Timothy Ridout: A Lionel Tertis Celebration

Timothy Ridout: A Lionel Tertis Celebration

T. Ridout, F. Dupree, J. Baillieu

Harmonia mundi 2024

Britské ostrovy sú teritóriom s nevídanou afinitou k viole. Odtiaľto pochádzajú dvaja kľúčoví pionieri modernej violovej hry Lionel Tertis a William Primrose, na ktorých popud vzniklo aj množstvo veľmi kvalitnej literatúry pre neprávom zaznávaný nástroj, prirodzene, najmä z pera miestnych skladateľov. V súčasnej ére v ich šľapajach úspešne pokračuje fenomén menom Lawrence Power, neúnavný propagátor violy a iniciátor vzniku množstva nových koncertantných aj komorných skladieb.

Ďalšou výraznou postavou na tomto poli je 29-ročný londýnsky rodák Timothy Ridout. Royal Academy of Music absolvoval s vyznamenaním, ako 21-ročný získal prvú cenu na Lionel Tertis International Viola Competition, v minulom roku prestížnu Royal Philharmonic Society Young Artist Award. Na konte má dlhý rad účinkovaní s orchestrálnymi telesami a dirigentmi zvučných mien a etabloval sa tiež ako vyhľadávaný komorný hráč.

K pätici jeho doterajších štúdiových albumov pribudol začiatkom tohto roka šiesty, tentokrát dvojalbum, ktorý je recitálom pre violu s klavírnym sprievodom. Je oslavou odkazu prvého z pionierov, Lionela Tertisa, preto dramaturgiu tvoria položky z Tertisovho repertoáru, medzi ktorými sú pôvodné kompozície od britských skladateľov doplnené o transkripcie (Brahms, Schumann, Fauré, Kreisler, Mendelssohn, Beethoven), takisto z pera britských autorov.

Dvojalbum lemujú dve sonáty, ktoré sú dodnes kľúčovými komornými opusmi violového repertoáru. Prvou je Sonáta c mol Yorka Bowena, druhou Sonáta e mol Rebekky Clarkovej. Ridout sa od prvej frázy Bowenovej sonáty prejavuje ako veľmi silná, vyhranená interpretačná osobnosť. Dramaticky rozvlnenú trajektóriu formy tlmočí s vášňou a obdivuhodnou technickou kontrolou, vrátane vysokých polôh, cieľavedome ju smeruje k záverečnej časti, ohnivo virtuóznej, odohrávajúcej sa v temnom zvukovom aj výrazovom zafarbení, hodnom hlavnej tóniny diela aj timbru violy.

Medzi dvoma sonátami sa nachádzajú prevažne miniatúry. Do jednej kategórie patria transkripcie diel z nemeckojazyčného prostredia. Tertisove úpravy Minnelied z Brahmsových Fünf Gesänge, druhej z Schumannových Troch romancí či Faurého Elégie (jej charakter si doslova žiada farbu violy…) a úpravy skladieb Fritza Kreislera sú vynikajúce a Ridout ich stvárňuje absolútne suverénne, prispôsobujúc timbrálne aj výrazové charakteristiky každému z diel.

Zaujímavejšou je však kategória drobností britských majstrov – najmä preto, že sú u nás takmer úplne neznáme. Vynímajú sa tu najmä dve mená: Frank Bridge a Ralph Vaughan Williams. Bridge je zastúpený kontrastnými Pensiero a Allegro appassionato, ktoré nechávajú veľkorysý priestor nádhere hlbokého registra violy v svetobôľne zádumčivej aj vášnivej výrazovej polohe. Za zmienku stoja aj drobnosti od organistu Williama Wolstenholma (Allegretto), ďalšieho anglického skladateľa-violistu Cecila Forsytha (Chanson celtique) či samotného Lionela Tertisa (Sunset, Hier au soir) – všetky pôvabné, vďačne melodické –, a nemenej pôvabná suita Ralpha Vaughana Williamsa Six Studies in English Folksong vo verzii pre violu a klavír. Ridout v nej pohotovo prechádza medzi parlandovým a tanečným štýlom, zvuku jeho nástroja tento materiál padne ako uliaty. To isté sa dá povedať aj o First Meeting Erica Coatesa, violistu, ktorý neskôr uspel ako skladateľ britskej „light music“, a miniatúre v duchu anglických kolied The Holy Boy od Johna Irelanda.

Last but not least, Rebecca Clarke a jej Sonáta e mol. Toto dielo prakticky nemôže obísť žiadny violista so sólistickými ambíciami. Timothy Ridout sa kreatívne pohráva s každou frázou, kontrastné témy sa v jeho stvárnení stávajú vyhranenými charaktermi v imaginárnej dráme, reliéf sonátovej formy vďaka tomu ponúka jedno muzikantsky výživné sústo za druhým. Z každého taktu vanie sviežosť, vášeň, vtip (nazálny tón violy con sordino v scherze je balansom na hranici klauniády…), no v prvom rade vyzretý interpretačný názor.

Klavírnymi partnermi violistu sú na dvoch CD Frank Dupree a James Baillieu, obaja vynikajúco disponovaní a empatickí, vždy v dokonalom súznení s Ridoutovým nástrojom z dielne Peregrina di Zanetta z poslednej štvrtiny 16. storočia. K vynikajúcemu dojmu prispieva aj informačne bohatý booklet a, samozrejme, skvele odvedená práca zvukových majstrov. Kto teda túži ponoriť sa do melanchólie anglického fin de siècle zaodetého do tmavého zamatu altového timbru violy, má unikátnu príležitosť.