Cynická fraška s prequelom

V novembri uplynie sto rokov od skonu Giacoma Pucciniho, podľa ortodoxných milovníkov krásneho spevu posledného operného skladateľa histórie. Jubilejná žatva sľubuje pestrú a v nejednom prípade aj dramaturgicky či režijne nápaditú úrodu. V pražskom Národnom divadle do nej prispeli už na sklonku minulého roka originálnym projektom Don Buoso/Gianni Schicchi. 

Renesančná fraška Gianni Schicchi (1918) predstavuje v Pucciniho tvorbe zvláštny solitér: je to autorova jediná komická a zároveň,  ako to v bulletinovej štúdii zanietene dokazuje dramaturg Ondřej Hučín, najcynickejšia opera. V skutočnosti v nej niet pozitívnej postavy: chamtiví príbuzní sa ako supy zlietnu na dedičstvo po mŕtvom strýkovi, a keď zistia, že sú vydedení, neváhajú sa stať spoluvinníkmi podvodu, ktorý na ich objednávku realizuje Gianni Schicchi. Ten sa dopúšťa hneď dvojnásobného zločinu – falšovania závetu aj nezákonného obohatenia, keď hlavnú časť majetku prisúdi sebe, pri čom mu drukujú dcéra Lauretta a jej milenec Rinuccio. 

Začínajúci dramatik Giovacchino Forzano, inšpirovaný naturalisticky drsnými veršami Božskej komédie, kde básnik Dante v sprievode kolegu Vergilia prechádza desiatym žľabom ôsmeho kruhu pekla osídleným falzifikátormi, vytvoril divadelne účinné libreto, ktoré Puccini pretavil do skutočného operného skvostu. Tu je jeho hudba (azda s výnimkou Turandot) najsilnejšie zo všetkých diel zrastená s modernistickými prúdmi 20. storočia; je polyštýlovo pestrá, harmonicky drzá, rytmicky strhujúca – a vzápätí belcantovo opojná a neodolateľne „pucciniovská“. 

Režisér David Radok je známy svojím vážnym, hĺbavým, neraz až existenciálne temným prístupom k operným predlohám. Dalo sa teda očakávať, že Gianniho Schicchiho nebude inscenovať ako slnkom zaliatu florentskú burlesku, kde mladosť a láska zvíťazia nad starobou a chamtivosťou, ale že podčiarkne jeho čierno-groteskný rozmer. Predpoklad sa naplnil nielen divadelnou koncepciou Schicchiho, ale aj prostredníctvom nového opusu Don Buoso, ktorý ako prequel k Pucciniho dielu vytvorili spolu so skladateľom Jánom Kučerom.

Dej Kučerovej/Radokovej jednoaktovky sa odohráva bezprostredne pred smrťou Dona Buosa. Do typickej „radokovskej“ scény (uzavretá sivá kocka s okennými priezormi a minimalistickým mobiliárom) jedna po druhej vstupujú postavy Pucciniho opery: osvetľujú sa tu charaktery, odhaľujú motivácie konania, ozrejmujú okolnosti skonu bohatého strýka. Ten je už v tejto časti polomŕtvy – v hlave mu uviazla guľka z nevydareného atentátu, ostáva mu pár dní či hodín života. Slávi narodeniny a zliezajúci príbuzní sa mu s vidinou dedičstva pchajú do priazne. No on sa správa odmerane až nepriateľsky – nie je to žiadny úbohý deduško, ale neľútostný šéf mafiánskej rodiny, ktorému je jasné, kto stojí za pokusom o jeho vraždu.

Zápletka je dobre vystavaná a viaceré postavy sú naozaj plastické, napríklad synovec Betto, smoliar a skrachovanec, ktorého je človeku až ľúto (bezpochyby i vďaka krásne vláčnemu, v hĺbkach čiernemu a vo vyššej polohe kovovému basu Zdeňka Plecha), či prihlúpla Ciesca, ktorá bez začervenania odovzdá Buosovi kyticu pôvodne určenú na jeho pohreb (herecky výrazná Kateřina Hebelková) –, no ako celok pôsobí lineárne konverzačné dielo trochu staticky. Z Kučerovej hudby je jasne cítiť umelcova javisková skúsenosť, dirigentská aj autorská (na konte má ideovo nie nepodobnú operu Rudá Marie, 2015), i znalosť veristického štýlu, ktorého sa pomerne verne, avšak stále so skladateľskou autonómnosťou drží. S Puccinim ho spájajú nielen viaceré umne zakomponované citáty, ale aj polyštýlovosť jazyka, pôsobivá farebnosť orchestra a kvalitne vypracované vokálne party. Hlavný z nich skomponoval na telo Štefana Margitu: jeho laserovo jasný tenor už síce stratil čosi zo sviežosti, no výsledný dojem ostáva pozitívny, umocnený koncentrovaným charakterovo-hereckým pojatím. 

Koniec Dona Buosa je „neoperne“ introvertný. Po tom, čo strýko agresívne vyhodil služobníkov Gianniho Schicchiho a Laurettu (guľka v hlave človeku na milote nepridá), pri slávnostnej (poslednej) večeri sa povyhrážal príbuzenstvu a podpísal aj ukryl závet, sa ubolený uloží do postele. Príbuzní pokrytecky spievajú, že tu s nimi ešte bude dlho, no v orchestri už znejú smútočné zvony a oni nedokážu ukryť radostné úškrnky plné nádeje na Buosovu skorú smrť. Stojac či sediac čakajú a čakajú, až kým divadelná opona neprikryje otvorený záver. 

Po prestávke víta divákov rovnaký obraz: znejú zvony, ženy pri stole popíjajú víno a dojedajú dezert, muži na čele s korunným mafiánskym princom Simonem stoja nad Buosom a dúfajú, že konečne umrie. On sa však k tomu nemá, a tak ho s prvým akordom razantného etrée Gianniho Schicchiho udusia vankúšom. Nasledujúce náreky sú len naoko, príbuzní fňukajú spolu s partitúrou, ale vzdychy prekladajú sústami jedla a prípitkami. Iba neodbytný lúzer Betto ich ustavične znervózňuje tým, čo sa povráva v Signi... Tento kratučký Pucciniho motív opakovane použil Kučera aj v prequele, takže v Giannim Schicchim získava závažnosť ostinátneho motívu.

Temná atmosféra Dona Buosa sa kontinuálne preniesla aj do inscenácie Pucciniho opery – u Radoka to už nie je ani čierna groteska, ako zvyknú dielo koncipovať iní vážnejšie naladení režiséri, ale vyslovene depresívna, komike sa vyhýbajúca štúdia ľudskej bezcharakternosti, cynizmu, chamtivosti a zloby. Hudobné naštudovanie talianskeho dirigenta Giancarla Andrettu pritakáva režijnej koncepcii: je v ňom menej humoru než obvykle, rytmické aj dynamické kontrasty sú zmäkčené, akoby zastreté oparom vážnej nálady. V pomerne vyrovnanom, hoci nie nadpriemernom speváckom obsadení vynikli popri už spomenutom Zdeňkovi Plechovi najmä spoľahlivo vedený sonórny barytón Svatopluka Sema (Gianni Schicchi) a perspektívny, tmavšie sfarbený lyrický soprán Doubravky Součkovej (Lauretta).

Apropo, vždy som rozmýšľala, prečo je najžiadanejším artefaktom Buosovho majetku mulica. U Radoka sa premenila na nevkusnú sochu v takmer životnej veľkosti, ukovanú z pravého zlata – novodobé zlaté teľa, pre ktoré sa klame, podvádza, či dokonca vraždí. Napriek tomu dúfam, že to s odpoveďou na záverečnú Schicchiho moralitu, prednesenú v češtine do publika („Ale kto z nás – či vás? – má krištáľovo čisté svedomie?“), nebude až také zlé.

Jan Kučera, David Radok/Giacomo Puccini

Don Buoso/Gianni Schicchi

Dirigent: Giancarlo Andretta

Réžia a scéna: David Radok

Kostýmy: Zuzana Ježková 

Don Buoso: Štefan Margita
Gianni Schicchi: Svatopluk Sem
Lauretta: Doubravka Součková
Zita: Jana Sýkorová
Rinuccio: Daniel Matoušek
Gherardo: Martin Šrejma 

Nella: Jana Šrejma Kačírková
Gherardino: Jan Dvořák 

Betto: Zdeněk Plech 

Simone: Jiří Sulženko
Marco: Jiří Hájek
La Ciesca: Kateřina Hebelková
Spinelloccio: Miguelangelo Cavalcanti
Amatio: Martin Matoušek
Pinellino: Daniel Klánský
Guccio: Jan Líkař

Opera Národného divadla Praha

3. a 5. 11. 2023 (premiéra)

28. 11. 2023 (recenzovaná repríza)