Carl Philipp Emanuel Bach
Carl Philipp Emanuel Bach
Keith Jarrett
ECM 2023
V nahrávke ECM New Series sa stretávajú dva výrazné fenomény klávesového umenia. Najslávnejší syn J. S. Bacha a priekopník raného klasicizmu Carl Philipp Emanuel (1714–1788) a ešte žijúci, hoci už nehrajúci, svetoznámy americký jazzový improvizátor Keith Jarrett (*1945). Vieme, že Jarrett sa preslávil najmä svojimi sólovými improvizáciami (najúspešnejší album The Köln Concert z r. 1975), no ešte koncom minulého storočia sa začal zvýšenou mierou orientovať na klasickú hudbu (prvý diel Temperovaného klavíra či Goldbergove variácie a ď. učarovali svojou spontánnou nenútenosťou). Od r. 2018 utrpel dve mozgové porážky a dnes už verejne nevystupuje. Rok vzniku tohto albumu je 1994, miestom je New Jersey. Nevedno, prečo s ním mníchovský label vyrukoval až teraz. (Na moju otázku adresovanú vydavateľstvu som zatiaľ nedostal odpoveď.)
Hudba s radosťou experimentujúceho C. Ph. E. Bacha, ktorý síce prísne formy svojho otca celkom nezavrhol, no zreteľne zvoľnil, je plne podľa gusta veľkého jazzového klaviristu. Šesť (trojčasťových) württemberských sonát Wq 49 so štandardnou výstavbou rýchla-pomalá-rýchla zachytávajú na dvoch CD stopy manierizmu, ako aj duchovno-ideového hnutia Sturm und Drang. Svedčia o tom náhle tempové zmeny, množstvo klamných záverov, prezdobený melos či častá inšpirácia dikciou francúzskej ouvertúry. Neraz však narazíme aj na stopy otcovho seriózneho kontrapunktu (napríklad v pomalých častiach štvrtej či piatej sonáty pozorujeme plnohodnotné trojhlasné invencie).
Na druhej strane nemôžeme opomenúť náznaky tematického kontrastu v prvých častiach či anticipáciu haydnovských toposov, dokonca beethovenovskú energickosť a dramatickosť. Najzávažnejšia je vždy prvá časť, po poetickejšej druhej nasleduje najživšia tretia časť. Vnútorná štruktúra častí obsahuje zárodky sonátovej formy na spôsob Domenica Scarlattiho.
Interpretácia Württemberských sonát Keithom Jarrettom v ničom, v žiadnej oblasti techniky ani výrazu, neprezrádza, že nejde o nahrávku klaviristu prioritne sa venujúceho klasickej hudbe (či historicky poučenej interpretácii). Spomenuté náhle tempové zmeny, harmonická smelosť a deklamačný štýl C. Ph. E. Bacha akoby vychádzajú v ústrety klaviristovmu agilnému temperamentu.
Na prvé počutie upúta hlboko precítené teplo tónu a frázovania či uvoľnená prirodzenosť a nenútenosť v spojení s precíznym detailizmom. Možno tiež vyzdvihnúť úžasnú bezprostrednosť expresie a cieľavedomý pohľad na celistvý tvar; minuciózna artikulácia ide ruka v ruke so zmyslom pre dynamickú drobnokresbu a koncízne zdržanlivým rubatom. V pomalých častiach sa preukazuje Jarrettova legendárna schopnosť oddať sa melancholickým, zasneným náladám a takmer hypnotizujúcej meditatívnosti. Ani voľbe globálnych temp nemožno nič vyčítať, azda posledná časť piatej sonáty by mohla byť trochu rýchlejšia.
Zvukovo-technická stránka nahrávky je taktiež impozantná. Jediná kritická poznámka sa týka čisto anglického bookletu neprinášajúceho kľúčové informácie o autorovi ani interpretovi – je netradičnou esejou, ktorá sa pri stupni ovládania angličtiny na úrovni B1 číta viac než namáhavo.