Gramatika nášho sveta
Ak sa príbeh každej hudby začína v mysli človeka a ak myseľ človeka je možná vďaka prajným podmienkam vývoja sveta a prírody, je každá hudba pýchou evolúcie a dôsledkom jej neriadenej krásy?
Povaha hudby sa nám mnohým môže zdať neprírodná. Uvažujeme o nej ako o číro ľudskej veci, o výsledku ľudskej kreatívnej činnosti a ako o niečom, čoho existencia je možná len vďaka človeku. To nás zároveň intuitívne nabáda myslieť si, že človek je akosi mimo prírody – veď hudba je „človečina“ a nie nejaký náhodný jav rovný poryvu vetra. Môže sa nám zdať, akoby príroda hrala len akúsi neurčitú úlohu nemeniacej sa kulisy ľudského bytia. Prosto, chápeme sa ako stredobod a od seba odvíjame zvyšok.
Vášniví milovníci dejín sa mohli pozastaviť pri tom, že prvopočiatky hudobnej antickej teórie, zachránenej spismi Boethia či Cassiodora, takýto pohľad spochybňujú svojím dôrazom na štrukturálnu povahu hudby, ktorú je možné popisovať matematikou. Ako keby všetky tie tónové sústavy, rytmika, metrika či proporcie „ležali“ tam kdesi „vonku“ a človek si ich len všimol a začal využívať. A popritom si myslel, že odkrýva hlbokú podstatu sveta. Pripomína nám to známu otázku: Bola hudba objavená alebo vynájdená?
Na jednej strane vieme, že mnohé z toho, čo považujeme za materiál hudby, existuje nezávisle na človeku – zvuky, šumy a hluky ako akusticko‑fyzikálne javy. Na druhej strane, človek s týmto materiálom pracuje, utvára ho a dáva mu zmysel a význam. A vďaka tomu existuje hudba. Pravda je však taká, že nezáleží na tom, čo bolo skôr alebo či sme objavili nejakú posvätnú a hlbokú podstatu sveta vďaka našej citlivosti voči kráse a zmyslu pre prácu s formou a významom. Záleží skôr na našej opatrnosti voči skresľujúcemu pohľadu na postavenie človeka a kultúry vo svete, ktorých často chápeme ako vyčlenených mimo prírody.
Prírodu, človeka, hudbu ani kultúru nie je možné vzájomne izolovať, pretože medzi nimi existuje vzťahová závislosť. Zvuky, šumy a hluky sú prírodné javy, človek je živočích podliehajúci ohromujúcim prírodným dejstvám a sotva existuje dôvod myslieť si, že naša kultivovanosť, naše schopnosti, naše kultúrne prejavy a konkrétna umelecká činnosť nemá s prírodou nič spoločné. Práve naopak: To všetko je práve vďaka prírode, pretože platí, že ak je jedno, potom je aj druhé.
V našom každodennom slovníku sa bežne a v rôznych súvislostiach spája človek s niečím „umelým“. Zaznieva, že tamto a ono „nie je prírodné, ale umelé,“ vytvorené človekom. Neustále vraj zasahujeme do niečoho, čo je vo svojom prirodzenom a autentickom stave prírodné a človek tento dokonalý stav narúša svojou vôľou. Iste, v mnohom sa to takto deje a mnohé z našej činnosti je umelé, narúšajúce, škodiace. Ale je to tak práve preto, že príroda to takto umožnila. Nezabúdajme, že aj ona podlieha vo svojom vývoji metóde pokusu a omylu, testovaniu a výberu, robí chyby a produkuje nedokonalosti. Jedna z takých nedokonalostí môže byť práve tá, že človek sám seba vníma ako unikátny zjav stojaci na piedestáli nad všetkým a všetkými. A že existencia hudby má byť dôkazom takejto unikátnosti a toho, že my nie sme tak celkom príroda.
Je tu však jeden zásadný jednotiaci aspekt: podmienky vytvorené prírodou, ktoré robia ľudí ľuďmi, sú zároveň podmienkami, v ktorých vzniká kultúra, umenie, hudba… Taká je mystická gramatika nášho sveta, v ktorej je hudba pýchou evolúcie a dôsledkom jej človekom riadenej krásy.