Súťaž ako príležitosť

Prečo ste prijali ponuku stať sa predsedníčkou poroty Medzinárodnej flautovej súťaže na VŠMU v Bratislave?

Keďže momentálne pôsobím v Číne, dôležité bolo, že som v tomto termíne bola v Európe. Bratislavu mám veľmi rada, kedysi som sem chodievala, mám na ňu krásne spomienky a stretávam tu svojich priateľov. Chcela som súťaži pomôcť, takže odpovedala by som otázkou: Prečo nie?

Do akej miery bola vzorka 40 súťažiacich reprezentatívna, aby vypovedala o súčasnej flautovej interpretácii a jej úrovni v mladej vekovej kategórii?

Na to, aby to bola úplne reprezentatívna vzorka, by sme potrebovali aj súťažiacich z amerického kontinentu a viac účastníkov z Ázie. Ale sme na pôde európskej hudby, a tak Európania stále vedú. Na 3. mieste v druhej kategórii sme síce mali Japonca, ktorý študoval len doma v Kjóte, no jeho pedagóg istý čas žil v Prahe, dokonca hovorí po česky, takže má veľmi európsky prístup. Európa teda naďalej zostáva vzorom.

Ktoré európske krajiny predstavujú flautovú špičku, kde nájdeme najlepších pedagógov?

To sa jednoznačne nedá povedať, ale v Európe sú veľmi dobré školy vo Francúzsku, v Nemecku, vo Veľkej Británii aj v Rakúsku, často býva na súťažiach veľmi dobre zastúpené Maďarsko… No a tento rok máme víťazov z Chorvátska a Srbska. Záleží, prirodzene, i na tom, čo chcete študovať, lebo na starú hudbu je najlepšie Holandsko, Belgicko či Francúzsko. Poznám však skvelých pedagógov aj v Španielsku.

Mnohí známi interpreti sa v posledných rokoch ozývajú proti súťažiam, pretože im uberajú energiu a čas, ktoré v rozbehu kariéry vedia lepšie investovať inak. Aký je váš názor?

Môj postoj k súťažiam sa za posledných 20 rokov zmenil, tiež som kedysi mala pocit, že je to dril a strata času. Že prvé ceny sú príliš „objektívne“ a často je zaujímavejší hráč, ktorý sa umiestni na nižšej pozícii. Dnes si však myslím, že súťaž je motiváciou na zlepšovanie. Už samotná príprava je zaujímavým momentom pre mladého interpreta. Pýtala som sa svojich čínskych študentov, prečo chcú ísť na súťaž. Odpovedali, že sa chcú porovnať, vidieť, kde sa nachádzajú, či sú na dobrej ceste a aký kus z tej cesty už prešli. A to je veľmi inšpiratívny postoj.

Aj tu v Bratislave som to takto vnímala. Skôr než rivalita a snaha vyslovene zvíťaziť bola podstatná komunikácia medzi mladými hudobníkmi. Stretávali sa, nadväzovali vzťahy s kolegami z rôznych kútov sveta. Bolo príjemné sledovať to.

Otvárajú súťaže stále dvere? Dychári predsa len idú viac do orchestrov…

Je pravda, že keď príde hráč na konkurz, podstatné je, ako v tej chvíli hrá. Ale na výsledku sa môžu podpísať aj súťaže, výbava, ktorú získal prípravou na ne a ich absolvovaním.

Vo finále druhej kategórie sme počuli troch finalistov v Mozartovom Koncerte D dur KV 314 a Ibertovom koncerte. Čo ste sledovali týmto výberom?

Ibert nemá nejaké nezdolateľné technické úskalia, o to nešlo. Chceli sme finalistov počuť v dvoch kontrastných štýloch – vo viedenskej klasike a hudbe 20. storočia, Sledovať, ako sa vedia prispôsobiť technicky a tónovo. Bol to veľmi dobrý výber. Výborne bol zostavený program všetkých kôl, pretože kládol nároky na široké interpretačné spektrum od baroka až po súčasnú hudbu.

Mení sa pohľad na flautovú interpretáciu v posledných 20-30 rokoch, ako to vidíme u sláčikárov, klaviristov či spevákov?

Štýly sú oveľa vycibrenejšie. Keď som študovala, hralo sa všetko akoby podobne. Dnes to už nejde. Súčasná hudba rozšírila technické spektrum, treba poznať rozšírené techniky hry. Baroková hudba kladie dnes, samozrejme, špecifické požiadavky na interpretáciu. Zároveň je tu aj vplyv mimoeurópskych fláut, ktoré núkajú nové farebné možnosti. Veľa súčasných diel je inšpirovaných japonskou bambusovou flautou šakuhači, často v skladbách počujeme diapazón medzi tónom a fúknutím „bez tónu“ a tieto inšpirácie boli zreteľné aj v slovenských skladbách na súťaži.

Myslím si, že dnes veľa urobí práve nástroj. V súčasnosti sú dostupné vynikajúce flauty. Mnohí sa vracajú k drevu, je fakt, že niektoré drevené flauty sú úžasné… Keď som hrala v orchestri, chceli, aby som starú hudbu hrala na drevenej flaute, no vravela som si, že je to nezmysel, pretože drevená priečna flauta predsa nie je traverso. Takže som sa vrátila ku kovovému nástroju, keďže sa môj zvukový ideál predsa len viazal naň. Proste, každý má svoju vlastnú predstavu o zvuku a dnes má úžasné možnosti naplniť ju.

Ako sa vám učí v Číne?

Dobre, no školský systém je odlišný. Učila som na univerzite, teraz som na konzervatóriu, ktoré je v systéme postavené ešte vyššie. Ako problém vnímam fakt, že výučba hudby je v Číne orientovaná na technické detaily, ale chýba kontext. Je to do veľkej miery prirodzené vzhľadom na kultúrnu odlišnosť, napríklad študentovi ťažko vysvetlíte, čo je barok, keď nebol nikdy v barokovom kostole. Pre nás v Európe je to niečo bežné. Takže malo by sa viac pozornosti venovať európskej kultúre, nielen hudbe.

Aká je všeobecná znalosť európskeho hudobného idiómu v Číne? Do akej miery je to ešte stále o napodobovaní?

Predpokladám, že v Číne bude ešte trvať jednu generáciu, kým to dostanú „do krvi“. Iné je to v Japonsku alebo Južnej Kórei, tam, samozrejme, sledujeme už iný trend – mnoho vynikajúcich interpretov, pedagógov, ktorí majú európsku hudbu zažitú. No v Číne je takých hudobníkov menej. A ako keby si to sami uvedomovali, pretože zamestnávatelia v lepších orchestroch a na školách vyžadujú, aby hudobníci mali aj západné školy. Mnohí potom získavajú aspoň magisterské tituly v USA, kde je vysokoškolské vzdelanie prístupnejšie ako v Európe, keďže je tam veľa škôl a ak máte prostriedky, získate aj titul. V celej Číne je len deväť konzervatórií. Ak máte titul z Pekingu alebo zo Šanghaja, je veľká šanca, že prácu dostanete, ale titul z iných konzervatórií je vám v podstate na nič a budú od vás s veľkou pravdepodobnosťou vyžadovať aj západný titul navyše…

Otázku o úrovni súťaže, samozrejme, nemôžeme obísť…

Naozaj nás úroveň všetkých milo prekvapila. Mala som dokonca vybraných viacero kandidátov na víťaza v mladšej kategórii, pretože tam bolo silné zastúpenie. Pre nás v porote to bola vzpruha, lebo opačný dojem by bol depresívny, nastolil by otázku, či má naša práca zmysel. Prekvapili najmladší, len 15-roční flautisti. Súťaž bola výborne zorganizovaná a naplnená priateľskou atmosférou. Som veľmi rada, že som tu mohla byť.