Košice, Dom umenia Štátna filharmónia Košice, Hundeling - László - Leginus, Puccini
14. 3. 2024
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice,
Maida Hundeling, Boldizsár László,
Martin Leginus
Puccini
V aktuálnej koncertnej sezóne sa vo východoslovenskej metropole dostáva mimoriadnej pozornosti projektom zo sféry opery. V prípade poslednej akcie s názvom Puccini gala to má aj racionálne odôvodnenie, keďže tento rok si pripomíname storočnicu úmrtia veľkého talianskeho majstra verizmu. Hoci mohlo by byť teoreticky prínosnejšie koncertne uviesť jednu z jeho kompletných opier, ani dramaturgia marcového koncertu nenechala nikoho na pochybách o vypointovanosti a premyslenosti. V Dome umenia zazneli kompletné dejstvá z Toscy (tretie) a Manon Lescaut (štvrté), dve árie – po jednej z Toscy a Madame Butterfly a tri orchestrálne čísla: medzihry z Manon Lescaut a Madame Butterfly a samostatná skladba Preludio sinfonico.
Naštudovaním bol poverený súčasný umelecký riaditeľ Opery a baletu SND Martin Leginus a ukázalo sa, že to bola vynikajúca voľba. Leginus preukázal hlboké pochopenie a vrelú empatiu k hudobnej poetike pucciniovského štýlu, držal pevne v rukách opraty predstavenia, náležite gradoval a stupňoval, alebo, naopak, vyvažoval a upokojoval. Presvedčil predovšetkým o svojom neodškriepiteľnom zmysle pre tvarovanie a diferenciáciu tempa na mikro- i strednej úrovni, ale aj o zodpovednom modelovaní zvukovo-dynamického pletiva. Orchester pod jeho vedením podal nadšený, disciplinovaný a spontánne presvedčivý výkon.
Čo sa týka sólistov, vedenie ŠfK angažovalo dve zahraničné osobnosti: sopranistiku Maidu Hundelingovú z Nemecka a tenoristu Boldizsára Lászlóa z Maďarska. V prípade Lászlóa treba podotknúť, že pôvodne jazzový spevák sa iba pred niekoľkými rokmi rozhodol podmaniť si domáce a zahraničné operné domy a v súčasnosti patrí ku kmeňovým členom Štátnej opery v Budapešti. Hundeling zaujala impozantnou priebojnosťou (nielen) vysokých polôh, masívnym hlasovým arzenálom a famózne svietivým frázovaním, čo vyprovokovalo obecenstvo k nadšeným ováciám na konci tretieho dejstva opery Tosca.
Hlasový fond Lászlóa bol podstatne subtílnejší (občas musel bojovať s burácajúcim orchestrom), jeho muzikantský prejav však bol nemenej emocionálne precítený, jeho dynamika nemenej odstupňovaná, kantiléna nemenej plastická. Z hereckej stránky sme si veľa zábavy neužili, usporiadatelia rezignovali na poloscénické poňatie; sólisti občas siahli aj po barličke v podobe notových partov. To však vôbec neuškodilo výslednému efektu a hlbokému poslucháčskemu zážitku z reprezentatívnych úryvkov veľkého talianskeho operného majstra. Myslím si, že jeho storočnicu si v Košiciach pripomenuli excelentne.