Štátna filharmónia Košice, Zbyněk Müller Haydn

21. 3. 2024

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice,

Zbyněk Müller

Haydn

Marcové dianie v košickej filharmónii uzavrel Veľkonočný koncert – pravda, v značnom predstihu, týždeň pred Zeleným štvrtkom. Dramaturgia siahla tentokrát nie po vokálno-inštrumentálnom sakrálnom diele, ale po rovnako obľúbenej kompozícii Josepha Haydna: Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži. Prvá polovica predchádzajúcej vety by však mohla byť zavádzajúca, preto poznamenajme, že Sedem posledných slov má viacero autorizovaných verzií, okrem iných aj oratoriálnu. Tentokrát sme si však mohli vypočuť orchestrálnu v podaní domáceho orchestra ŠfK a jej stáleho hosťujúceho dirigenta a bývalého šéfdirigenta Zbyňka Müllera.

Sedem posledných slov je unikátnou kompozíciou. Vo svojom jadre obsahuje sedem pomalých meditácií (s názvom „sonáty“), ktoré boli pôvodne prednášané ruka v ruke s verbálnymi meditáciami, ako si to prialo duchovenstvo katedrály v Cádize v r. 1786. Aj dnes je dobrým zvykom, že medzi jednotlivými sonátami interpreti prečítajú prinajmenšom krátky slovný komentár z Písma. Žiaľ, košickí usporiadatelia rezignovali na verbálnu zložku, čo projektu akiste trochu ubralo na príťažlivosti. Museli sme sa uspokojiť s úvodom, siedmimi sonátami a zemetrasením, medzi ktorými si aktéri i poslucháči oddýchli iba niekoľko sekúnd. Napriek tomu však koncert trval až necelých osemdesiat minút, čo súvisí aj s poctivým opakovaním expozícií v každej sonáte.

A ako Sedem posledných slov zapôsobilo na poslucháčov – prinajmenšom na toho, ktorého úlohou bolo dodať kritický komentár? V krátkosti: pozitívne a priaznivo. Sedem, spolu s úvodom osem pomalých hudobných častí napísať tak, aby nepôsobili nudne a únavne, mohlo byť podobne náročným a komplexným zadaním, ako zabezpečiť ich interpretáciu v zhode so spomenutými kritériami. Dirigent aj orchester však odviedli príkladnú prácu. V prvom rade musíme spomenúť zmysel pre kontrasty, jemnú drobnokresbu, expresívne zaťaženie niektorých detailov a rytmicko-agogické ozvláštňovanie.

Interpreti svojou intenzívnou koncentráciou vytvorili prostredie hlbokej vážnosti, ktorá navodila žiadané sviatočné ovzdušie. Frázovanie treba pochváliť osobitne a podčiarknuť nielen korektnosť, ale až sugestívne dýchanie drobných celkov. Müller chvíľami siahol vo svojom arzenáli po prudkej vehemencii s dramatickou prieraznosťou (piata sonáta). Aby to však nebol iba chválospev, treba spomenúť aj menšie nedostatky v intonácii a zvuku: boli sme svedkami nie vždy optimálnej homogenity sláčikových skupín a ani zvukovú čistotu línií nemožno označiť za dokonalú. Čo ma však prekvapilo viac, bolo nie celkom vydarené „finále“ Il Terremoto, ktoré po siahodlhých pomalých meditáciách prináša svižné „vykúpenie“. Zemetraseniu chýbala vnútorná energia i dynamický náboj, rezkosť i spontaneita, jednoducho, pôsobilo príliš ťažkopádne.

Slušne zaplnený Dom umenia mohol byť podľa môjho názoru vcelku spokojný. Najväčším otáznikom je, prečo Dom umenia? Haydnovo dielo si naliehavo žiada sakrálne prostredie, kde by celkom určite zapôsobilo intenzívnejšie. Mnohí si zrejme pamätáme fantastické hosťovanie súboru Jordiho Savalla v Dóme sv. Alžbety v r. 2013 a možno sa viacerým z nás v podvedomí črtali analogické požiadavky na okolnosti a kvality predvedenia Siedmich posledných slov… Nuž, ako sa hovorí, nie je každý deň nedeľa.