Slovenský filharmonický zbor, Zoltán Kocsis-Holper

23. 2. 2024

Bratislava, Reduta

Slovenský filharmonický zbor,

Zoltán Kocsis-Holper

Bartók – Dvořák – Brahms – Whitacre – Orbán – Lukáš – Gyöngyösi

Ťažiskom repertoáru takého (počtom členov aj silou hlasového fondu) objemného vokálneho telesa, akým je Slovenský filharmonický zbor, sú najmä rozsiahle vokálno-inštrumentálne opusy. Oprávnene sa očakáva, že zbor bude akusticky rovnocenným partnerom veľkého symfonického orchestra. Dlhodobé spievanie v exponovanej dynamike podporované masívnym orchestrálnym aparátom však časom zákonite vedie aj k určitému oslabeniu intonačnej jemnosti, zmyslu pre intímne farebné odtiene a  k ústupkom v drobnej rytmickej precíznosti. Práve preto majú svoje nezastupiteľné miesto každoročné samostatné koncerty SFZ, kde možno obnovovať potešenie z komorného muzicírovania.

Tohtoročný koncert zboru sa niesol v znamení dvoch šťastných okolností. Prvou bola spolupráca s vynikajúcim hosťujúcim dirigentom z Maďarska. Zoltán Kocsis-Holper sa prezentoval ako špičkový odborník, ktorý vďaka hlbokej znalosti skladieb, efektívnej práci s telesom na skúškach a prirodzene empatickému prístupu k vokalistom (sám je aj erudovaným spevákom) dokázal v krátkom čase naštudovať relatívne náročný hodinový program na veľmi slušnej úrovni. Navyše, podarilo sa mu vniesť do koncertného výkonu emócie nadšenia a radosti, na čom mala výrazný podiel jeho dôkladná dirigentská technika a prirodzený temperament, ktorého priamočiara živočíšnosť vzácne vystihovala najmä zemité a tanečné momenty interpretovaných skladieb. Na druhej strane, primerane volenou mäkkosťou a plynulosťou gesta, často v kombinácii s preferenciou rýchlejších temp, sa mu darilo preklenúť úskalia chúlostivých detailov a sugestívne nasmerovať hudobný tok do komplexnejších stavebných celkov.

Druhou pozitívnou okolnosťou bol dramaturgický koncept večera. Obe polovice programu sa orientovali prevažne na stredoeurópskych skladateľov, ktorých tvorba preferuje konzervatívny prístup k využitiu ľudského hlasu a prikláňa sa k jasne vnímateľnej tonálnej či modálnej harmonickej štruktúre. Tento výber vytvoril solídnu bázu porozumenia medzi dirigentom, zborom a jeho kmeňovým poslucháčstvom.

Štyri slovenské ľudové piesne, Sz. 70 Bélu Bartóka, ktoré otvorili koncert, sú dobre známe v SFZ i v amatérskych zboroch na Slovensku. Osobitne sa vydarili úseky v nepravidelných taktoch a tanečne ladené pasáže, ktoré dirigent podporil šťavnatou gestikou. Spomedzi vybraných troch častí cyklu V přírodě op. 63 Antonína Dvořáka zaujala zvukomaľbou najmä zriedkavo uvádzaná časť Večerní les rozvázal zvonky, kde sa ukázali timbrové výhody veľkého miešaného zboru. Azda najnáročnejšiu skladbu na koncerte predstavoval cyklus Päť piesní op. 104 Johannesa Brahmsa. Zbor sa so cťou popasoval so zložitou polyfónnou a harmonickou faktúrou skladby, interpretácia pôsobila premyslene a kompaktne; určité rezervy bolo možné nájsť v precíznosti dikcie nemeckého textu a chvíľami prehnanej dominancii prvých sopránov.

Príjemným poslucháčskym prekvapením bolo Päť hebrejských ľúbostných piesní súčasného amerického autora Erica Whitacrea. Sonórne línie postupne nastupujúcich hlasových sekcií viedli zmyselný (a zmysluplný) dialóg so sólovým sopránom (Lucia Bédová), podporeným krehkými pasážami klavíra (Tomáš Nemec), huslí (Yvetta Slezáková) a tamburíny (ktorej sa pohotovo zhostil hlavný zbormajster SFZ Jan Rozehnal). Kým juvenílna dvojzborová kompozícia Zoltána Kolálya Miserere, ako aj širokodychá modlitba Ave Maria dnes už sedemdesiatnika Györya Orbána reprezentujú chromaticko-akordické myslenie a ťažia skôr z hlbších hlasových registrov zboru, vybrané časti z Requiem asi najčastejšie spievaného českého autora 2. polovice 20. storočia Zdeňka Lukáša cielene exponujú hyperbolické hlasové polohy v kontexte prostej, no disonantne vyostrenej intervalovej harmónie. Práve tu využil zbor jednu zo svojich predností – spôsobilosť ustáť dlhodobo vypäté vysoké pasáže vo forte bez ujmy na zdraví.

Podobne statická a jednoduchá harmonická os bola i základom nesmierne efektnej a rytmicky rafinovanej kompozície Dixit dominus úspešného maďarského skladateľa Leventeho Gyöngyösiho, ktorú publikum odmenilo v závere koncertu zaslúženými ováciami, hoci v reprodukcii rytmicky virtuóznych detailov zboru ešte chýbal ideálny nadhľad a technický odstup. Verme, že po nádejne začatej spolupráci SFZ so Zoltánom Kocsisom-Holperom sa nájdu v budúcnosti aj luxusné príležitosti k reprízam vybraných titulov.