Prima la cinematografia e poi l’opera
Film Larsa von Triera Melanchólia z r. 2011 je fascinujúcou poetickou komornou apoteózou na depresiu. Štokholmská Kráľovská opera uviedla v októbri svetovú premiéru opernej adaptácie von Trierovho majsterštuku v kulisách scénografa Borisa Kudličku a v réžii slovenskej performerky Slávy Daubnerovej, ktorá sa medzičasom pomerne frekventovane objavuje aj na zahraničných operných javiskách.
Zvláštna hviezda na večernom obzore sa počas 135 filmových minút zmení na apokalyptickú definitívu. Svetelný bod sa navzdory všetkým vedeckým výpočtom nafúkne do obrovskej planéty nazvanej Melanchólia, ktorá sa vo finále zrazí so Zemou. Žiarivý a deštruktívny spektákel astronomickej anomálie má však v sebe aj neobyčajnú poetiku, pre depresiou zmietanú Justine (Kirsten Dunst) prinesie dokonca i vykúpenie z duševného bôľu. Spolu so sestrou Claire (Charlotte Gainsbourg) a jej synom Leom (Cameron Spurr) si na konci filmu postavia típí z haluzí, v ktorom rezignovane, no odhodlane vyčkajú zánik sveta. Hrozivo impozantnému záverečnému obrazu dominuje hudba Wagnerovho Tristana, ktorá sa vinie celým filmom ako baudelairovský omamný kvet zla.
Operu Mikaela Karlssonsa na motívy von Trierovej apokalyptickej filmovej vízie otvára melanž rezonantných zvukových clustrov kvadrofonicky zosilnených do hľadiska. Už od začiatku je jasné, že napísať operu podľa filmu s jedinečne magickou atmosférou nesie v sebe nemalé riziko. To, čo nedokážu vyrozprávať filmové dialógy, sublimuje vo filme do hudby. Lars von Trier je Wagnerom posadnutý, hneď v úvode filmu necháva zaznieť predohru z Tristana a neskôr leitmotív tristanovského akordu, vždy, keď sa vo filme objaví Melanchólia. Na diváka pôsobí rušivo podobne ako Justinine mániodepresívne stavy. (Len pre zaujímavosť, Lars von Trier mal v Bayreuthe inscenovať Wagnerov Ring, keďže však náklady jeho režijnej koncepcie ďaleko prevýšili rozpočet, vedenie festivalu od zmluvy odstúpilo.)
Karlssonsova hudba pôsobí afirmatívne, asociatívne, bez ambície prekročiť charakter obyčajnej dekoratívnosti v prospech hudobnej dramaturgie, ktorá by sa subtílne spolupodieľala na formovaní hudobnodramatického príbehu javiskového opusu. Namiesto filigránskej kontúry nanáša hrubý náter, ktorý príbeh postáv na javisku len komentuje. Na diváka sa z orchestriska rinie prúd neoromantických motívov, neskoroklasických zvratov, hrubozrnných „soundov“, repetitívnych figúr inšpirovaných minimal music, plechových kaskád a sláčikových širokouhlých oblúkov, počas veľkého monológu Claire o osude a planétach v úvode druhej časti inscenácie zaznie dokonca citát z Holstovho Marsu. Keďže je zosilňovaný aj spev z javiska, divákovi chvíľu trvá, kým pochopí, že sykavky a glotálne laryngály pravidelne zaznievajúce akoby pri uchu poslucháča nie sú súčasťou technicky komplikovanej soundscape, ale vzdialeným šepotom sufléra zachyteným mikroportmi spevákov na javisku.
Kompozičný talent Karlssonsa je nespochybniteľný. Jeho hudobné nápady však pôsobia náhodne, bez premyslenej hudobnej dramaturgie, akoby sa spoliehal na taktovku Andreu Molina na čele precízneho Orchestra Kráľovskej opery a jeho schopnosť pozliepať efektné hudobné čriepky do mozaiky, ktorej fascinácia by nespočívala len v trblietavom lesku hudby.
Orientácia v spletitej partitúre plnej nekoncepčných nápadov nie je jednoduchá. Sláva Daubnerová sa režisérskemu remeslu rozumie, príbeh vníma očami ženských protagonistiek v ich existencialistickej konfrontácii s dysfunkčnými rodinnými väzbami, téma, ktorá siaha v divadelnej (a filmovej) tradícii od Larsa von Triera až po Ingmara Bergmana. Libreto Roycea Vavreka Daubnerová neinterpoluje. Nevzďaľuje sa ani od filmu, ktorého scény dokonca viackrát cituje. Či už je to močiaca Justine na trávniku pred vilou alebo scéna vo vani, ktorá však v Daubnerovej réžii nevyznie ani zďaleka tak fascinujúco fragilne ako v podaní Kirsten Dunstovej vo filmovej predlohe.
Aj operná inscenácia je, tak ako film, rozdelená na dve časti. Prvá pojednáva o depresívnych stavoch Justine počas jej svadobnej hostiny, druhá sa po prestávke upriamuje na jej sestru Claire. Zatiaľ čo je prvá časť inscenovaná hyperrealisticky (scénografický model vidieckeho panského sídla s posuvnými elementmi), tá druhá je surrealistickou víziou sveta Claire, ktorej usporiadaný život sa pod reálnou hrozbou apokalypsy postupne rozpadáva. Na vyprázdnenej scéne vidíme dvere ako vchod do duše protagonistky, ďalekohľad, obeseného manžela, ktorý nezniesol, že pravdepodobnosť stretu Zeme s Melanchóliou zle vypočítal, a hrozivo sa vzdúvajúce záblesky atmosféry zväčšujúcej sa planéty, premietanej na závoj v proscéniu.
Rozdiel je zjavný nielen v scénografickom koncepte oboch častí inscenácie, ale aj v herectve hlavných predstaviteliek: Lauren Snouffer stvárňuje Justine rovnako nástojčivo ako Kirsten Dunst: ako roztopašnú, rozmarnú, ale aj zraniteľnú mladú ženu. Jej speváckej partnerke Rihab Chaiebovej v postave Claire však podobný herecký profil chýbal. Rovnocennými boli obe sestry len v speváckej rovine. Karlsson ich postavy vyštafíroval melodicky príťažlivými melizmami s kvitnúcimi lyrickými vokalízami. Škoda len, že spievali s mikroportmi, čo znemožnilo kompletné hodnotenie protagonistov v práci s ich hlasovým materiálom. Prvá dáma švédskej opernej scény Anne Sofie von Otter, stvárňujúca cynickú matku oboch hlavných postáv, partitúrou až tak požehnaná nebola. Nielenže musela obstáť v porovnaní s nezabudnuteľnou Charlotte Ramplingovou z filmu, ale sa aj vyrovnať s libretom, ktoré z nej spravilo zlú ježibabu v červených šatách, nadávajúcu ako pohonič: „This fucking ritual! Fuck you!“ Zvukovo spektakulárne bolo finále stretu Melanchólie so Zemou. Basová apokalypsa cez subwoofery nainštalované za zadným horizontom doslova zatriasla stoličkami v hľadisku.
Ak si chce niekto vychutnať poetickú mágiu Melanchólie, nech radšej siahne po filme. Ak si chce Sláva Daubnerová vycizelovať režisérsky rukopis, nech nabudúce siahne po hudobnodramaturgicky hutnejšom opuse.
Mikael Karlssons
Melancholia
Hudobné naštudovanie: Andrea Molino
Réžia: Sláva Daubnerová
Scénografia: Boris Kudlička
Kostýmy: Chrisi Karvonides‑Dushenko
Svetlá: Tom Visser
Video: Bartek Macias
Choreografia: Charlotta Öfverholm
Zvukový dizajn: Avgoustos Psillas
Justine: Lauren Snouffer
Claire: Rihab Chaieb
Michael: Jens Persson Hertzman
Gaby: Anne Sofie von Otter
John: Ola Eliasson
Jack: Johan Edholm
Tim: Mikael Stenbaek
Kráľovská opera Štokholm
21. 10. 2023 (svetová premiéra)
4. 11. 2023 (recenzovaná repríza)