Kam za operou?
Operná sezóna 2023/2024 na Slovensku je v plnom prúde. V septembrovom vydaní sme priniesli bilanciu minulej sezóny, dnes sa výhľadovo pozastavíme nad tou aktuálnou. Už pri pohľade na hracie plány našich troch kamenných operných divadiel je totiž zrejmé, že aktuálna sezóna je v mnohých ohľadoch jedinečná, ak nie prelomová. Ešte nikdy predtým sa totiž nezaskvela takou výraznou dramaturgickou neinvenčnosťou, ba až trápnou bezradnosťou.
O prerážaní umelecko‑prevádzkového dna v kontexte s netransparentným prepúšťaním dlhoročných sólistov či verbálnym vykoľajením staronového generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku takto vlani na medzinárodnej konferencii v Maďarsku, aj dna etického, sme už v súvislosti s bratislavskou opernou scénou písali.
Do novej sezóny vykročili na Dunaji s novým operným riaditeľom, ktorého by sme sa radi opýtali na jeho dramaturgické a organizačné plány aj osobne, žiaľ, prosby redakcie o rozhovor sa opäť vyvíjajú komunikačne nesmierne komplikovane. Pripomíname, že na rozhovor s bývalým riaditeľom Luborom Cukrom sme čakali takmer dva roky, absurdnejšie sa po spoločenskej zodpovednosti vyplývajúcej z verejnoprávneho štatútu SND hádam ani šliapať nedá.
Povážlivo stále neinformatívna a nevkusná internetová stránka SND informuje o štyroch operných premiérach diel, z ktorých polovica je v slovenských pomeroch vnímaná prinajlepšom ako obohraná. Keď sa v hracom pláne Opery SND objavili premiéry nových naštudovaní Nabucca a Madam Butterfly, vznikla nádej, že dramaturgia ponúkne radikálne nový pohľad na dielo alebo dokonca sémantický posun, ktorý by divákovi dožičil, keď už nie zážitok z hudobnodramaticky inteligentného dialógu inscenačného tímu s notoricky známou predlohou, tak aspoň pôžitok z odkrytia nového interpretačného horizontu, či už režijne, spevácky alebo hudobne.
V prípade dramaturgicky neinvenčného a režijne klišéovitého Nabucca sa tak nestalo, či sa to podarí opernému debutantovi Matúšovi Bachyncovi v prípade jednej z najhrávanejších opier na svete, na to si budeme musieť počkať do júna budúceho roka. Naviac, Bachynec vstupuje do veľkých šľapají doyena opernej réžie Petra Konwitschného, ktorého Butterfly stiahol z repertoáru až príliš unáhlene bývalý riaditeľ Peter Dvorský.
Na tlačovke k novej sezóne Opery SND sa Martin Leginus veľkodušne prihlásil k Roku českej hudby na Slovensku, pripomenúť by si ho chcel Smetanovou Hubičkou, ktorá pred vyše 100 rokmi započala aj existenciu prvej národnej opernej scény. Je absolútne na mieste sa opýtať, či je takáto symbolistická dramaturgia v opernom divadle 21. storočia vôbec zmysluplná a či by nebolo divácky atraktívnejšie a historicky opodstatnenejšie, keby sa pri príležitosti Roku českej hudby nepouvažovalo radšej o splatení dlhu takým velikánom českej hudobnej tradície ako Janáček alebo Martinů. SND si do inscenačného tímu Hubičky opäť prizvalo módneho návrhára, nádej, že inscenácia bude viac než bizarná folkloristická šou v spektakulárnych kostýmoch, je len veľmi malá.
Dôkazom, že to s divácky atraktívnou a hudobnodramaticky invenčnou dramaturgiou v Opere SND nevedia alebo nechcú, je aj ostatná premiéra detskej opery Muflón Ancijáš, ktorá bolestne ukázala, že brať si detského diváka ako rukojemníka vlastnej koncepčnej a umeleckej bezradnosti nie je práve najlepšou vizitkou.
Ale poďme ďalej, keď nie na Dunaji, na Hrone to neraz vedeli lepšie. Značka kvality dnes už jedinej štátnej opery na Slovensku sa vyznačovala kontinuálnou prácou na zvuku orchestrálnej jamy a veľmi často aj odvážnou dramaturgiou uvádzaním slovenských premiér operných lahôdok belcantového či veristického fachu. V tejto sezóne tomu tak nebude.
Vo februári sa vyberieme do Banskej Bystrice na Carmen a v máji na Aidu, obe diela patria k stáliciam repertoáru operných divadiel, hlavne tých menej ambicióznych. Samozrejme, uvádzať každý rok vykopávky či lahôdky z operného budoáru je nielen umelecky, ale aj ekonomicky náročné, najmä v regiónoch so zložitým diváckym zázemím. Zostáva teda dúfať, že režisérske ambície Dany Dinkovej nesiahajú len po červené vejáre, cigary či trblietavých toreadorov a Dominik Beneš nebude cez zadný portál ťahať na javisko cvičené slony. Že to vie aj na malom javisku s veľkou operou, potvrdil už koniec‑koncov vlani v Turandot. Divák sa môže tešiť aj na debut Michaely Šebestovej v postave Carmen či na slovenský debut Ivana Defabianiho v postave Radamesa, ktorý v ľubľanskom Trubadúrovi exceloval v marci t. r. ako voluminózny Manrico s pevnými výškami.
A čo nového na Východe? Opera, ktorá od mája nesie titul „národnej“ scény a ktorú operní kritici označili v ankete Hudobného života za najprogresívnejšie slovenské operné divadlo minulej sezóny, sa opäť javí ako dramaturgicky najodvážnejšia. V decembri ponúkne nové naštudovanie Wagnerovho Tannhäusera, ktorý sa na slovenské operné javiská vracia po 25 rokoch a do Košíc po takmer 65 rokoch. Dramaturg Stanislav Trnovský je znalcom skladateľovho rozsiahleho umeleckého odkazu.
Vycestovať za Tannhäuserom do Košíc sa určite oplatí aj kvôli hudobnému naštudovaniu Wagnerom podkutého a hudobnodivadelne erudovaného Petra Valentoviča. V Košiciach vnímajú opernú dramaturgiu ako kreatívny akt umeleckých a ekonomických možností, a to aj napriek zložitej a prekérnej finančnej situácii, čo sa odráža aj vo výbere Verdiho Macbetha, ktorého Košičania ponúknu publiku v máji. Ako nám v jednom z rozhovorov prezradil riaditeľ Opery ND Roland Khern Tóth, nepomer vo financovaní slovenských operných divadiel je priepastný.
Recepcia opernej interpretácie, ako aj systém financovania operných divadiel na Slovensku so všetkými jeho nedostatkami zostanú zase dramaturgickou prioritou našej redakcie aj v aktuálnej sezóne.
Sezóna je v mnohých ohľadoch jedinečná. Ešte nikdy predtým sa nezaskvela takou výraznou dramaturgickou neinvenčnosťou, ba až trápnou bezradnosťou.