Hubička sadla, inscenácia padla
Rok českej hudby a dvesto rokov od narodenia Bedřicha Smetanu sa stali takmer povinnými motívmi oživenia operného odkazu skladateľa. Popri Predanej neveste, s plánovaným obnovením inscenácie z r. 2009, si Opera SND vybrala Hubičku.
Kvalitu, popularitu a zrozumiteľnosť partitúry nejdem spochybňovať. Nemal by som argumenty. Je to bezpochyby majstrovské dielo, navyše skomponované v stave hluchoty skladateľa. Otázka na dramaturgiu je iná. Zaslúži si Dalibor 42-ročnú odmlku, Dve vdovy a Libuše vyše 60-ročnú? Čertovu stenu a Tajemství uviedla prvá slovenská scéna naposledy v r. 1949, resp. v r. 1944. A to už je ozaj hanba. A Hubička v kontexte otvorenia SND v r. 1920? Neaktuálne.
Vedenie súboru ponúklo po vyše desaťročí priestor stabilnému inscenačnému tímu Andrey Hlinkovej. Asi najaktívnejšej slovenskej režisérke sa darilo skôr v banskobystrickej Štátnej opere a často ju pozývajú do menších českých divadiel. Jej bratislavský návrat vniesol viac pochybností než originálnej a najmä zmysluplnej invencie. S výtvarníčkou Miriam Struhárovou, kostýmovým návrhárom Borisom Hanečkom a najmä choreografom prizvaným úplne bezdôvodne (Hubička nemá baletné scény, takže nejde o nič iné ako o vyhodené peniaze.) dostali predlohu na inú koľaj. S prevahou karikovania postáv a náhradou prirodzenej lyriky násilnými prvkami kvázi komickosti.
Režisérka sa navyše pokúsila vytvoriť úplne nezmyselné nové vzťahy medzi Barčou a Tomešom, Martinkou a Palouckým. Ne-vkusným a iróniou zaváňajúcim „humorom“ sa snažila okoreniť predohru zjavením mŕtvej Lukášovej ženy, okolo ktorej sa krútia, vzlykajú a zároveň sa s ňou pohrávajú dedinské plačky. Jej prízrak sa objavuje aj v 2. dejstve. Hlinkovej asi najviac uškodil choreograf Lukáš Vilt, ktorý kontraproduktívne posúval zbor do rôznych hyperbolických štylizácií (šermovanie náradím), na ktorých sa asi len málokto zasmial.
Inscenátori čítajú Hubičku pod rôznymi uhlami pohľadu. Chvíľami sú ilustratívni (dym z prihoreného jedla, lavór na umytie sa Palouckého), v niečom symbolickí (pokrivené steny a nábytok, zjavenia nebožky, Vendulkino pletenie nachádza v závere pointu v guli, naloženej na Lukášovu nohu), inokedy iluzívni (les, zvýraznený použitím tylovej opony) či naivní (omotanie slučky okolo Lukášovho krku), alebo bezradní (dlhotrvajúce vešanie bielizne, vyhadzovanie vankúšov nad hlavy).
Charaktery niektorých postáv ženú tvorcovia do karikatúr (hlavne Tomeš, ktorý aj hroznou parochňou nadobro stratil pôvodnú tvár, ale tiež Paloucký i Matouš), no korunou bludov je zmena pašerákov na poskakujúce zvieratká. „Tancujúce“ masky počas Barčinej Škovránčej árie tiež zjavne narúšajú zmysel tohto čísla.
Kostýmy Borisa Hanečku, zľahka inšpirované ľudovým koloritom, opakovaním materiálov z iných inscenácií, napríklad koženky, strácajú originálnosť. Škoda, že diplomovaných kostýmových výtvarníkov, akých si pamätáme z čias Ludmily Purkyňovej a Heleny Bezákovej, alebo aktívnych tvorcov (Ľudmila Varossová, Peter Čanecký, či prevažne v Česku pôsobiaca Alexandra Grusková) začali nahrádzať módni návrhári. Nejde o to isté.
Na dvoch premiérach som si nechtiac overil nevyváženú akustiku opernej sály, s priepastným rozdielom štyroch radov. Z neobvyklého zadného miesta zneli sólisti i kolektívne telesá inak ako zo štandardne recenzentom ponúkaných sedadiel. Neostáva iné, len písať o tom, čo som počul a videl.
Brniansky rodák Jaroslav Kyzlink má, samozrejme, k českej opere blízko. Partitúra Hubičky vôbec nie je ľahká. Ani pre pomerne dosť husto inštrumentovaný orchester, ani pre rytmicky, intonačne i rozsahom náročné sólistické party. Kyzlinkovo uchopenie Smetanu bolo zvukovo šťavnaté, nechýbali mu dynamické vrstvy, no orchester nebol vždy v úplnom súlade so spevákmi. Zo vzdialenejšieho miesta ich neraz prekrýval, menej to bolo cítiť zo 7. radu. Mám však pocit, že dlhodobo neobsadený post šéfdirigenta a chýbajúca systematická práca s telesom sa začínajú premietať do kvality a ušľachtilosti zvuku. Zbor, vedený Zuzanou Kadlčíkovou, nešetril vysokými dynamickými hladinami, v piane ho bolo počuť zriedkavejšie.
Nerád by som ublížil sólistom prvého obsadenia, no z menej regulárneho miesta sa hodnotí ťažšie. Mária Porubčinová (Vendulka) sa blysla emotívnymi pianami, no vo forte a v najvyššej polohe sa jej soprán niesol trocha nekoncentrovane. Tomáš Juhás ako Lukáš spočiatku znel menej priebojne, postupne však nadobúdal jeho hlas, popri kultúre frázovania, vyvážený objem a farbu. Jozef Benci bol hlasovo jadrným, skutočným basom vybaveným Palouckým, timbrovo svetlejší Daniel Čapkovič uspel ako Tomeš (škoda, že herectvo oboch sa muselo prispôsobiť réžii), prijateľná bola aj Terézia Kružliaková ako Martinka. Subretný soprán Andrey Vizváriovej (Barča) v strednej polohe zanikal, zasvietil jedine vo výške.
Alternujúce obsadenie nebolo celkom bez problémov. Patrícia Malovec zo Štátnej opery Banská Bystrica (je smutné, že Opera SND nemá ani jednu Vendulku z domáceho ansámblu, ale ani jediného vlastného basistu pre dve úlohy) mala značné výkyvy. Je to síce slovansky sfarbený hlas, no s priveľkým vibratom a technicky labilnými výškami. Ondrejovi Šalingovi (Lukáš) zaznelo viacero miest s kovovým leskom, celková línia však mala trhliny v plynulosti vedenia tónu.
Pavol Remenár sa spoľahlivo zhostil úlohy Tomeša a basbarytón Gustáva Beláčka vyspieval aj okrajové tóny. Sýtym altom naplnila Martinku Denisa Hamarová a pre lyrický soprán Mariany Sajkovej bola rola Barče oveľa vhodnejšia než napríklad Donizettiho Maria Stuarda. Prekvapil kultivovaný a farebný bas Ivana Lyvcha ako Matouša.
K šťastnému finále nakoniec došlo. Tvrdými hlavami zaľúbencov odďaľovaná „hubička“ síce v závere sadla, no inscenácia spadla do spleti násilne humorných gagov. Ako inscenovať prostonárodný príbeh? Nejde o nadčasovú tému, predmanželský bozk nie je dnes žiadnym morálnym tabu. Netvrdím, že nie je možné, hoc s nemalým rizikom, vyzliecť Hubičku z dobového šatu. No ak ideme na istotu, tak aj pietny prístup môže vstrebať modernejšie scénografické prvky, vzdať sa divadelnej hmly či „náhodného“ zrážania sa chrbtom otočených aktérov. Či predložený rukopis bude magnetom pre detského diváka, ktorému sú aranžmány prispôsobené, je veľkou záhadou. O prínose však hovoriť nemožno.