Christian Havel & Andreas Várady
Vystúpenie dvoch špičkových európskych gitaristov 15. februára 2024 v rámci pravidelného cyklu jazzových koncertov vo vypredanom Nu Spirit Bare bolo dúškom čerstvej vody na púšti s názvom bratislavská klubová scéna.
Formát gitarového dua nie je z historického hľadiska ničím novým. Dvojice ako Eddie Lang – Lonnie Johnson, Jim Hall – Pat Metheny, Ed Bickert – Lorne Lofsky, Joe Diorio – Mick Goodrick, Jimmy Raney – Doug Raney a mnoho ďalších sú dôkazom, že ide o koncepčne obľúbenú a pomerne dobre prebádanú hudobnú oblasť.
Duo Christian Havel & Andreas Várady vzniklo približne pred rokom na festivale Poysdorf Jazz & Wine. Hoci išlo podľa Havla skôr o šťastnú náhodu než zámer, vzájomná kompatibilita a empatia, ktorá z ich hudobnej komunikácie vyžaruje, náhodnou nie je. Andreas Várady (1997), rodák z Rimavskej Soboty, sa na svetovej scéne presadil až po odchode do Írska a neskôr vďaka spolupráci s renomovaným producentom Quincym Jonesom. Minulý rok získal jazzové štipendium Ö1, z ktorého bude hradené jeho 2-ročné štúdium na viedenskej Jam Music Lab University. Rakúsky gitarista Christian Havel (1955) má za sebou účinkovanie s mnohými svetovo renomovanými hudobníkmi. Okrem množstva koncertov a nahrávania sa v súčasnosti venuje pedagogickej činnosti a na spomínanej privátnej hudobnej akadémii je Váradyho učiteľom.
Napriek značnému vekovému rozdielu, ktorý ich delí (42 rokov!), ide z hudobnej stránky o rovnocenných partnerov s individuálnym pohľadom na gitarovú hru. Na Váradyho hudobný štýl mali spočiatku veľký vplyv George Benson a Django Reinhardt, dnes je uňho evidentný príklon k jednohlasnej hre inšpirovanej hráčmi na dychových nástrojoch ako Miles Davis alebo John Coltrane. Havel je protagonistom mainstreamovej gitarovej školy vychádzajúcej z odkazu Wesa Montgomeryho. Má impozantný prehľad, čo sa odzrkadľuje v jeho hre zahŕňajúcej veľa ďalších hudobných vplyvov.
Menu koncertu bolo zostavené zo skladieb štandardného repertoáru a pôvodných kompozícií oboch protagonistov. Úvod večera patril Váradyho prvotine Blues for Edward, ktorú napísal už ako dvanásťročný. Od prvého momentu bolo zrejmé, že Havel s Váradym sú hudobníci vzájomne sa štýlovo dopĺňajúci, pričom ich súhra je postavená na rytmickej kompatibilite a empatii. Za zaradením štandardu With A Song in My Heart v často citovanom aranžmáne Jima Halla sa dá tušiť „master mind“ dramaturgie Christian Havel, ktorý mal šťastnú ruku aj pri výbere ďalších, menej hraných skladieb. Platí to hlavne v prípade kompozične prepracovanejších titulov Looking Up francúzskeho klaviristu Michela Petruccianiho a Francisca brazílskeho gitaristu Toninha Hortu. Zaradenie komplexnejšieho materiálu do dramaturgie koncertu bolo pre oboch hudobníkov nielen výzvou, ale aj inšpiráciou na koncentrované výkony v improvizačnej časti ich interpretácie. Na Váradyho hre je obdivuhodná hlavne rytmická integrita a precízna artikulácia melodických liniek s intervalovými skokmi, ktoré sú typické skôr pre hru na saxofóne.
Napriek tomu, že v prípade Havla s Váradym ide o pomerne nové zoskupenie, hudobníci odolali pokušeniu poňať koncert v Bratislave ako jamsession. Popri skladbách štandardného repertoáru, ako Ev’rything I Love alebo I’ll Never Smile Again v bezchybnej interpretácii, ale bez očakávaných aranžérskych úprav, ponúkli poslucháčom montgomeryovskú klasiku The Thumb a Coltranovu Moment’s Notice. Várady sa hudbe Johna Coltrana venuje už dlhšiu dobu a vďaka svojmu talentu sa v tejto oblasti dostal vysoko nad úroveň iných svetových gitaristov. Jeho drobné problémy s koncentráciou pri interpretácii štandardu We’ll Be Together Again v groovovom aranžmáne Christiana Havla však prezrádzajú, že aj geniálni hudobníci sú len ľudia.
Váradyho spojenie so skúseným Havlom je obojstranne výhodné. Prístup k dramaturgickej stavbe koncertu, striedanie rôznych groovov a hudobných štýlov, ako aj patričný nadhľad nad tým, čo každá skladba zo sprievodnej či sólovej stránky vyžaduje, charakterizuje skúsených hudobníkov s triezvym pohľadom a strategickým uvažovaním. V osobe Christiana Havla sa všetky spomínané vlastnosti snúbia so zrelým interpretačným a kompozičným prejavom. Dôkazom bolo uvedenie jeho dvoch kompozícií: modálnej Raubkarpfen s bluesovým feelom vo funkovom rytme a samby Elisabeth v rýchlom tempe. Išlo o tour de force disponovaného autora. Havlov rytmicky sofistikovaný prejav, v ktorom sa striedajú jednohlasné pasáže s hrou v dvojzvukoch a akordoch, bol v kontraste s melodickými, jednohlasne vedenými linkami jeho partnera.
Záver koncertu patril premiére Váradyho kompozície Someone Else, žánrovo smerujúcej do oblasti acid jazzu. Jej bezchybne zvládnutá interpretácia s použitím kontrastného improvizačného jazyka je dôkazom všestrannosti oboch protagonistov a naznačuje, že bratislavské vystúpenie zďaleka neodkrylo ich kompletný žánrový potenciál.
Pozornému bratislavskému publiku sa podarilo vytvoriť hudobníkom ideálne prostredie, v ktorom nebolo ťažké koncentrovať sa na hudbu. Jediným rušivým momentom boli technické problémy, ktoré vyplynuli z ozvučenia dvoch elektrických gitár cez jediné(!) kombo, následne priamo zapojené do P. A. systému. Niektoré exponované pasáže tak boli premodulované alebo utopené v basových frekvenciách. To však nič nemení na fakte, že išlo o výnimočný koncert dvoch výnimočných hudobníkov, ktorý bude mať reprízu 7. 3. vo viedenskom klube Jazzland a 22. 3. v piešťanskej La Musice.
V časoch, keď je nezriaďovaná kultúra na Slovensku závislá od dotačných schém a súkromného sponzoringu, prichádza dramaturgia renomovaného hudobného klubu s kvalitným jazzovým programom bez príspevku z „verejných zdrojov“.
Záverom mi ostáva už len poďakovať organizátorom koncertu a vyjadriť nádej, že sa s Andreasom Váradym budeme stretávať na Slovensku častejšie, keďže momentálne žije vo Viedni.
JURAJ KALÁSZ