Ladislav Burlas

Ladislav Burlas (3. 4. 1927 – 11. 2. 2024)

11. februára 2024 vo veku 96 rokov dotĺklo srdce vzácneho priateľa, učiteľa, kolegu, mentora, umelca a polyhistora Ladislava Burlasa. Bol nielen znalcom reálií slovenskej a európskej hudby a muzikológie, ale aj znalcom ľudských duší, ku ktorým prehováral prostredníctvom svojej hudby. Ako neprehliadnuteľná osobnosť viac ako sedem desaťročí (1951–2018) stál v službách slovenskej hudobnej kultúry. Pripomenutie si jeho životnej cesty, medzníkov a výsledkov tvorivej činnosti je vzdaním holdu tejto osobnosti.

Výnimočná doba

Ladislav Burlas prežil výnimočný život a výnimočnú dobu – jeho generácia žila vo viacerých politických režimoch. Detstvo strávil v medzivojnovom demokratickom Československu v Trnave, ako mladík zažil vojnovú Slovenskú republiku, oslobodenie Európy od fašizmu a jej následné podmanenie totalitou šírenou zo ZSSR, tzv. tretiu republiku (medzi rokmi 1945–1948), totalitný režim trvajúci vyše štyroch dekád na našom území s krátkym vzplanutím nádejí na demokraciu v rokoch 1968–1969 a s tvrdým normalizačným dopadom na pracovné i súkromné životy Slovákov. Napokon ako zrelý šesťdesiatnik aktívne vnímal aj nežnú revolúciu, otvárajúcu okná príležitostí pre každého podnikavého, tvorivého, pracovitého a talentovaného človeka.

Počas života sa neustále vracal k zážitkom zo svojho detstva, keď ako trojročný prišiel o matku. Život bez súrodencov mu zmierňovala hudba, ktorej čaru podľahol už v ranom detstve pri klavíri. Mladosť v Trnave bola sprevádzaná hudbou a muzicírovaním pod vedením regenschoriho Mikuláša Schneidera-Trnavského, láskavého učiteľa, ktorý absolventovi Katolíckeho gymnázia v r. 1947 odporučil pokračovať v štúdiu hudobnej vedy, histórie a filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a paralelne aj v štúdiu kompozície u Alexandra Moyzesa na Konzervatóriu v Bratislave (1947–1951), neskôr zavŕšeného absolvovaním kompozície na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede prof. Alexandra Moyzesa (1951–1955).

Aj míľniky osobného života vytvárajú nezanedbateľnú protiváhu k práci a zázemie potrebné pre osobné šťastie. V r. 1951 povedala Ladislavovi Burlasovi svoje áno budúca celoživotná partnerka Soňa (rod. Sláviková), s ktorou sa zakrátko po svadbe presťahovali z rodičovského domu v Trnave definitívne do Bratislavy. V r. 1955 sa narodil syn Martin, úspešný hudobný skladateľ, o štyri roky neskôr syn Ivan, takisto hudobník. Celá rodina žila hudbou, ľudovou, vážnou, alternatívnou, ukrytou v prameňoch i novovznikajúcou, hoci „konfesionálne“ v hudobnej oblasti si otec a synovia neboli blízki.

Okná príležitostí

Umelecky bol Burlas spojovacím článkom medzi skladateľskou generáciou slovenskej hudobnej moderny a slovenskej hudobnej avantgardy, svoje miesto zaujal medzi výraznými tvorcami zborového umenia a komornej hudby, inštruktívnej hudobnej literatúry a hudby pre deti. Ako dôstojný pokračovateľ bratislavskej filozofickej školy a kresánkovskej muzikologickej školy sa vedecky vyprofiloval na jedného z našich najvýznamnejších hudobných teoretikov. Významnou mierou prispel k rozvoju vedeckého poznania vo viacerých disciplinárnych okruhoch hudobnej vedy (hudobná teória, etnomuzikológia, hudobná historiografia, hudobná pedagogika, hudobná estetika a i.).

Hneď na začiatku svojej profesionálnej cesty získal pracovnú pozíciu ako hudobný historik v Slovenskej akadémii vied a umení (1951, od r. 1953 Ústav hudobnej vedy SAV, od r. 1973 Umenovedný ústav SAV), kde neskôr pôsobil ako riaditeľ až do jeho reorganizácie v r. 1973 a ako vedúci sekcie hudobnej vedy v Umenovednom ústave SAV až do r. 1987. Prvé vedecké kolektívne i sólo úspechy nenechali na seba dlho čakať, spomeňme aspoň knihy Život a dielo Jána Levoslava Bellu (1953), Alexander Moyzes (1956), kolektívne diela Dejiny slovenskej hudby (1956), Kapitoly z teórie súčasnej hudby (1965), Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias po súčasnosť (1996), monografie Hudobná teória a súčasnosť (1978), Slovenská hudobná moderna (1982), Pohľady na súčasnú slovenskú hudobnú kultúru (1987).

Humboldtovský ideál univerzity

Personálna únia, viacdomosť ako typická črta osobnosti Ladislava Burlasa priniesla aj výsledky, ktoré zvykneme nazývať odovzdávaním „kumštu“, t. j. niečoho, čo sa nedá vtesnať do kníh, ale odovzdáva sa bezprostredne z učiteľa na žiaka. Svoju pedagogickú akríbiu nadobúdal postupne ako externý pedagóg na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1954–1960), ako externý pedagóg na Hudobnej a tanečnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (1965–1968, s prestávkami do r. 1989). Výnimkou neboli ani hudobnopedagogické pracoviská a katedry pripravujúce profesionálnych umelcov: ako vedúci Katedry hudobnej výchovy pôsobil na Pedagogickej fakulte v Nitre (1979–1981), ako externý pedagóg KHV a školiteľ doktorandov na Prešovskej univerzite v Prešove (1996–2000), ako interný pedagóg na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici (1997–2018) a tiež ako jej dekan (2001–2005).

Od začiatku 19. storočia sa traduje pojem humboldtovského modelu univerzity, pomenovaného podľa nemeckého bádateľa Alexandra von Humboldta, za čias ktorého bola univerzita v Berlíne vychýreným miestom diskusií a poznania nadobúdaného v rovnocennom dialógu študentov a ich učiteľov. Burlas sa tomuto ideálu dokázal priblížiť v posledných dekádach 20. storočia – jeho prednášky boli skutočným zážitkom, plným úsmevných príhod a radosti z poznania. Ako výsledok jeho dialogickej koncepcie vznikli moderné vysokoškolské učebnice Teória hudobnej pedagogiky (1997), súbory statí Hudba – komunikatívny dynamizmus (1998) a Hudba – želania a rezultáty (2000). V r. 2006 vyšlo štvrté vydanie doposiaľ neprekonanej učebnice pre konzervatóriá a vysoké školy Formy a druhy hudobného umenia (1. vydanie 1962).

Ešte jedna zaujímavá paralela sa ponúka na konci hodnotenia. Je ňou skutočnosť, že burlasovský dom od začiatku 90. rokov 20. storočia celé nasledujúce tri dekády v niečom pripomínal vychýrený albrechtovský dom, na ktorý dodnes spomínajú viaceré generácie študentov, hudobníkov, teoretikov, matematikov či výtvarníkov. Miestom diskusií sa dom Burlasovcov na Koreničovej ulici v Bratislave stával vďaka pohostinnosti, otvorenosti a ochote poskytovať privátny priestor na rozhovory o práci, o umení, o hudbe a vedeckom o bádaní.

Etatizácia umenia

Hneď na začiatku 50. rokov v povojnovom Československu nastúpilo umenie nedobrovoľnú cestu etatizácie pod vplyvom ideológie socializmu a komunizmu, marxisticko-leninskej politicko-ekonomickej filozofie neobratne implantovanej do umeleckej teórie (socialistický realizmus). No už v r. 1957 zaznel vo vedeckej štúdii Myšlienky o vývine národnej hudby pomerne neočakávane hlas mladého muzikológa a publicistu Ladislava Burlasa, ktorý poukázal na prešľapovanie slovenskej hudby z hľadiska vývojových tendencií v Európe i vo svete. Nebolo to bez následkov, avšak doba plná paradoxov neustále podnecovala tvorivých ľudí k osobnému spytovaniu, či sa ocitli v (ne)správnom čase na (ne)správnom mieste a či je možné s tým niečo urobiť.

V tom čase už Burlasova generácia intenzívne prežívala prevratné štýlové zmeny, ktoré skladateľa zachytili na prelome 50. a 60. rokov v tvorivom váhaní ako výsledku silného vplyvu učiteľa Alexandra Moyzesa, zato však v nebývalej intenzite teoretickej aktivity. Po vzniku Zväzu slovenských skladateľov (ZSS) v r. 1954 sa jeho hlavnými aktérmi stali najvplyvnejší skladatelia generácie slovenskej hudobnej moderny. Súčasne sa profilovali aj mladší skladatelia, ich žiaci, ktorí už vetrili, že prídu nové časy. Pre tých boli v 70. a 80. rokoch ich starší kolegovia „súdruhmi“ na základe ich pozícií v skladateľskom zväze, no je to historické zavádzanie. Na Ladislava Burlasa bol tento tieň vrhaný azda najmä pre biľag, že bol posledným úradujúcim predsedom skladateľského zväzu (1987–1989), krátko pred pádom totalitného režimu. Burlas bol človekom diplomatických schopností, vysokej inteligencie a dobrých spôsobov, osobnosťou obdivuhodného rozhľadu, a, áno, bol aj človekom kompromisov. Jednoducho, hľadal si priestor pre svoju tvorbu tak ako všetci ostatní.

Tvorba – žriedlo životného elánu a stred Burlasovho vesmíru

Kompozičná aktivita počas Burlasovho života bola komplementárna so skladateľovou vedeckou a organizačnou prácou, hoci umelecká tvorivosť ako etapa bola ukončená podstatne skôr. Nástup mladej skladateľskej generácie (hudobnej avantgardy) neznamenal automaticky možnosť dostať túto hudbu do medzinárodných kontextov európskej avantgardy 50. a 60. rokov. Oneskoreným vyvrcholením avantgardného úsilia u nás na konci 60. rokov boli Smolenické semináre pre súčasnú hudbu (3 ročníky v r. 1968–1970). Ich hlavným organizátorom bol Peter Faltin, neskôr Ivan Parík, odborne sa za ne zasadil Ladislav Burlas, v tom čase riaditeľ Ústavu hudobnej vedy SAV. Oživila sa aj jeho kompozičná aktivita a na 3. ročníku prispel nielen prednáškami, ale aj dielom Planctus pre sláčikový orchester (1968). Vzniklo ako umelecký protest proti vtedajšej okupácii ČSSR priamo v dňoch, keď sa odohrávala. Dnes je Planctus považovaný za kultové dielo svojej doby, je to súčasne i najznámejšie a najhrávanejšie dielo skladateľa. Krátko po premiére diela boli zaň skladateľovi udelené hneď dve ceny (1969): Cena Zväzu slovenských skladateľov a Cena slovenského hudobného fondu. Nemenej zaujímavou „odmenou“ v čase umŕtvenia nádejí na začiatku normalizácie bolo zakrátko aj skartovanie jej partitúry.

Normalizácia zastihla Burlasa v najlepších rokoch jeho skladateľskej a vedeckej činnosti, mal krátko po štyridsiatke, bolo potrebné prispôsobiť sa, nevytŕčať, ale naďalej neúnavne tvoriť.  Po páde totalitného režimu sa s ešte väčšou vervou pustil do neúnavnej pedagogickej práce pokračujúcej do obdivuhodného veku: na AU v Banskej Bystrici ukončil vyučovanie hudobných skladateľov a mentoring doktorandov ako 91-ročný.

Hudobná tvorba Ladislava Burlasa priniesla napriek mnohosti záujmov veľmi zaujímavé a umelecky autentické diela. Za tie najvýznamnejšie, resp. najhranejšie, možno považovať Svadobné spevy z Horehronia (1957), detské zborové cykly Padá lístie zlaté (1965), Tararam (1980), vysoko oceňovaná je vokálna symfónia Stretnúť človeka (1984), podobne Koncert pre organ a orchester (1983), Planctus (1968), 3. sláčikové kvarteto In memoriam D. D. Šostakovič (1977) alebo sonáty pre sólové husle.

Hudbu pre deti chápal skladateľ ako plnohodnotnú hudobno-pedagogickú komunikáciu s dieťaťom. Jadro Burlasovej tvorby pre deti tvorí 9 cyklov alebo zbierok, jedno hudobno-dramatické dielo Čertoviny (1991) a inštrumentálne dielo Na strunách a klávesoch (1965). Z mnohosti ocenení spomeňme titul Zaslúžilý umelec Slovenskej socialistickej republiky (1982) za hudobnú tvorbu a štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky (2008).

Posledná rozlúčka, posledné laudatio

S Ladislavom Burlasom sme sa rozlúčili 16. februára 2024 v Bratislave v komornej, viac-menej rodinnej atmosfére. Iba jedna inštitúcia slovenskej kultúry vystúpila s oficiálnym prejavom, hoci ako tvorca protokolárnej hudby krátko pred vznikom Slovenskej republiky nanovo inštrumentoval našu štátnu hymnu. Dekan Fakulty múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici Peter Špilák predniesol laudatio, ktoré prof. Burlasovi venoval jeho priateľ skladateľ Vojtech Didi k deväťdesiatinám. Pán profesor si vtedy zavtipkoval, že si praje, aby zaznelo aj pri jeho odchode, preto jeho odchovanec, mladý skladateľ a dekan, prišiel splniť toto prianie...

Dovolím si na záver ešte vlastné laudatio: Drahý pán profesor, nik nemôže uprieť vášmu životu pracovnú a osobnostnú dynamiku, integritu a étos, ktoré zostávajú naďalej inšpiráciou pre všetkých, ktorým záleží na budúcnosti tejto krajiny. Mnohí z nás si k vám chodili po rady a podporu, mnohých z nás ste inšpirovali, usmernili, nenápadne posunuli na inú úroveň uvažovania o problémoch umenia a doby. Život plný šancí, obmedzení a nevyhnutných kompromisov, ale rovnako aj vrelého, nepredstieraného záujmu o pracovné a osobné problémy ľudí, ktorí vás obklopovali, neúnavná práca pre slovenský hudobný život a školstvo, to sú fakty, ktoré si treba pripomínať s vďačnosťou. Nezabúdame, nezabudneme, nezabudnime.