Štátna filharmónia Košice, Milan Paľa, Tomáš Brauner, Elgar – Rachmaninov

7. 3. 2024

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice,

Milan Paľa, Tomáš Brauner,

Elgar – Rachmaninov

Prvý marcový koncert v košickej filharmónii bol šitý na mieru fajnšmekrom – veď ani Elgarov Husľový koncert, ani Rachmaninovove Symfonické tance nepatria medzi evergreeny klasiky. Naopak, predpokladajú nadmieru vnímavé a vyspelé publikum. Príjemne prekvapilo, že aj v tomto kontexte sa Dom umenia veľmi slušne naplnil. Prvá polovica večera patrila jednému z najrozsiahlejších koncertov všetkých čias, viac než 50-minútovej skladbe pre husle a orchester od Edwarda Elgara. Ide o pomerne komplikovanú kompozíciu, ktorej monumentálny rozsah nie je, podľa môjho názoru, celkom v súlade s jej závažnosťou a obsahovým bohatstvom.

V role sólistu sme mohli v Košiciach privítať stálicu nášho interpretačného neba Milana Paľu. Ten sa zaskvel vo svojej najlepšej forme, čo sa týka spontánnej vehementnosti, agogicky a dynamicky dôsledne vybrúseného stvárnenia i vášnivých pohybových kreácií. Prvú časť by som snáď privítal v o niečo viac oduševnenom tempe, hudobný prúd by mohol smerovať o niečo viac vpred. Treba podčiarknuť lyrickú expresivitu a úžasnú poetickú atmosféru v pomalej druhej časti, ako aj sugestívnu virtuozitu tretej časti, ktorá sa krátko pred koncom „prelomila“ a takmer sme počuli ďalšiu zdĺhavú pomalú časť.

Vynikajúco spolupracoval košický orchester pod taktovkou českého dirigenta Tomáša Braunera, ktorý lyrickoepický mohutný tok držal pevne vo svojich rukách a predovšetkým sa úspešne vyhol zdaniu rozvláčnosti.

Po potrebnom občerstvení v bufete nasledoval Elgarov, hoci nie súpútnik, ale generačný rovesník, Sergej Rachmaninov. Navyše, Rachmaninovov temný a výbušný pesimizmus pomerne priliehavo koreloval s Elgarovou zádumčivou mnohovravnosťou. Trojčasťové 40-minútové Symfonické tance sú fakticky poslednou relevantnou skladbou ruského majstra a ani tvrdošijné opakovanie známeho motívu Dies irae, hlavne v poslednej časti, nie je náhodné. Kým pri téme Elgarovej kompozičnej dokonalosti by bolo azda možné vzniesť nepatrné výhrady, určite to neplatí pre Rachmaninova, ktorý svojimi Symfonickým tancami predostrel jedinečné majstrovské dielo – hoci nie tak prvoplánovo ligotavé ako klavírne koncerty.

Rytmická energia a tematická koncíznosť našli skvelé interpretačné médium v podobe Tomáša Braunera, ktorý dielu dodal ohnivú iskru a temperamentnú „šťavu“; orchester pod jeho taktovkou muzicíroval s veľkým elánom aj potrebnou disciplínou, s dôsledným diferencovaním zvukových vrstiev a horizontálneho dynamického pradiva. Len pripomeniem, že v ŠfK bol prítomný aj saxofón, čo je v symfonickom orchestri pomerne vzácnym javom.

Pri záverečnom potlesku hodiny ukazovali 21.11, čo však zrejme nikto z prítomných neľutoval. Naplnení pozitívnou energiou sme postupne odchádzali do štvrtkovej zimy…