Chýba kvalitný štandard
Aké sú špecifiká štúdia hudby na cirkevnej škole a ako vníma krízu úrovne odborného hudobného školstva? Pre koho je atraktívne štúdium na 14 konzervatóriách, ktoré nedokážu generovať kvalitný dorast ani pre orchestre v regiónoch? Odpovede aj na ťažké témy sme hľadali s MAREKOM VRÁBLOM, riaditeľom jediného cirkevného konzervatória na Slovensku.
Čím sa líši Cirkevné konzervatórium od ostatných konzervatórií na Slovensku?
Cirkevné konzervatórium v Bratislave je spomedzi ďalších trinástich konzervatórií (štátnych a súkromných) jediné svojho druhu na Slovensku. Rád odkazujem aj na samotné slovo konzervatórium (conservare – zachovať, uchovať). Prvé konzervatóriá totiž vznikli v 16. storočí v Taliansku z podnetu katolíckej cirkvi a v cirkevnom prostredí. Ich poslaním bolo opatrovať deti z najchudobnejších rodín a vychovávať ich v kresťanskej viere a viesť k hudbe. Išlo teda aj o duchovnú starostlivosť a výchovu k nadčasovým hodnotám cez hudobné vzdelávanie.
Hlavným špecifikom našej školy je pridaná hodnota v podobe kresťanskej výchovy. Hodiny náboženstva sú síce z povahy školy povinné, no náboženstvo v škole vnímam skôr ako hodnotovú záležitosť. Pri prijímaní neskúmame konfesiu žiakov, a tak máme nielen katolíkov, ale aj rôzne kresťanské denominácie, napr. evanjelikov, pravoslávnych, gréckokatolíkov a iných, dokonca evidujeme vyznávačov bahájského náboženstva i ateistov. Učíme sa ekuméne a rešpektu. Študenti sa zúčastňujú na pravidelných bohoslužbách a v rámci nich sa zoznamujú aj s kvalitnou cirkevnou hudbou.
Ponúkate v oblasti cirkevnej hudby viac ako ostatné konzervatóriá?
Kopírujeme štátny vzdelávací program, takže sa nedá povedať, že by sme učili v tomto odbore niečo iné. Výhodou je, že každý štvrtok máme v školskej kaplnke svätú omšu, kde študenti odboru cirkevná hudba zabezpečujú liturgiu. Znie organová hudba, využívajú sa vedomosti z predmetov, akým je gregoriánsky chorál, no niekedy znie aj mládežnícka hudba. Už od prvého ročníka majú študenti veľa možností získavať prax. Hlavnými predmetmi v tomto odbore sú hra na organe a dirigovanie zboru, no študenti majú aj hru z partitúr, improvizáciu, hru generálbasu, teóriu či dejiny liturgickej hudby a tiež latinčinu. V zbore spieva skoro celá škola, takže aj študenti ostatných odborov získavajú dobrú skúsenosť v oblasti cirkevnej hudby.
Približne raz za mesiac-dva sa koná takzvaná duchovná obnova, vtedy je zrušené vyučovanie na celé doobedie, je pozvaný kňaz alebo iná osobnosť zo spoločenského či kultúrneho života, ktorá uskutoční prednášku, potom je diskusia a po nej býva svätá omša, do ktorej sa zapája celá škola – nielen zbor a organisti, ale aj iné hudobné zoskupenia. Školský orchester nemáme kompletný, pretože nám chýbajú napríklad plechové dychové nástroje. Je to celoslovenský problém, ktorý sa odráža aj na konkurzoch do našich orchestrov, kde na niektorých odboroch nie je dostatok záujemcov. Spomedzi slovenských konzervatórií máme najsilnejšie oddelenie starej hudby, kde študuje v porovnaní s inými konzervatóriami najviac žiakov. Máme najlepšie vybavenie čo do kópií starých nástrojov, ale aj kvalifikovaných pedagógov, ktorí získali vzdelanie na prestížnych školách v zahraničí, ako napríklad čembalistka Agi Ferienčíková, flautistka Radka Kubínová či violista Ján Gréner.
Pre koho je určené štúdium na oddelení starej hudby?
Je to štúdium len pre absolventov konzervatórií alebo vysokých škôl. Napríklad klaviristi môžu pokračovať v špecializácii starej hudby a učiť sa hrať na dobových klávesových nástrojoch. Aktuálne však máme s oddelením starej hudby systémový problém. Štátny inštitút odborného vzdelávania totiž nedávno cez ministersvo školstva zrušil toto špecializačné podiplomové štúdium, pretože podľa neho nezohľadňovalo situáciu na oficiálnom pracovnom trhu – čo je paradoxné, pretože kvalifikovaných hráčov v oblasti historicky poučenej interpretácie je u nás nedostatok. ŠIOV však zohľadňoval len „zamestnaných“ hudobníkov, a ako vieme, u nás sa v tejto oblasti nevyskytujú zamestnaní hráči, pretože pôsobia v neštátnych telesách, ktoré hudobníkov nezamestnávajú, ale ich angažujú na zmluvy. Ide o súbory ako napríklad Musica aeterna alebo Solamente naturali, naše najznámejšie orchestre starej hudby, ktoré taktiež fungujú na grantových systémoch, čiže nie v zamestnaneckých pomeroch.
So ŠIOV-om teraz spolupracujú viacerí odborníci z oblasti starej hudby na tom, aby sa do systému rýchlo vrátila možnosť tohto špecializačného štúdia aj v rámci oficiálnej kvalifikácie. Ak by sa tak nestalo, bola by to veľká škoda nielen pre študentov, ale zároveň by to znamenalo aj stratu zamestnania pre mnohých vynikajúcich pedagógov-odborníkov na našom konzervatóriu.
Vzhľadom na veľkosť krajiny pôsobí nezmyselne aktuálny počet konzervatórií – až štrnásť škôl, umožňujúcich štúdium hudobných odborov. O výberovosti umeleckého vzdelávania sa pri takom počte dá ťažko hovoriť. Naša generácia bojovala tvrdo o prijatie na tri konzervatóriá v krajine...
Teraz sa na mňa mnohí budú pozerať cez prsty, ale na Slovensku by naozaj stačilo päť konzervatórií – tri štátne, jedno cirkevné a jedno súkromné. Po Nežnej revolúcii sa v 90. rokoch u nás začali nekontrolovane množiť ako huby po daždi. Podporil to aj takzvaný normatívny systém financovania škôl, ktorý, zjednodušene povedané, prideľuje školám prostriedky podľa počtu žiakov. Otvoriť si v takomto systéme súkromnú školu je jednoducho výhodné. Normatívny systém nepraje ani zvyšovaniu kvality na školách – motivuje školu mať čo najviac študentov bez ohľadu na ich úroveň. Zároveň je pre majiteľov súkromných konzervatórií zaujímavé otvárať odbory, kde sa vyučuje veľa kolektívnych predmetov – teda tanečné a hudobno-dramatické odbory. Škola pri plnej triede za kolektívny predmet získa viac prostriedkov ako za individuálne hodiny v hudobných odboroch.
Problémom je aj doteraz nevypracované hodnotenie konzervatórií. Napríklad v systéme porovnávania stredných škôl na portáli INEKO sa konzervatóriá nedajú porovnať, lebo sa neevidujú všetky ich výsledky. Bolo by potrebné vypracovať relevantný systém hodnotenia konzervatórií a na dátach by malo spolupracovať určite aj ministerstvo kultúry. Problémom je napríklad hodnotenie súťaží. Stále sa považuje za najreprezentatívnejšiu Súťaž žiakov slovenských konzervatórií. Mnohí študenti Cirkevného konzervatória sú však víťazmi oveľa náročnejších a prestížnejších zahraničných súťaží.
Vrátim sa ešte k otázke – vôbec nerozumiem tomu, prečo systém umožnil vznik takého vysokého počtu konzervatórií. Všetky konzervatóriá – štátne, súkromné či cirkevné, sú platené z jedného balíka, zo štátneho rozpočtu. Možno je problémom aj nedostatočná výmena informácií medzi ministerstvami školstva a kultúry...
Spomenuli ste normatívny systém financovania škôl, ktorý podporuje aj snahu škôl udržať si študentov aj vtedy, ak nedosahujú dostatočné výsledky. Inými slovami – vyhodiť študenta sa neoplatí...
Áno, a pre konzervatóriá nie je „výhodné“ mať veľmi veľa talentovaných študentov, ktorí sa už v maturitnom ročníku dostanú na zahraničnú vysokú školu a nepokračujú v piatom a šiestom ročníku. Za priemerného či podpriemerného študenta, ktorý školu dokončí ako absolvent po šiestich rokoch, teda získa škola viac prostriedkov. Brzdí nás aj systém kvót, ktorý nám prostredníctvom rozhodnutia samosprávneho kraja určuje, koľko žiakov môžeme prijať na konkrétny odbor. Lenže, ak je v niektorom roku na prijímacích pohovoroch menej kvalitných spevákov a viac kvalitnejších klaviristov, prečo by sme nemohli prijať viac klaviristov či iných hudobníkov? Prečo musíme naplniť kvótu na spevákov za každú cenu a prijať aj tých, ktorí sa nám nezdajú vyhovujúci? Opäť systémová chyba štátu prostredníctvom nevyhovujúcej legislatívy.
Ako by sa riešil problém s úväzkami pedagógov, ak by sa v slabšom roku prijalo menej uchádzačov o konkrétny študijný odbor?
Myslím si, že by to sčasti riešila zmena z normatívneho financovania na financovanie na vzdelávací program, ako je to v Česku. Som v kontakte s viacerými riaditeľmi českých konzervatórií a oni si tento systém pochvaľujú. Chce to odbornú diskusiu. Predniesol som to na príslušných miestach, no nepochodil som. Normatívne financovanie má za následok aj to, že vznikajú komplikované situácie pri pracovno-právnych vzťahoch, keď uprostred školského roka odíde žiak, ktorý má veľa individuálnych hodín a pedagóg má podpísanú zmluvu na plný úväzok na dobu neurčitú.
Je viac než verejným tajomstvom, že situácia v odbornom hudobnom školstve ignoruje, resp. nedokáže naplniť potreby na pracovnom trhu, konkrétne v profesionálnych hudobných telesách. Od manažérov štátnych orchestrov vieme, že v posledných rokoch absolventi slovenských konzervatórií a vysokých škôl veľmi často nedokážu vyhovieť konkurzným podmienkam a telesá ich nahrádzajú zahraničnými adeptami. Pri počte 14 hudobných konzervatórií je to alarmujúce. Akú výkonnostnú krivku vidíte za predošlých 20 rokov napríklad na súťažiach slovenských konzervatórií?
Pre vývoj v posledných rokoch je naozaj typické, že chýba kvalitný štandard. Na druhej strane, z času na čas niekto skutočne zažiari. Treba si však odpovedať na otázku, kto sa dnes hlási na konzervatóriá. Životná úroveň orchestrálnych hráčov už nie je v porovnaní s inými profesiami motivujúca a pravdou je aj to, že štúdium na umeleckých školách často láka žiakov s horšími študijnými výsledkami. Aj preto, že na prijímacích pohovoroch tradične nie sú skúšky z matematiky a najnovšie už ani zo slovenského jazyka...
Mnohých rodičov detí odrádza práve veľmi úzko, špecificky zamerané konzervatoriálne štúdium, z ktorého sa vytratila väčšina všeobecno-vzdelávacích predmetov. Úzka špecializácia obmedzuje následný výber vysokej školy, ak študent ďalej nechce pokračovať v hudobnom odbore. Nezatraktívnilo by sa konzervatoriálne štúdium, ak by sa aspoň v prvých dvoch ročníkoch udržala matematika, história, geografia či fyzika? O tom, že by to cibrilo intelekt budúcich hudobníkov, asi nemusíme veľmi hovoriť...
Určite. Mal som dokonca predstavu o rozšírení nášho štúdia gymnaziálnym smerom. Ale viem, že podobné projekty v Česku, napríklad v Ostrave, museli skončiť. Zrejme je ťažké skĺbiť gymnaziálne a konzervatoriálne štúdium, získať pochopenie pedagóga matematiky voči náročnému štúdiu nástrojovej hry, ktoré vyžaduje hodiny každodennej prípravy. Súhlasím, že pridanie všeobecno-vzdelávacích predmetov by študentom prospelo, rozšírilo rozhľad a zlepšilo analytické a logické myslenie. U nás si tieto veci ambicióznejší študenti kompenzujú krúžkami, ktoré sú ponúkané za vzdelávacie poukazy. Ide napríklad o cudzie jazyky, ale aj históriu. Oficiálne sú na tieto predmety vyčlenené aj tzv. disponibilné hodiny zo Štátneho vzdelávacieho programu. No konzervatóriá si z finančných dôvodov práve túto originalitu na mieru svojej školy často nemôžu dovoliť.
Aký je záujem vašich talentovaných študentov o štúdium na slovenských vysokých školách?
Minimálny. Veľa študentov smeruje predovšetkým do Česka, niektorí do Nemecka, Holandska, Švédska, Portugalska, do Francúzska najmä organisti. Momentálne si vysokú školu na Slovensku nedržia už ani ako poistku, ak neuspejú na zahraničných. Samozrejme, ak klesá úroveň niektorých konzervatórií, zákonite klesá aj úroveň vysokých umeleckých škôl. Otázkou je aj to, prečo VŠMU, napríklad na hudobné odbory, prijíma niekedy poslucháčov aj bez konzervatória. Neviem si predstaviť budovať kvalitný repertoár inokedy ako v tínedžerskom veku. Vývoj v rozhodujúcom veku neoklamete.
Črtá sa podľa vás nejaké riešenie v tomto začarovanom kruhu?
Myslím si, že okrem spomínaného zníženia počtu konzervatórií by stálo za to zamyslieť sa aj nad ich špecializáciou. Nemá zmysel, aby každá škola mala všetky odbory, bez ohľadu na to, či ich vie kvalitne personálne či materiálno-technicky zabezpečiť. Študenti by si takto vyberali konkrétne konzervatórium na základe odboru, ktorý chcú študovať, a osobností, ktoré v ňom pôsobia.
Napríklad odbor cirkevná hudba by sa určite mal študovať u nás. Máme na slovenské pomery nielen dobré podmienky priamo na škole, ale aj dobré vzťahy s kostolmi, v ktorých sú kvalitné organy, a tiež spriatelení duchovní. Mnohé konzervatóriá si za desaťročia svojej existencie vybudovali výbornú povesť vo vybraných odboroch – spev na Konzervatóriu v Bratislave, dychové nástroje v Žiline, klavír v Košiciach... Určite by bol priestor na istú špecializáciu. Ale aj toto pri dnešnej školskej legislatíve považujem za utópiu.
Program Erasmus sa v širšom povedomí spája s možnosťami zahraničného štúdia na vysokých školách. Vám sa na Cirkevnom konzervatóriu podarilo využiť možnosti programu aj v stredoškolskom prostredí...
Boli sme prvým konzervatóriom u nás, ktoré získalo dlhodobú päťročnú akreditáciu, konkrétne v prvom roku celoročný kontrakt na vyše 330 tisíc EUR so 160 zahraničnými mobilitami. Využili sme programy pre žiakov, ale aj pre pedagógov. Pedagógovia mohli v lete absolvovať napríklad jazykové pobyty, využiť financovanie mobilít, študentom program pokryl nákladné pobyty na medzinárodných súťažiach, ale aj zahraničné študijné pobyty, niektorým dlhodobé. Je to úžasná skúsenosť a rozlet pre celú školu. Niektorí študenti spevu napríklad strávili prázdniny v Taliansku a učili sa aj jazyk, ja som absolvoval mesačný jazykový pobyt na Malte. To sú príležitosti, ktoré by sme si ako jednotlivci určite nemohli dovoliť, vrátane nákladných svetových súťaží.
Za sebou máte už skoro päťročné pôsobenie vo funkcii riaditeľa. Aké dôležité kroky by malo Cirkevné konzervatórium absolvovať v najbližších rokoch?
Jednoznačne stavbu novej budovy spojenej s internátom. Sme v prenajatých priestoroch niekdajšej materskej a základnej školy, nemáme akusticky vyhovujúce priestory. Žiaci z viacerých kútov Slovenska, ale aj zahraniční žiaci bývajú v rôznych bratislavských internátoch. Upravovať historické priestory pre súčasné potreby konzervatória by som zriaďovateľovi neodporúčal, myslím si, že škola si zaslúži novú, modernú nízkoenergetickú budovu. Ide však o úlohu na skutočne dlhodobú koncepciu rozvoja školy. Po vzore cirkevných konzervatórií napríklad v Česku či Poľsku by to mohlo byť reálne. V tomto môže zamiešať karty aj téma odluky cirkví od štátu, ktorá je, žiaľ, vždy viditeľne živená väčšinou len okolo volieb.