Slovenská hudba pre šesť strún
Gitarista ONDREJ VESELÝ sa intenzívne venuje slovenskej gitarovej tvorbe od roku 2012 a aktuálne svoje skúsenosti zužitkováva aj vo výskume. O jeho výsledkoch informoval pedagógov ZUŠ na 47. ročníku gitarového festivalu J. K. Mertza. Prednáška Kompozície slovenských skladateľov a skladateliek pre gitaru priniesla komplexný pohľad na využitie klasickej gitary v tvorbe slovenských autorov, upozornila na netušenú kvantitu a zaujímavé výsledky v často prehliadanom segmente gitarového repertoáru.
Čo podnietilo váš záujem o túto problematiku?
Slovenskou hudbou, a nielen tou gitarovou, sa interpretačne aj teoreticky zaoberám už roky. Za ten čas som postupne pochopil, že gitara v našej tvorbe zaberá podstatné miesto a nie je len akýmsi periférnym, príležitostným dobrodružstvom zopár skladateľov. Kvantitatívny rešerš diel ukázal, že v súčasnosti majú slovenskí gitaristi viac sólových kompozícií než napríklad violončelisti. Už to je závažný argument zapodievať sa touto oblasťou slovenskej hudby. Pravdou je, že máme množstvo diel, ktoré svojou kvalitou konkurujú tradičnému a dnes už ošúchanému repertoáru tzv. klasickej gitary. To je podľa môjho názoru bezprecedentný apel pre slovenských gitaristov, aby pochopili, že začať treba doma.
Tvorba slovenských skladateľov a skladateliek pre môj nástroj je bohatá, štýlovo a kompozične pestrá. Ucelený a na jednom mieste prístupný materiál na túto tému doposiaľ neexistoval. Keďže som nenašiel podporu výskumu na slovenskej akademickej pôde, rozhodol som sa výskum realizovať po vlastnej osi s podporou Fondu na podporu umenia. Výsledkom je vedecká štúdia, ktorá postupne vychádza v časopise Slovenská hudba. Jej súčasťou sú aj rozhovory s vybranými skladateľmi a skladateľkami.
Našli ste vo svojom výskume niečo, čo spája slovenských skladateľov komponujúcich pre gitaru?
Podľa mojich zistení napísalo viac než 80 slovenských skladateľov a skladateliek vyše 360 rozmanitých kompozícií, z čoho je 16 koncertantných diel a takmer 70 sólových kompozícií. Ostatné tvoria rozmanité komorné opusy s veľkou variabilitou obsadení, od dvoch gitár po heterogénne inštrumentálne obsadenia s gitarou či inštruktívne diela. A tieto čísla stále rastú.
V skladbách sa prirodzene odzrkadľujú kompozično‑technická a štýlovo‑poetická šírka súčasnej komponovanej hudby. Ale na otázku sa dá odpovedať tak, že drvivú väčšinu týchto diel spája spolupráca slovenských skladateľov s koncertne aktívnymi gitaristami. Bez toho by náš gitarový repertoár nevyzeral až tak dobre. Keď sa pozrieme na príklad Juliana Breama a koľko diel od veľkých skladateľov 20. storočia nám jeho práca zanechala. A koľko súčasných popredných gitaristov pokračuje v tejto línii? Obávam sa, že žiaden…
Predpokladám, že väčšina kompozícií napísaných pre gitaru pochádza od skladateľov, ktorí neboli gitaristami. Je interpretácia týchto diel o to náročnejšia, keďže prístup týchto skladateľov často nie je idiomatický?
To je dobrá otázka. Odpoviem viac „zoširoka“. Napríklad Dušan Martinček sa na gitare naučil hrať samoštúdiom elementárnej a mierne pokročilej literatúry a na väčšine jeho hudby pre šesť strún je to aj počuť. Práve tento eklekticizmus, resp. snaha písať idiomaticky, ma od jeho hudby dlhé roky odrádzala. A to napriek skutočnosti, že patrí v tomto ohľade medzi najplodnejších slovenských skladateľov. Výnimkami pre mňa sú doteraz nepublikovaný Aforizmus II či Tombeau Sur La Tárrega venované Vladislavovi Bláhovi. V týchto dielach sa totiž viac priblížil svojmu kompozičnému prejavu prítomnému v jeho skladbách pre iné hudobné nástroje.
Skladatelia, ktorí sa neboja napísať pre gitaru komplexnejšie diela (a to nielen rozsahom, ale aj faktúrou) a ktorí na nej vôbec nehrajú, zvyknú mať to šťastie, že pre ňu „vyšliapávajú“ nové chodníčky. To sa týka najmä ľavej ruky. Preto každé takéto dielo, a v slovenskej gitarovej tvorbe je ich hneď niekoľko, býva veľkým interpretačným sústom. Radšej sa s takýmto kúskom viackrát na pódiu vytrápim, než si budem kliesniť cestu nadmieru obohraným gitarovým repertoárom a hľadať v ňom „vlastný hlas“.
Ktorí slovenskí skladatelia vás najviac oslovili?
V princípe každý skladateľ, každá skladateľka, pretože si vážim ich ochotu pokúsiť sa nezamotať v spleti možností gitarového hmatníka. Je ťažké napísať komplexnú skladbu pre gitaru, ktorá dovedie daný materiál do všetkých možných konzekvencií a pritom ešte stále technicky „funguje“ na pódiu. Opakom sú príliš opatrné skladby, na ktorých počuť, že ich autor šiel úplne „na istotu“ a bál sa nedajbože napísať jednu či dve nehrateľné noty. Ak môžem upustiť od objektivity a vychádzať zo subjektívnych zážitkov, tak mne najbližšími autormi sú Marián Budoš, Jozef Kolkovič, Lukáš Borzík, Peter Machajdík, Jana Kmiťová a v neposlednom rade Viera Janárčeková. Práve Vierka prišla v roku 2007 s neskutočne imaginatívnou skladbou Siebte Saite pre gitaru sólo. Dielo napísala tak, že si požičala gitaru a skúšala na nej možné i nemožné a popri tom vytvorila neskutočne vzácny gitarovo‑hudobný klenot!
Okrem iných si veľmi vážim aj sólové a komorné diela Jozefa Kolkoviča, ktoré by si mohli bez problémov nájsť miesto v repertoári špičkových zahraničných gitaristov a nestratili by sa v svetovom kontexte. Sú naozaj komplexné, a preto aj veľmi náročné na naštudovanie, ale žiadna nota v nich nie je zbytočná! Gitaristi by si mali uvedomiť, že nemusia stále „preskakovať ohnivé kruhy“ ako levy v cirkuse. Že k interpretačnému úspechu nevedie len cesta slepého nasledovania vopred nastavenej umeleckej trajektórie cez jalové navštevovanie súťaží, napodobňovanie či predbiehanie sa. Že samotná hudba, či už súčasná alebo iná, neraz prehliadaná hudba je príležitosť na nezaplatenie! Vďaka nej si interpreti môžu nájsť omnoho autentickejší vlastný umelecký štýl, a tým aj cestu k publiku.
Myslíte si, že tvorba slovenských skladateľov by mala byť v užšom povedomí členov gitarovej komunity a interpretovaná viac ako doposiaľ?
To priamo nadväzuje na moju poslednú odpoveď. Myslím si, že je príležitosťou (ak nie povinnosťou?) pre každého aktívneho interpreta spoluvytvárať hodnoty v podobe spoluprác so skladateľmi alebo aspoň interpretáciou už jestvujúcich súčasných diel. Minulosť sama osebe je bez súčasného kontextu podľa mňa len pestovaním hudobného skanzenu.
Ondrej Veselý a slovenská tvorba pre gitaru:
V. Godár: La Canzona refrigerativa di arpa di Davide
P. Machajdík: Quiet Differences
J. Kolkovich: Flight to Reality