Kde zmizla Dážďovka?
Keď na tlačovke k novej sezóne ohlásili staronový generálny riaditeľ SND a nový operný riaditeľ spoluprácu tandemu Slavo Solovic a Branislav Jobus, nedalo sa, prinajmenšom na chvíľu, zbaviť pocitu istej lepkavosti. Profesionálna česť však kázala nevynášať apriórne súdy.
Opera Muflón Ancijáš je vraj o plnení si snov a z divadelných upútaviek sme sa dozvedeli, že aj autor hudby a libreta si plnia sny tým, že sa sami ocitnú na pódiu – jeden ako dirigent a druhý ako rozprávač. Príbeh Muflóna Ancijáša, ktorý sa jedného dňa zobudí a po navlečení deravých teplákov zistí, čo čaká od života, a ide si za tým, sa odvíjal vyše hodiny na tej istej plytkej scéne, s podporou zadnej projekcie, ktorá z javiska odkrojila azda aj dve tretiny a výtvarne pripomínala vyblednutú estetiku komerčných detských televíznych kanálov či počítačovej hry.
V chaotickom rámci libreta sa raz udial zvrat behom pár veršov, inokedy po polhodine, no ani v jednom, ani v druhom prípade sme dosť dobre nechápali prečo. V úvode zadefinované východisko, že Ancijáš je dobrák, ktorý chce druhým pomáhať, a preto si vyberie profesiu kamionistu‑kuriéra, obetavo doručujúceho zásielky všetkým adresátom, sa v závere subito zmenilo na zistenie, že vlastne chcel byť operným spevákom a svoj sen (dovtedy však zrejme nikým v hľadisku nespoznaný) doviedol nielen do šťastného konca, ale aj k apoteóze krásy a sily hudby. Uf.
Ťažko povedať, čo pri premiére zaskočilo najviac. Či spomínaný zvrat v deji alebo nevysvetlené zmiznutie Dážďovky Milice práve pred zmenou Muflónovej životnej afinity. Milica bola totiž asi dve tretiny celkového času zápasu tvorcov s operným druhom Ancijášovou vernou súpútničkou, až kým sa Muflón neocitol v „Slovenskom národnom divadle na Pribinovej 17“ a nezačal ašpirovať na kariéru operného speváka. Predstaviteľka Milice sa mu zrazu na scéne divadla zjavila ako učiteľka spevu Lenka a po Milici v Ancijášovom novom živote nezostala ani zmienka…
Deti to možno neriešili, no nám dospelým to ešte pár hodín v hlave vŕtalo. Podobne ako odpovede na otázky, prečo mala učiteľka Lenka muflónie rohy, či prečo asi polhodinu predtým Muflón spieval, že vidí zrazenú Dážďovku v spätnom zrkadle, keď sme ju všetci videli ležať pred jeho autom. Keď sa ma vedľa sediaci 10-ročný chlapec opýtal, prečo pumpárka tankuje palivo do kamióna „za jazdy“, minuli sa mi citlivé argumenty.
Ťažko sa orientovalo v tom, ktorým smerom chceli tvorcovia nasmerovať svoj operný tvar – občas zaznelo uzavreté číslo (a naň deti spontánne najlepšie reagovali), inokedy hudba len podopierala pokrivkávajúci text. Dejové a situačné zvraty zostávali prevažne v textovej podobe a z javiskovej akcie sme ich vnímali len málo. Na deti sa valili výzvy na plnenie si snov ako na plagáte maľované, no „v divadle“ to cítiť nebolo.
K mätúcim momentom inscenácie radím aj zvláštne oscilovanie roly rozprávača‑komentátora deja medzi autorom libreta na scéne, zborom a samotnými postavami, pričom tretí prípad pripomínal mechanické čítanie‑spievanie z Jobusovej rovnomennej knižnej série. Tá je možno zrozumiteľná a vtipná, no jej prenos na operné pódium (plné kartónových krabíc) nezachránil ani osobitý prejav Jobusa s povestnou vrbovskou tvrdou slovenčinou a nepopierateľným pódiovým šarmom a ani eklektická (nech), no napriek záľahe ľúbivých melódií statická a po relatívne krátkom čase už nudiaca hudba Slava Solovica.
Poniektorí si teda splnili svoje sny, no v tých mojich ešte pár nocí strašili kartónové krabice a otázka, čo sa stalo s úbohou Dážďovkou. Len prosím, nepokúšajme sa to deťom vysvetliť v nejakom ancijášovi dva. Budovanie nového publika (za akúkoľvek cenu?) je vec jedna, zodpovednosť za kultivovanie detskej duše a pestovanie dobrého vkusu vec druhá. Ak sa neocitnú na tej iste ceste, zásielka z Pribinovej sedemnásť zostane nedoručená.