Štátny komorný orchester Žilina, František Macek, Ivo Kahánek
15. a 16. 2. 2024
Žilina, Dom umenia Fatra
Štátny komorný orchester Žilina
František Macek, Ivo Kahánek
Smetana – Dvořák – Vítězslav Novák
Roky končiace sa „magickou“ štvorkou tradične v dramaturgických koncepciách hudobných inštitúcií reflektujú zvýšenú pozornosť tvorbe našich bratských susedov. Rok českej hudby však celkom iste nie je povinnou adoráciou, ide o spontánne potešenie aj impulz na ešte intenzívnejšie načieranie do ponuky z českej hudobnej tvorby minulosti aj súčasnosti.
Autorská zostava programu úvodného žilinského podujatia venovaného Roku českej hudby neprekvapila. Voľba skladieb, no najmä ich znejúce podoby však pripravili čosi naviac. Okrem sumáru zážitkov vyslali aj niekoľko pozitívnych signálov. O peknom umení, ktoré pri dôvtipe a invencii okrem estetických parametrov podsunie aj nové informácie – a objavy v zdanlivo dávno objavených či poznaných terénoch hudby…
Triumfálna symfónia Bedřicha Smetanu sa v kompletnom tvare dnes (takmer) neuvádza. Autor ju pôvodne komponoval ako „účelovú“ skladbu s väzbou na epochálnu dobovú udalosť – sobáš cisára Františka Jozefa I. s Alžbetou (1854). K predvedeniu v termíne osláv z neobjasnených príčin neprišlo a celok (preniknutý väčšmi kozmopolitnou estetikou, s dominantným motívom z rakúskej cisárskej hymny…), po svojom premiérovom uvedení (1855) sa postupne z pódií vytratil. V záujme pozornosti interpretov však ostala jeho tretia časť, jasavé, pozitívnou energiou sršiace Scherzo. Životnosť a permanentnú obľúbenosť mu garantuje charakteristická razantnosť, svieža orchestrácia aj príležitosť pre hráčov všetkých sekcií efektne sa zaskvieť. Nemožno si teda predstaviť vhodnejší „aperitív“ k večernému koncertu s ingredienciami, akými sú radosť, brio a jubiloso, vyžarujúce z duchaplnej smetanovskej partitúry.
Do zlatého repertoárového fondu skvelého Iva Kahánka patrí hudba Antonína Dvořáka, vrátane opusu 33, Koncertu pre klavír a orchester g mol, ktorý má v umelcovom portfóliu výsadnú pozíciu. Práve táto skladba v kontexte skladateľových koncertantných kompozícií sa neteší toľkej jednoznačnej popularite ako husľový, tobôž violončelový koncert. Veľkolepá trojdielna forma naplnená skrz-naskrz veľkolepým dvořákovským obsahom sólistov natoľko neláka. Nároky koncertu totiž sídlia ďalej (či hlbšie), mimo dosahu prvoplánových dotykov. Celok je vybudovaný v duchu veľkorysej symfonickej koncepcie, nevyzýva sólistu na tradičný duel, skôr ho stavia do náročnej pozície: uhrať exponovaný part včlenený do farebného orchestrálneho pradiva a zároveň obhájiť svoju pozíciu.
Pre Kahánka, interpreta a tvorivého umelca, je to však výzva, nie prekážka. Pohybuje sa v dôverne „prebádanej“ dvořákovskej poetike suverénne, zasvätene, bez zvyšku vniká do jej absolútna – od technicky vypätých pasáží až k maximálne stíšeným, zvnútorneným výpovedným hĺbkam. Príkladne znelou artikuláciou a plastickými formuláciami „kraľoval“ a zároveň s bázňou napĺňal členitý dej v partitúre. Od prvého nástupu klavíra bolo jasné, že si sólista užíva priam ideálne partnerstvo jednak so skvostne vybaveným koncertným Steinwayom a nemenej aj s vnímavo reagujúcim orchestrom a senzitívnym lídrom.
Programovú zostavu večera kompletizoval Vítězslav Novák, skladateľ úzko spätý aj so Slovenskom, inšpiračne, ale aj pedagogickým vplyvom. S jeho kompozičným odkazom sa stretávame možno nezaslúžene skôr periférne či fragmentárne. Isteže, nedosahuje zenit a popularitu českých velikánov. Jeho estetika však reflektuje poctivú hudobnosť erudovaného postromantika, ale aj objavovateľa, ktorého skladby nám okrem pozitívnych prekvapení nadelia aj priam terapeutické vyžarovanie harmónie z tvorivej pohody. Z jeho odkazu zaznela v dôslednom naštudovaní idylická Slovácka suita op. 32: päť po sebe nasledujúcich častí s ľahkou programovou deskripciou nás vovádza do nekonfliktného prostredia romantizujúcich zátiší, sformulovaných výsostne profesionálnym rukopisom, zračiacim nielen alúzie, ale predovšetkým silnú väzbu na impulzy s obdivom a záľubou v rudimentárnej ľudovosti…