Ružičky a ruže z Trnavy  

25. ročník Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského prilákal v októbri sedem desiatok spevákov do pekného centra Trnavy a novozrekonštruovaných priestorov Divadla Jána Palárika. Spevácke bienále už viac než 50 rokov propaguje piesňovú tvorbu Schneidera-Trnavského a v trojkolovom súťažnom systéme preveruje pripravenosť mladých interpretov naprieč štýlovými obdobiami v piesňovom i opernom žánri. Medzi laureátmi súťaže je dlhý zoznam slovenskej speváckej elity – od Petra Dvorského, Ľubice Orgonášovej cez Dalibora Jenisa, Pavla Bršlíka po Slávku Zámečníkovú. Po odovzdaní cien a koncerte víťazov sme sa zhovárali s profesorkou EVOU BLAHOVOU, dlhoročnou predsedníčkou poroty.

Ako si spomínate na začiatky súťaže?

Súťaž pred viac než 50 rokmi iniciovala Pedagogická fakulta v Trnave a predsedom poroty na prvom ročníku roku 1971 bol môj otec Dr. Janko Blaho. Už na druhom ročníku, v roku 1973, som tu súťažila aj ja, získala som Cenu Slovenského hudobného fondu a víťazom sa vtedy stal mladý Peter Dvorský. Bolo to jeho prvé víťazstvo na súťaži, oboch nás to posunulo na ďalšie súťaže, otvorilo možnosti štipendií. Napokon, aj to bol a doteraz aj je dôvod, prečo súťaž robíme – aby slovenskí speváci dostali chuť na sebe pracovať, ísť ďalej.

Môj otec bol v porote do roku 1977, mňa do poroty prvýkrát pozvala prof. Hubová v roku 1987, v tom čase som už bola pedagogičkou na Hudobnej fakulte VŠMU. Roku 1994 som sa stala predsedníčkou poroty. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky som sa  rozhodla, že pôvodne slovenskú súťaž zmeníme na medzinárodnú. Začínali sme s jedným rakúskym účastníkom, no už v nasledujúcom ročníku, roku 1996, sme mali plejádu zahraničných spevákov.

Skúsenosti som čerpala zo spolupráce s Medzinárodnou súťažou Antonína Dvořáka v Karlových Varoch a zo súťaže Belvedere vo Viedni. V roku 1994 ma Alain Nonat pozval do poroty Súťaže českej a slovenskej hudby v Montreale v Kanade, čím sa začala naša spolupráca formou výmeny súťažiacich. O pár rokov neskôr som sa v Bratislave zoznámila s profesorkou Sarah Meredith-Livingstonovou. Inšpirovaná americkým pôsobením Dvořáka  som jej vnukla myšlienku založiť podobnú súťaž v USA na Univerzite v Green Bay vo Wisconsine.. Pravidelne bývamčlenkou ich poroty a našim oceneným z Trnavy umožňujeme účinkovanie na tejto súťaži. Aj tohto roku sme v Trnave udelili Cenu Sharon Reschovej speváčke, ktorá budúci rok bude môcť cestovať do Wisconsinu. Pani Resch je dlhoročnou mecénkou wisconsinskej súťaže a v októbri pri príležitosti 20 rokov trvania súťaže ju do budúcnosti zabezpečila výnimočným darom vo výške 5 miliónov dolárov. To je unikátne, som rada, že som mohla tejto súťaži pomáhať v začiatkoch.

Kvalitná zostava nielen domácich, ale aj zahraničných spevákov bude zrejme kľúčová pre zmysluplnú konfrontáciu a zmeranie si síl. Ako prebieha nábor súťažiacich?

Od začiatku som sa snažila využiť svoje osobné kontakty a skúsenosti. Z pedagogickej činnosti, z náčuvov u významných pedagógov čiz členstva v porotách. Veľa kontaktov som si vybudovala počas trojročného štúdia na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, ale napríklad aj pravidelným cestovaním na salzburský festival. Pri cestách do zahraničia som vždy upozorňovala na našu súťaž a pozývala spevákov. Pre každú súťaž je kvalitná zostava spevákov zásadná. A nielen pre súťažiacich, ale aj pre ich pedagógov. V minulom ročníku sme mali menej slovenských účinkujúcich, tento rok to bolo naopak, čo nás veľmi teší. Musím spomenúť, že výkony spevákov vždy umocňuje kvalitný klavírny sprievod, tentokrát  išlo o vynikajúcu spoluprácu s Xéniou Šuleř-Maskalíkovou a Róbertom Pechancom. Taktiež by som chcela vyzdvihnúť profesionálnu a obetavú prácu tímu Hudobného centra.

Medzi ocenenými bolo tohto roku viac domácich spevákov. Prišlo menej kvalitných spevákov zo zahraničia?

To by som nepovedala, skôr nie každému prialo šťastie v postupe do druhého kola, niektorí si nezvolili dobrý program. Dobre si postaviť súťažný program, mať správnu stratégiu, to je zásadné. Veľmi dôležité je, čo spieva spevák v prvom kole. Musí hneď zaujať, predviesť svoje hlasové i interpretačné kvality, no zároveň zbytočne neriskovať. Nie je dobré vybrať si do prvého kola notoricky známy ťažký repertoár, na ktorom sa môže súťažiaci popáliť, a potom už nedostane ďalšiu šancu v druhom kole. V tomto mladí speváci niekedy nepočúvajú pedagógov, presadia si svoje a je to potom na škodu veci.

Zvyknete pedagógom a spevákom počas súťaže poskytovať spätnú väzbu k výkonom?

Nie, nerobíme to, nemám s tým dobrú skúsenosť. Na niektorých súťažiach ide spevák od jedného člena poroty k druhému a počuje zakaždým niečo iné, a to nie je dobré. Mladý spevák býva zmätený a môže mu to veľmi uškodiť. Mám názor, že ak speváka vedie pedagóg, s ktorým si rozumie a ich spolupráca funguje, netreba ju meniť. Hlas je veľmi citlivý nástroj. Podobne dezorientovaní môžu byť speváci v operných štúdiách veľkých operných domov, kde sa často menia pedagógovia, a len veľmi inteligentný spevák dokáže udržať kontrolu nad tým, že počuje na svoje výkony neustále rôzne názory...

Aký význam majú potom majstrovské kurzy?

Odporúčam len tie, ktoré sú zamerané na interpretáciu a nie na techniku.

V čom sa súťaž v Trnave líši od iných?

Máme tri kolá, v ktorých sa snažíme rovnomerne pracovať s piesňovým i operným repertoárom a pokryť všetky štýlové obdobia, to nie je vôbec bežné. Samozrejme, povinnou je pieseň Schneidera-Trnavského.

Aký máte bodovací systém?

Škrtá sa najnižší a najvyšší výsledok. Ak má člen poroty v súťaži žiaka, tak zaňho nemôže hlasovať. Ak je na záver medzi súťažiacimi rozdiel pol bodu, tak udeľujeme dve rovnaké miesta, s výnimkou prvej ceny. A naopak, ak je medzi najlepšími veľký bodový rozdiel, napríklad medzi víťazom a ďalšími súťažiacimi, tak ďalšie ceny neudelíme. To sa stalo tohto roku v staršej mužskej kategórii. Máme aj minimálny počet bodov na získanie ocenenia. Zárukou objektívnosti hodnotenia je, samozrejme, kvalitná odborná porota a relevantný počet členov, tohto roku nás bolo deväť.

Často sa diskutuje o motivácii zúčastňovať sa na súťažiach. Čo zvyknete mladým spevákom hovoriť vy?

Svojim žiakom som vždy vysvetľovala, že súťaž je výborná psychická príprava na neskoršie predspievania v divadlách a ďalšie účinkovania pred publikom. Je to proste jedna z ciest, ako speváka pripraviť na túto profesiu. U mňa mali všetci súťaže povinné. Mnohí začali tak, že neprešli do druhého kola, no niektorí už v ďalšom ročníku zvíťazili, a to, že sa po prvom neúspechu nevzdali, často predznamenalo ich úspech v kariére vďaka ich húževnatosti. Medzi laureátmi Schneiderovej súťaže sú dnes významní slovenskí speváci, aj viacerí zahraniční laureáti sú medzinárodne uznávanými interpretmi. Víťazkou našej súťaže je napríklad Magdaléna Kožená. Nedávno som zaregistrovala v úlohe Borisa Godunova vo viedenskej Štátnej opere basistu Alexandra Cimbaljuka, víťaza z roku 2000.

Niektorí speváci sa nám však stratia z dohľadu, nepodarí sa im rozvinúť kariéru, často preto, že podcenia nevyhnutnú, celoživotnú spoluprácu s pedagógom. Náš „inštrument“ potrebuje druhé ucho, sami ho dobre nepočujeme. Potrebujeme kontrolu a je škoda, že veľa spevákov to zanedbáva. Vidíte na súťaži talent a potom ho už niet...

Ste spokojná s tohtoročnými výsledkami?

Áno, mrzelo ma len, že sa medzi ocenených nedostala jedna česká speváčka v prvej kategórii, ale bola tam naozaj silná konkurencia. Veľmi prekvapil gruzínsky barytonista Zurab Nakeuri a vynikajúca bola čínska mezzosopranistka Wei Lu, ktorá mala veľmi dobre vybratý program – s dôrazom na koloratúru, teda to, v čom naozaj vynikala...

Prečo nezvíťazila?

Pretože sme posudzovali spevákov komplexne a nezaujalo nás až tak zafarbenie jej hlasu. Ale nebojím sa o ňu, je na doktorandskom štúdiu v Krakove a presne vie, čo jej sedí, určite sa výborne uplatní. Zoznámila som sa s ňou v Poľsku a osobne som ju pozvala na súťaž.  Cestovala som aj do Záhrebuagrebu, kde som tiež robila nábor. Ak chcete mať dobrú súťaž, musíte prilákať dobrých spevákov...

Veľa spevákov prišlo z Chorvátska a aj medzi ocenenými sú dvaja chorvátski speváci. Majú dnes takú silnú školu?

Áno, napríklad profesorka na záhrebskej Akadémii Martina Zadro, moja bývalá študentka, má vynikajúcich absolventov, ktorí sa uplatňujú vo svete. Patrí k nim napríklad basista Marco Mimica. Jej žiakom je aj tohtoročný víťaz našej súťaže v mladšej kategórii, tenorista Tomislav Jukić.

Okrem hlavných finančných cien imponuje vzozname udelených cien množstvo mimoriadnych ocenení, medzi ktorými sú pozvania na účinkovania na koncertoch a predspievania v slovenských a českých divadlách. Prišli si spevákov vybrať manažmenty týchto divadiel?

Nie, žiaľ, nechodia osobne zástupcovia divadiel, ale členovia poroty majú dosť skúseností a prehľad o repertoári a personálnych možnostiach divadiel , a tak  vedia posúdiť, kto by sa kam hodil. .

Vyrušuje vás na súčasnej scéne istý interpretačný uniformizmus a nedostatok skutočne umelecky výnimočných zjavov?

Určite. Aj na našom finálovom koncerte sme videli interpretačne trochu stereotypné výkony, keď speváci spievali najmä forte. Áno, je to trochu ovplyvnené stresom mladého, neskúseného speváka – vtedy sa proste spieva nahlas. Žiaľ, tento trend „hlasného“ spievania vidíme aj u profesionálov v našich operných domoch. Kritériá sa splošťujú...

Prečo je to tak?

Speváci sa priskoro vrhajú do profesionálneho života, nie sú dostatočne pripravení, nepracujú na detailoch, s textom, s dynamikou a ostatnými finesami. Chýba im kultúra spievania. Mladí speváci si pripravia na súťaž áriu, no ak sa ich opýtate, z ktorého dejstva je, o čom presne a prečo dotyčná postava spieva, kedy opera vznikla, kto je jej libretistom... nevedia a nezaujíma ich to. Chýba im kontext. Málo chodia na koncerty či na predstavenia do opery. To mimoriadne ovplyvňuje výsledok.  Nestačí totiž len sledovať Youtube... Ale verím, že aj tohto roku sme medzi ocenenými podchytili talenty – „ružičky“, ktoré sa v budúcnosti rozvinú do krásnych veľkých kvetov.

........................................................................................................................................

Medzinárodná spevácka súťaž M. Schneidera-Trnavského

25. ročník

Trnava, 15. – 21. 10. 2023

hlavní organizátori: Hudobné centrum, Trnavský samosprávny kraj, Mesto Trnava

členovia poroty:

Eva Blahová (Slovensko, predsedníčka), Gabriela Beňačková (Česko), Wiktor Bockman (Švajčiarsko), Toril Carlsen (Nórsko), Peter Dvorský (Slovensko), Ariane Hollaender-Calix (Rakúsko), Jozef Kundlák (Slovensko), Tadeusz Pszonka (Poľsko), Martina Zadro (Chorvátsko)

hlavné ceny

Kategória I

ŽENY

1. cena: Nina Krížová (Slovensko)
2. cena: Alžbeta Reháková (Slovensko)
3. cena: Vanesa Čierna (Slovensko) a Maryam Jalakikandy (Irán)

MUŽI

1. cena: Tomislav Jukić (Chorvátsko)
2. cena: Matúš Čík (Slovensko)
3. cena: Bence Szabó (Slovensko)

Kategória II

ŽENY

1. cena: Patricia Žudetić (Chorvátsko)
2. cena: Wei Lu (Čína)
3. cena: Mária Štúrová (Slovensko) a Saskia Žihalová (Slovensko)

MUŽI

1. cena: Zurab Nakeuri (Gruzínsko)

2. cena a 3. cena neboli udelené