ŠfK: Český akademický sbor Brno - Banásová - Grach - Šrejma - Šelc

15. 11. 2023

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice,
Zbyněk Müller,

Český akademický sbor Brno,

Adriana Banásová, Alena Grach, Martin Šrejma, Tomáš Šelc

Čajkovskij – Dvořák

Novembrovú ponuku v Dome umenia odštartoval tradičný Večer sakrálnej hudby v réžii hlavného hosťujúceho dirigenta Zbyňka Müllera. Poznajúc v hrubých rysoch interpretačný profil aktérov, pred úvodným „hvizdom“, resp. potleskom, sa ma zmocnil určitý skepticizmus, či táto konštelácia prinesie do sakrálneho večera to pravé orechové. Samotný sakrálny program bol sústredený do druhej polovice večera. V prvej polovici si poslucháči mohli užiť vôbec nie sakrálnu, ale, naopak, pomerne profánnu, avšak nanajvýš populárnu a miestami ľúbeznú Serenádu pre sláčikový orchester C dur Piotra Čajkovského. Toto rozkošné a jemne sentimentálne dielo prioritne patrí do repertoáru komorných orchestrov, môžu sa naň však ulakomiť aj veľké filharmonické telesá.

Hlavnou črtou Müllerovho prístupu ku skladbe sa stala akoby zvuková „nadváha“, korpulentnosť, prílišný objem a kvantum expresívneho gesta, už nie úplne zdravá plnokrvnosť. Najmä prvá časť sa priam strácala vo vlnobití vášnivej vervy dirigenta, ktorý patrične motivoval aj orchester. Naopak, v slávnom valčíku a vo finále absentovalo šikovné filigránstvo i rozmarný jemnocit. Pomalá časť na mňa (ne)zapôsobila výrazovou indiferentnosťou – akoby som ju počul prvýkrát, percepčné roviny symbolizovali priam otravnú príchuť… Aby sme si rozumeli, išlo vcelku o korektnú a predpokladám, že pre mnohých aj uspokojivú interpretáciu, ale čo sa týka prednesovej nadhodnoty, vydolovania netušených dimenzií zo stokrát počutej skladby, interpreti sa príliš nevyznamenali.

Po pauze nás čakal predpokladaný zážitok ozaj sakrálny, duchovný, transcendentný z predvedenia Omše D dur „Lužanskej“ Antonína Dvořáka. V neposlednom rade aj z dôvodu, že ide o jediné zhudobnené omšové ordinárium veľkého českého romantika: pôvodne vzniklo pre miešaný zbor so sprievodom organu, až druhá verzia ráta s účasťou kompletného symfonického orchestra. Aj preto v kompozícii prevažuje vrúcna prostota, relatívna technická nenáročnosť partov a pastorálny nádych. Očakávania pomohol naplniť Český akademický zbor z Brna.

Nie je to, pochopiteľne, zbor pôsobiaci v profesionálnych podmienkach, ale jeho interpretačný výkon k žiadanému profesionalizmu jednoznačne smeroval. Spieval so sympatickou oduševnenosťou, homogénnosťou, zvukovou kultivovanosťou a prepracovanosťou detailov; najmä piana zneli v jeho podaní precízne i plne. Prípravu telesa mal na starosti zbormajster Michal Vajda. Miestami by sa mi žiadalo plastickejšie, expresívnejšie frázovanie – za realizáciu týchto kritérií je však zodpovedný dirigent. Štvorica vokálnych sólistov mala počas necelej trištvrte hodinky dostatok práce a najpriaznivejšie sa s ňou popasovali sopranistka Banásová a basista Šelc. Altistka Grach mala s nižšími polohami problém, ale vo vyšších sa aj ona pridala k zvučnosti kantilén.

Celkový dojem? Vcelku pozitívny, svetlé farby potlačili temné, zriedkavé bolestné úseky sa museli zaradiť do harmonického tvaru vyrovnanosti a jasu. Tie povestné kontrasty však opäť trochu chýbali. Či už v chápaní tempa (aspoň jedna časť by mohla byť svižnejšia), dynamiky alebo výrazu. Jednoducho, bez toho interpretácia smeruje k istej jednotvárnosti a nediferencovanosti a bol to, žiaľ, prípad aj Dvořákovej Lužanskej omše.