César Franck (1822–1890) Symfónia d mol

Minulý rok sme si pripomínali 200 rokov od narodenia výnimočného belgicko­‑francúzskeho skladateľa 19. storočia Césara Francka. Jeho kľúčovým a azda najhrávanejším dielom je Symfónia d mol, pútajúca svojou melodickou invenciou i kompozičným majstrovstvom, vznikla len dva roky pred skladateľovou smrťou.

Symfónia ako najvyspelejší inštrumentálny druh nemá vo Francúzsku zďaleka takú pevnú a bohatú tradíciu ako v nemecky hovoriacich krajinách. Platí to najmä, keď odhliadneme od mnohých klasicistických, v našich končinách neznámych symfónií Gosseca a Méhula. V 19. storočí prináša najžiarivejšie výnimky Hector Berlioz, ktorý svojou Fantastickou symfóniou zakladá nový druh programovej symfónie. Nasleduje mladícky, celkom vydarený a dnes často uvádzaný pokus v podobe Symfónie C dur od Georgesa Bizeta a tri úplne neznáme zásahy od Charlesa Gounoda z 50. rokov 19. storočia. Ďalším relevantným príspevkom do dejín druhu je „Organová“ Symfónia č. 3 Camillea Saint­‑Saënsa (1886). Pravda, Gounoda i Bizeta považujeme prioritne za operných autorov, ktorí však výrazne prispeli k formovaniu špecificky francúzskeho hudobného jazyka romantizmu.

Organista na symfonickej pôde

César Franck sa narodil v Liège na belgicko­‑nemeckom pohraničí v rodine belgického otca a nemeckej matky. Na želanie otca spočiatku rozvíjal kariéru koncertného klaviristu, ktorú však onedlho zanechal; študoval súkromne u Antonína Rejchu i na parížskom konzervatóriu. Definitívne sa do francúzskeho hlavného mesta presťahoval v r. 1844. Preslávil sa ako fenomenálny organista, v tejto pozícii pôsobil v rôznych parížskych kostoloch: od r. 1858 v Bazilike sv. Klotildy, kde načerpal z nástroja Aristida Cavaillé­‑Colla mnoho inšpirácií na ďalšiu tvorbu.

Od r. 1872 vyučoval Franck v organovej triede parížskeho konzervatória, no neoficiálne svojich žiakov – medzi ktorými nachádzame mená ako Ernest Chausson, Louis Vierne či Vincent d’Indy –, ovplyvňoval aj v kompozícii. Vďaka svojej dobrosrdečnej povahe získal mnoho priaznivcov a nasledovníkov medzi mladšími francúzskymi skladateľmi, ktorí ho zvolili r. 1886 za predsedu Národnej hudobnej spoločnosti, podporujúcej nové francúzske diela. V tejto funkcii sa zároveň dostával do sporov s konzervatívnym Saint­‑Saënsom.^[1]

Zomrel na následky komplikácií po vážnej nehode, keď ho zrazil koňom ťahaný omnibus.

Zásadný význam Césara Francka pre formovanie (nielen) francúzskeho romantizmu je v našich končinách, zdá sa, trochu nedocenený; učebnice dejín hudby mu venujú pramálo priestoru a aj dostupnej literatúry je o ňom ako šafranu. Aj preto som ho vo svojej novej knihe Dejiny európskej hudby (Košice 2022) zaradil spolu s Berliozom, Lisztom, Wagnerom a Brucknerom do kapitoly Novoromantizmus. Franckova celková estetická orientácia je ovplyvnená najmä Beethovenom a Lisztom. V oblasti harmónie razil mimoriadne progresívne cesty, čo sa týka formovania textúry neraz uprednostňoval tradičnejšie postupy (polyfónia, fúgy, kánony…), ale veľmi dôležité sú aj jeho symfonické básne (Prekliaty lovec, Psyché, Džinovia…). Nesmieme zabudnúť na techniku tematickej transformácie a zjednocovanie cyklických skladieb pod vplyvom Liszta, ako to budeme vidieť aj v Symfónii d mol.

Franckov životopis je chudobný na vzrušujúce, akčné momenty či egocentrický exhibicionizmus; naopak, na každom kroku sa stretávame s prirodzenosťou, skromnosťou, jednoduchosťou a pokorou (samozrejme, podmienenými aj hlboko nábožným citom), ktoré na nás dýchajú aj z jeho vyspelej tvorby v zvláštnej kombinácii s majstrovsky prepracovanými, neraz zložitými harmonickými štruktúrami. Kým prvé klavírne pokusy sú bezvýznamnými epigónskymi skladbičkami, k tvorivej zrelosti sa prepracoval najprv v duchovných a organových dielach okolo r. 1860 a postupne vytvoril najzásadnejšie diela, vznikom spadajúce do 80. rokov: Klavírne kvinteto f mol, Sonátu pre husle a klavír A dur, Symfonické variácie pre klavír a orchester či Tri chorály pre organ. Istotne Franck nepatrí k najplodnejším tvorcom, katalóg jeho diel obsahuje 112 opusov^[2], čo však už v tomto období nebolo nič výnimočné.

 Priesečník francúzskeho s nemeckým

Jediná symfónia Césara Francka vznikla v r. 1886–1888 spolu so skladbami ako cyklická symfonická báseň Psyché, Prelúdium, ária a finále pre klavír a zopár piesní. V tomto období sa zrodili taktiež Brahmsov Dvojkoncert pre husle, violončelo a orchester, Čajkovského 5. symfónia, Brucknerova 8. symfónia, ale aj Dvořákovo Klavírne kvinteto č. 2, Mahlerova 1. symfónia, symfonická báseň Macbeth od Richarda Straussa či Debussyho symfonická suita Jar.

Franckova Symfónia d mol je však aj výsledkom vzrastajúceho záujmu autora o nemeckú tvorbu od r. 1870, špeciálne o hudbu Richarda Wagnera. Podľa Henriho Duparca, Franckovho obľúbeného žiaka a adresáta venovania symfónie, sa skladateľ vo svojich posledných rokoch každé leto snažil o dôslednú lektúru niektorej Wagnerovej partitúry^[3]. Vplyv nemeckého majstra na Franckovu hudbu sa však prejavuje ambivalentne. Neustále sa zvyšujúca chromatickosť jeho hudby je azda wagnerovská, ale „otvorenú tristanovskú erotiku zušľachťuje do podoby jemnej oddanosti katolíckej pokory“^[4]. Franck síce absorboval cudzie vplyvy, ale bez toho, aby sa podvolil ich dominancii. Rozhodne však nepatril k tým, ktorých príliš poznačili obavy z nemeckej invázie do francúzskej hudby^[5].

Symfónia

Symfónia d mol je akýmsi zhrnutím dovtedajších snažení Césara Francka. Obsahuje tri časti v rozpore s obvyklou štvorčasťovosťou klasicko­‑romantickej symfónie. Túto nepravidelnosť možno vysvetliť iba tým, že prostredná časť plní nielen funkciu lyrického centra, ale aj scherzovej epizódy. Z významového hľadiska máme do činenia s typicky romantickou, od Beethovenovej Piatej symfónie zaužívanou koncepciou „per aspera ad astra“: pochmúrny, trpký úvod sa cez najrôznejšie peripetie transformuje do polohy triumfálneho záveru. Za týmto účelom Franck siahol po reminiscencii materiálu z prvých dvoch častí.

Melodická invencia je viac než veľkorysá: autor v každej časti exponuje tri samostatné, viac alebo menej komplexne rozvinuté témy (nie iba motivické výhonky). Hoci pevne stojí na tonálnych základoch, jeho harmonická a modulačná kreativita je obdivuhodne bohatá. Pravda, v jeho tvorbe existujú z tohto hľadiska aj progresívnejšie, ešte chromatickejšie a nepokojnejšie kompozície, no aj v Symfónii nachádzame veľké množstvo modulačných dobrodružstiev na relatívne malých plochách, hoci tu nejde o typ rozrušovania tonality typický pre skladateľov tvoriacich na prelome 19. a 20. storočia.

Inštrumentácia sa opiera o nasledujúce obsadenie: po dve flauty, hoboje, klarinety a fagoty, anglický roh, basklarinet, štyri lesné rohy, dva kornety a dve trúbky, tri trombóny, tuba, tympany, harfa a sláčiky. Treba podčiarknuť súvislosť s praxou organistu a kompozičným myslením, ktorá sa podľa Ferdinanda Klindu prejavuje v tom, že „Franck inštrumentuje partitúru pre orchester, akoby registroval na organe a na organe registruje tak, akoby inštrumentoval pre orchester“^[6]. Stretávame sa s častým protipostavením „tutti“ a parciálnych „registrov“, ktoré však autor ďalej dômyselne kombinuje a uspôsobuje pre potreby živého orchestrálneho organizmu. Najtypickejšie „registre“ v podobe konkrétnych sólových nástrojov zaznievajú na istých kľúčových miestach prvej časti, keď intonujú fragmenty vedľajšej témy.

1. Lento – Allegro ma non troppo – Lento – Allegro ma non troppo – Lento – Allegro – Lento. 4/4, d mol, D dur. Prvá (a najdlhšia) sonátová časť kladie v úvode pomocou hlbokých sláčikov a viol známu beethovenovskú otázku „Muss es sein?“ z poslednej časti Sláčikového kvarteta op. 135. Ide o hlavnú, existenciálnu a osudovú pochmúrnu tému, ktorá sa vracia v mnohých podobách: pomaly aj rýchlo, zádumčivo, veľkolepo aj energicky, vždy s rôznymi stratégiami rozvinutia. Dvojtaktový motivický základ pritom ostáva striktne zachovaný. Táto časť je zmesou faustovských útrap i berliozovských názvukov („sny a vášne…“), veľkých vzopätí a prudkých zlomov, prevažujú bojovné a konfliktné intonácie v príkrom rozpore s radostnou, hymnickou vedľajšou témou v podaní trúbok, huslí a driev vo fortissime. Predchádza jej 30-taktový prípravný článok vo funkcii gradácie. Treba spomenúť aj tretiu, krátku tému v pozícii spojky na hranici medzi hlavnou a vedľajšou témou, ktorú Franck rozvinie v rozvedení aj kóde. Zvláštnosťou prvej časti sú aj časté zmeny tempa, vďaka ktorým sa expozícia aj repríza „rozfázujú“, aby sa stali poslucháčsky uchopiteľnejšími. V repríze si možno všimnúť častú aplikáciu techniky kánonu.

2. Allegretto. 3/4, b mol, B dur. Spojenie meditatívneho lyrického centra a vzdušného scherza prináša veľmi voľné chápanie trojdielnej triovej formy a variácií. Základom je pôvabná, súčasne baladická a elegická téma vo viacerých sekciách a v rozsahu 32 taktov. Nositeľom tejto zmyselne spevnej témy je (aj) anglický roh za sprievodu harfy a pizzicata sláčikov. Na jej konci badať typickú, naivne a prostoducho pôsobiacu moduláciu z b mol cez septakord Ges dur do B dur. V prvom diele stretneme ešte druhú myšlienku, náznakovo pripomínajúcu vedľajšiu tému z prvej časti: je to pokojná, legátová nekonfliktná téma v husliach, ktorá sa však dočká vášnivého rozvinutia. Zvukovo­‑pohybový rámec pre „scherzovú“ epizódu poskytujú motorické husľové figurácie a v ich pozadí zaznie mierne skrátená variácia prvej témy; tú nasleduje tretia kontrastná téma v Es dur, jemne chromaticky sa rozpínajúca svojím bodkovaným rytmom – pôsobí sťaby „útecha“. V „návratovom“ treťom diele sa návrat prvej témy už, paradoxne, nekoná, počujeme iba fragmenty druhej a tretej témy. 

3. Allegro non troppo, 4/4, D dur. Záverečné rozuzlenie svojou štruktúrou pripomína rondo, keď dominantná prvá téma rámcuje túto časť trojnásobným, len nepatrne modifikovaným nástupom. Je víťazoslávna, fanfárová, srší živelnou radosťou a má neobyčajne komplexnú stavbu (pri prvom nástupe 30 taktov) najprv v podaní violončela a fagotu, neskôr v žiarivom tutti s prevahou kornetov. Druhá téma je kratšia, podobne radostná a optimistická, ale introvertnejšia a „chorálová“, zverená trúbkam, kornetom a trombónom. Tretia téma je mimoriadne chromatická, akoby bolestne gestikulujúca v sláčikoch a postrádajúca jasný začiatok i koniec.

Významným dramaturgickým momentom skladby sú postupné reminiscencie určitého materiálu z predchádzajúcich častí. Najprv počujeme hlavnú tému druhej časti v nižšej dynamickej hladine, potom zaznie druhá téma tretej časti vo fortissime a po gradujúcej tretej téme a druhom nástupe prvej témy tretej časti sa vytvára priestor pre opätovný návrat prvej témy z druhej časti, tentokrát v čo najväčšom zvuku orchestrálneho tutti. Po odznení tejto smršte sa vráti druhá téma prvej časti v nižšej dynamickej hladine a v rôznych „registroch“ (sláčiky, drevá, husle vo vysokej polohe). Vo fáze upokojenia počuť napokon skrátenú durovú verziu hlavnej témy prvej časti, avšak len ako letmú epizódu, a po nej už ostáva len ukončiť symfóniu vygradovaním prvej témy tretej časti. Darmo, do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš: nie je to teda triumfálna transformácia pôvodne molovej témy ako u Čajkovského, Brucknera alebo Liszta.

Franck po dvoch rokoch práce dokončil symfóniu 22. 8. 1888. Premiéra sa uskutočnila na parížskom konzervatóriu 17. 2. 1889 v podaní Société des Concerts pod taktovkou Julesa Garcina. Názory na hodnotu premiérovanej skladby v tlači sa rozchádzali, napriek tomu sa dielo stalo v krátkom čase jedným z najobľúbenejších a najčastejšie hrávaných francúzskych orchestrálnych kompozícií aj mimo Francúzska, vrátane USA. Dnes máme k dispozícii niekoľko desiatok archívnych aj aktuálnych nahrávok v podaní renomovaných orchestrov i dirigentov. Popularita symfónie je, zdá sa, neochvejná. 

Poznámky

1 Pozri https://hu.wikipedia.org/wiki/César_Franck

2 Pozri www.klassika.info/Komponisten/Franck_C/index.html

3 https://en.wikipedia.org/wiki/Symphony_in_D_Minor_(Franck), pozri References No. 5

4 Gibb, James: A nemzeti iskolák kialakulása. In: Denis Matthews (ed.): Zongoramuzsika kalauz, str. 256

5 Strasser, Michael. „The Société Nationale and Its Adversaries: The Musical Politics of L‘Invasion Germanique in the 1870s“, 19th­‑Century Music, vol. 24, no. 3, 2001, pp. 225–251

6 Klinda, Ferdinand: Organ v romantizme. In: Naďa Hrčková (ed.): Dejiny hudby V. Hudba 19. storočia, str. 353