In memoriam Michael Radulescu
In memoriam Michael Radulescu
Dňa 23. decembra minulého roku nás vo Viedni vo veku 80 rokov opustil profesor Michael Radulescu. Organista, skladateľ, dirigent, referencia, autorita. Zostáva v nás jeho neutíchajúce hľadanie priblíženiu sa k interpretácii najmä J. S. Bacha, ale taktiež iných majstrov s ťažiskom na severonemeckú pôdu predbachovskej éry, aj jeho cesta k porozumeniu Schönberga, Heillera či Hindemitha. Vo vlastnej hudobnej reči spájal Radulescu prvky protikladov súčasného vnímania s archaickým myslením. Z organovej tvorby spomeňme Ricercari (1984), Epiphaniai (1988), Resurrexit (2001), aj intenzívne dielo Versi pre soprán a organ podľa textov Dante Alighieriho (1991/1997). K jeho hodnotným teoretickým úvahám patrí aj štúdia: Bey einer andächtig Musiq. Schritte zur Interpretation von Johann Sebastian Bachs geistlicher Klangrede anhand seiner Passionen und der h-Moll-Messe (2013).
Profesor Michael Radulescu bol dôležitým pilierom pre mnohých. Na viedenskej Universität für Musik und darstellende Kunst pôsobil dor.1968 do r. 2008. K jeho študentom patrili Wolfgang Zerer, Pier Damiano Peretti, Martin Haselböck, Jürgen Essl, náš popredný organista Marek Štrbák a ja som túto príležitosť dostala tiež. Jeho jedinečný prístup nielen v pedagogickej činnosti spočíval v tom, čo je dnes dosť ťažké nájsť. Absolútne oddanie sa, nepretržité hľadanie bez akejkoľvek superficiality a neopodstatnených manierov. Všetko bolo vždy dôkladne zdôvodnené, energia, ktorú sme na hodinách cítili, bola takmer hmatateľná. Prítomnosť, tu a teraz. Georg Friedrich Kauffmann a Johann Mattheson boli neodlučiteľnou súčasťou každej hodiny. Dovolím si parentézu: Venujeme aj dnes dostatočný čas týmto dôležitým prameňom?
Nahrávka kompletného diela J. S. Bacha v podaní Michaela Radulesca bez akéhokoľvek strihu či montáže v švajčiarskom Porrentruy je dôkazom zdroja autenticity a logického celku už spomínanej prítomnosti.
Nie je jednoduché nevyjadriť príliš mnohé osobné spomienky, keď odíde taký významný človek. Na sociálnych sieťach sa vynárajú spoločné fotografie, svedectvá, neuvedomujeme si, že niekedy píšeme viac o sebe... Predsa si však zaspomínam na jarný parížsky večer, od ktorého uplynulo dnes už viac než 20 rokov. Odchádzam z koncertu, kde som práve registrovala už ako bývalá študentka Michaela Radulesca celý tretí diel Clavierübungv kostole Notre Dame des Blancs Manteaux. Môj bývalý profesor je v mojom meste, v „mojom“ Paríži. Pripravuje sa na recitál bez pauzy, pretože v rešpektujeme celok tohto diela, ktorý bude trvať presne dve hodiny a štrnásť minút.
Interpretácia „dogmy“ nadobúda charakter bezprostrednej reality. Po koncerte sa túlavo vraciam po uličkách obvodu Le Marais, v ktorom bývam. Májový vzduch je svieži a po mojich lícach tečie pramienok sĺz. Som prekvapená, ale nejde to inak. Neviem, či ešte takúto prítomnosť zažijem. Či stretnem niekedy majstra s dávkou svedomitosti, charakternosti a so schopnosťou ukázať študentovi takou oddanou formou cestu, ktorou môže ísť.
Michael Radulescu, sprevádzate ma doteraz. V mojom interpretačnom chápaní by bolo bez vás všetko úplne inak. Som vám nesmierne vďačná.
Záznam interpretácie kompletného organového diela J. S. Bacha v podaní M. Radulesca nájdete tu: