadreniami smerom k výkladu „našej“, „slovenskej“ kultúry a umenia. Azda najproblematickejším sa stal výrok ministerky kultúry o „slovenskej kultúre a žiadnej inej“. Spôsobujú vám tieto politické interpretácie pojmov „národný“, „tradičný“ či „ľudový“ vrásky na čele?

JA: Áno aj nie. Vysvetlím prečo. V prvom rade beriem tieto vyjadrenia s určitou rezervou. Boli sme aj naďalej budeme svedkami toho, že v rétorike politických reprezentantov akoby slová, pojmy, vety viac a viac strácajú svoju sémantickú podstatu, so slovami a pojmami sa ľubovoľne žongluje, vyslovujú sa protichodné výroky.

Slová ministerky som vnímala v prvom rade ako nástroj politického marketingu a mobilizácie, kde len musia smerom k voličom zaznieť kľúčové slová, ostatné slovné druhy vo vetách sú nepodstatné. Na druhej strane, je jednoznačné, že takéto výroky vychádzajú z nesprávnych predpokladov a nedostatočného poznania princípov existencie, vývoja a premien niečoho, čo si možno predstaviť pod „národnou“ či „slovenskou tradičnou kultúrou“.

Inou vecou sú činy, ktoré sú touto rétorikou motivované. Tam už silnejú obavy. Napríklad protežovanie podpory „národnej“, „slovenskej“ kultúry vzbudzuje mnohé otázky, či sa takto chápe systémová podpora kultúry v krajine. Ak „slovenská“, čo potom „menšinová“? A takisto, čo s ostatnými oblasťami kultúry – od divadla po dizajn, čo s medzinárodnými spoluprácami a pod.? Vytvára sa zbytočný chaos a nerovnováha. Je to pre mňa nepochopiteľné. Som jednoznačne za finančne výživnú, odborne koordinovanú, systémovú podporu každej umeleckej oblasti aj kultúrnych inštitúcií. Treba však povedať aj to, že Slovenská republika v roku 2006 ratifikovala Dohovor o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, existuje tiež Koncepcia udržateľného rozvoja nehmotného kultúrneho dedičstva a tradičnej ľudovej kultúry na roky 2020–2025, čo nás zaväzuje odborne, systémovo prispievať k ochrane a starostlivosti o tzv. živé, resp. nehmotné kultúrne dedičstvo. Je to jedna z množstva úplne legitímnych agend – aj ministerstva kultúry či školstva.

AS: Môžeme si pripomenúť definíciu tradičnej hudby/kultúry? Ako ju vnímame na území jednej krajiny, v jej komplexnosti?

JA: V našom geografickom priestore sa v prípade oboch fenoménov sústredila pozornosť najmä na duchovné (tiež hudobné) a materiálne prejavy a sféry sociokultúrneho systému vidieckych spoločenstiev. Samozrejme, v medzinárodnom kontexte aj naprieč dejinami etnológie a etnomuzikológie v rôznych krajinách zaznamenávame špecifické chápanie týchto pojmov a ich metodologické či vedecko-interpretačné uchopenie. Kultúrne/hudobné prejavy iných sociálnych prostredí, skupín alebo vrstiev v rôznych kútoch sveta, sú v určitej miere takisto dynamickým systémom, ktorý podlieha vývojovým zmenám. Mení sa opúšťaním nefunkčných prvkov, rozširovaním o nové kultúrne nánosy, či už vzniknuté vďaka autochtónnym tvorivým impulzom alebo medzikultúrnou výmenou vďaka spoločenskému pohybu či rozmanito sprostredkovaným kultúrnym kontaktom.

Práve vďaka migrácii, kde v minulosti zohrali svoju úlohu hneď viaceré etnické či profesijné skupiny (Rómovia, Rusíni, Židia, Nemci...), spoločensko-politickým okolnostiam či prírodným podmienkam, máme doklady o rozmanitosti tradičných kultúrnych prejavov v jednotlivých oblastiach Slovenska. Tradičná kultúra či hudba v podobe, akú majú na mysli nielen politici, je, prísne vzaté, mýtom, ktorý sa neustále modeluje spoločenským diskurzom. Je nezriedka idealizovanou aj nepretržite aktualizovanou predstavou o minulosti. Proces jej odborného poznávania naďalej pokračuje. Vo vidieckych lokalitách došlo k mnohým nivelizačným procesom, stieraniu hraníc, ideový rozmer kultúry aj prvky spoločenského správania sa menia. V súčasnosti to, čo nazývame tradičnou alebo ľudovou kultúrou, existuje v často transformovanej alebo reziduálnej podobe, nadobúda nové spoločenské funkcie. Preto sa aj jej vedecké skúmanie a interpretácia javov a procesov nevyhnutne líši v porovnaní s minulosťou.

AS: Nedá mi nevyužiť príležitosť rozhovoru s vami aj položením otázky na tému štýlových presahov do tradičnej hudby, resp. jej miešania s prvkami hudby z iných území. Myslím tým crossoverové hudobné prejavy či to, čo sa zaužívalo nazývať ako world music. Sama pochádzate z rodiny významného speváka ľudovej hudby a ste aktívnou hudobníčkou a speváčkou v tejto oblasti. Ako sa pozeráte na tieto štýlové presahy? Ktoré z týchto prejavov vám imponujú, a ktoré, naopak, považujete za problematické?

JA: V kontexte presahov tradičnej hudby ma z odborného hľadiska úprimne zaujíma sledovať tieto fenomény (bez neprimeraného osobného hodnotenia ich výsledkov). Ostatne, ak sa pozrieme na historický vývoj tradičnej hudby na Slovensku, môžeme odsledovať jej presah či už do hudobnej kultúry vyšších spoločenských vrstiev, resp. artificiálnej hudby, alebo hudby duchovnej či cirkevnej. Pozoruhodnými sú napr. Zbierka piesní a tancov Anny Szirmay-Keczerovej, vianočná tvorba františkánov Paulína Bajana a Juraja Zruneka, Bartókov Mikrokozmos, Suchoňove Obrázky zo Slovenska či filmová hudobná tvorba Svetozára Stračinu, ale aj rozmanité vzájomné vplyvy tradičnej a populárnej hudby naprieč 20. storočím až dodnes. Tieto procesy nie je možné „zastaviť“ a kultúrno-spoločenský kontext, v ktorom sa dejú, je pre mňa aj mojich kolegov a kolegyne neoceniteľným zdrojom poznania človeka, hudby i kultúry samotnej.

Z hľadiska subjektívneho, z pohľadu mňa ako osoby načúvajúcej aj interpretujúcej, oceňujem najmä hudobné experimenty s tradičnou hudbou, napr. vo sfére populárnych hudobných žánrov aj experimentálnej hudby, ktoré sú intelektuálne podnetné, hudobne rafinované, inovatívne. Osobne ma viac oslovujú také, v ktorých je cítiť znalosť pôvodiny – tradičnej hudby a spôsobu jej hudobnej interpretácie. Tá totiž pomáha pri jej ďalšom spracovaní a umeleckom pretváraní. Menej ma „baví“ interpretácia ľudových piesní púhym odlišným nástrojovým obsadením, napríklad v kontexte rocku. Vo všetkých prípadoch oceňujem benefit sociálno-integračného účinku muzicírovania. Muzicírujme. S ostatnými. Akokoľvek. Je to práve dnes nesmierne dôležité.

AS: Dá sa o týchto spojeniach tradičného s „iným“ uvažovať ako o nových, živých podobách tradičnej hudby?

JA: Vo všetkých prípadoch ide podľa mňa v prvom rade o ďalšiu možnú formu jej existencie. Ak otázku trošku otočíme, môže znieť aj takto: Ktoré hudobné prejavy vyskytujúce sa, povedzme, v rurálnych oblastiach Slovenska je možné ešte považovať za tradičné (ľudové)? V tomto ohľade diskusia v rámci etnomuzikológie naďalej pokračuje, definície sa kryštalizujú. Napríklad miestna cimbalová hudba rozšírila v 60. rokoch 20. storočia svoj inštrumentár o bubon alebo saxofón, a to pod vplyvom súdobej populárnej hudby. Iný príklad: V obci v 80. rokoch zanikla rómska sláčiková hudba, hernú produkciu zabezpečuje zoskupenie s elektrofonickými hudobnými nástrojmi a bicími, repertoár sa výrazne rozšíril o piesne populárnej hudby. Oba prípady nástrojových zoskupení sa nezvykli explicitne interpretovať ako prejavy tradičnej hudby, preto boli na okraji záujmu. Dnes sa vnímajú ako nové vývojové štádium miestnej hudobnej tradície či kultúry, ku ktorému došlo pod tým a tým vplyvom, za tých a za tých okolností... Etnomuzikológia preto medzinárodne vníma ako svoj predmet záujmu skúmanie hudby v širších kultúrnych a sociálnych kontextoch. Zámerom disciplíny je, je okrem iného tiež pochopiť, „ako a prečo“, či porozumieť hudbe ako sociálnemu procesu. Tým sa otvára mnohorakým hudobným fenoménom aj výskumno-analytickým prístupom na pomedzí muzikológie a etnológie.

AS: Tradičná hudba v prirodzenom prostredí zrejme neustále podliehala zmenám – každý spevák, hudobník interpretoval konkrétny materiál inak, jej podoby sa menili tradovaním... Ak dnes interpretujeme ľudovú hudbu (v rôznych podobách jej štylizácie či v snahe o autentickosť), prichádza k jej „konzervácii“ a stáva sa z nej už len „interpretačné“ umenie? Alebo máme nositeľov tradície, ktorí ju ešte dokážu pestovať ako „živý“ systém, prinášať doň slobodne a sebavedome vlastné podnety, nielen napodobňovať staršie vzory?

JA: To je dobrá otázka. Pokrýva však veľmi širokú oblasť existencie tradičnej hudby v súčasnej spoločnosti a je ťažké odpovedať zjednodušene. Hrubozrnne povedané, tradičnej hudbe v jej hudobno-žánrovej, hudobno-štýlovej aj hudobno-interpretačnej rozmanitosti sa dnes venujú rôzne sociálne skupiny, komunity či jednotlivci, a to z rôznych dôvodov, pri rôznych príležitostiach, rôznym hudobno-interpretačným spôsobom a pre rôzne druhy recipientov. Folklórna hudba pritom plní rôzne funkcie a je rôznym spôsobom vnímaná a chápaná poslucháčmi aj samotnými interpretmi. Situácia je v súčasnosti ďaleko menej „prehľadná“, prebieha množstvo paralelných vývojových a transformačných procesov. Niektoré z nich inštitucionálne koordinujeme (napr. cez sieť osvetových centier a vzdelávacie projekty zamerané na folklórne súbory, spevákov, hudobníkov), iné sú celkom mimo akejkoľvek kontroly, keďže sú pohltené zákonitosťami trhu, hudobného priemyslu, vývoja hudobných nástrojov a demokraciou sociálnych sietí. Áno, stále sú medzi hudobnými interpretmi aj takí, ktorí si jej staršie repertoárové vrstvy osvojili v rodine či lokálnom spoločenstve ústnym podaním a viac či menej v ich podaní dodnes hudba vykazuje charakteristické štýlovo-interpretačné znaky a plní niektoré z pôvodných spoločenských funkcií. Je ich ako šafranu, avšak stále existujú.

A takisto sú takí jednotlivci a skupiny, ktorí si tradičnú hudbu osvojujú sprostredkovane, napríklad štúdiom zvukových nahrávok alebo v kontakte s pôvodnými folklórnymi interpretmi, s cieľom pochopiť a osvojiť si tréningom všetky dôležité tradičné hudobno-interpretačné prvky, pravidlá improvizácie či repertoár a prezentovať ich rôznymi spôsobmi cieľovej skupine. Iste, dochádza tu k istej miere konzervácie (nezriedka tvorivej), ale musíme si uvedomiť, že je to prospešná činnosť, lebo v prevažnej miere sú to hudobné prejavy, ktoré zo živej praxe v pôvodných lokalitách dávno vymizli. Ide preto o jeden zo spôsobov uchovávania hudobnej tradície u nás. Súčasná hudobná kultúra však ponúka široké možnosti, ako s tradičnou hudbou naložiť. Je na členoch spoločnosti, ktoré z nich bude vnímať ako „životne“ dôležité, lahodiace, spoločensky cenné či umelecky zmysluplné.