Sounds of Diversity Ensemble, Matej Sloboda, Daniel Skála

20. 3. 2024

Žilina, Nová synagóga

Sounds of Diversity Ensemble,

Matej Sloboda, Daniel Skála

Dvořáková – Scheller – Sloboda – Šuško

Dávno som nebol taký zvedavý, ako na projekt Sounds of Diversity, ktorému svoje priestory prepožičala Nová synagóga v Žiline. Ide o projekt spájajúci interpretov a skladateľov z Česka, Poľska či Slovenska, vychádzajúc „z potreby nadviazania tvorivej spolupráce medzi týmito štátmi“ a odkazujúc na naše historicko-umelecké väzby. Otvorene priznávam, že mi tento koncept príjemne konvenoval, najmä v časoch, keď sa „panské huncútstva“ súčasnej politiky s týmito vzťahmi neopatrne zahrávajú. Okrem toho ma tešila vyhliadka, že si vypočujem štyri úplne nové kompozície Markéty Dvořákovej, Mateja Slobodu, Przemysława Schellera a Petry Šuško.

Každé z premiérovaných diel vychádzalo takpovediac z iných autorských pozícií. A práve zaujatie skladateľského postoja voči dnešným možnostiam voľby hudobnej matérie a jej organizácie v hudobnom čase ma zaujímali najviac. Príjemnou bola skutočnosť, že sa poetika skladieb v žiadnom prípade poslucháčsky „nepodlizovala“. Protagonisti napriek tomu dostali publikum na „svoju stranu“. Veľkou výhodou bol tiež galerijný charakter priestorov Novej synagógy, ktorý nechal vyznieť každému jednému detailu. Nemám na mysli len samotné diela, ale aj hudobno-happeningové intervencie Daniela Skálu nazvané Súbeh nepostihnuteľnosti, ktoré šikovným spôsobom integrovali prítomné publikum do hry.

Bez pochýb najvydarenejšími dielami boli z môjho pohľadu Layers of Delusion P. SchelleraaObject:90M. Slobodu. Zatiaľ čo meno a hudba prvého z menovaných boli pre mňa úplnou neznámou, voči Slobodovej hudbe som už mal určité očakávania. Pre Schellerovo dielo bola charakteristická jediná motivická idea spracovávaná vo viacerých jasne rozoznateľných úsekoch. Priamočiarosť výrazu spolu s nanajvýš šikovným a súčasne znejúcim spracovaním materiálu boli „darom z neba“. Sloboda zas nadviazal na už stanovenú trajektóriu, ktorú poznáme z jeho predchádzajúcich diel. Pomalé načúvanie zvukovej mase, ktorá na takmer dvadsaťminútovej časovej ploche neustále stúpala nahor a rozvibrovala priestor synagógy, bolo efektívnym zážitkom.

Naopak, skladby dvoch českých skladateliek som vnímal viac problematicky. M. Dvořáková zvolila v diele For 14 koncept, v ktorom interpreti spoluvytvárajú dielo tým, že si sami volia tónový materiál. Skladateľka určuje jeho organizáciu v čase a dynamiku. Vo výsledku sa interpreti takejto úlohy zhostili zodpovedne, dielo však, bohužiaľ, vyznievalo viac nezaujímavo ako zaujímavo. Výnimkou bol však jeho záver, keď perkusionista hrajúci na claves prechádzal pomedzi hráčov orchestra a opakujúcimi sa údermi pripomínal pravekého človeka hrajúceho na dreve či kameňoch. Zvláštne archaický zážitok...

Záver koncertu patril dielu Ex-press-sure?, ktorého autorkou je Petra Šuško. Márne som však dielu načúval, nenašiel som v ňom niečo, čo by ma výraznejšie zaujalo a poslucháčsky potešilo. Na druhej strane, aj tento „neúspech“ prispel k autentickosti môjho zážitku a viere, že aj takto profilované koncerty by u nás mohli častejšie nájsť svoje miesto v zriaďovanej časti hudobnej kultúry.

ONDREJ VESELÝ